RUMBELLE - Aj labyrint je len cesta... BONUSová kapitola VI. STUDENÁ

RUMBELLE

Aj labyrint je len cesta...

BONUSová  kapitola VI.

Studená...

        Keď otvoril oči, nepočujúc už v komnate nič, len vyľakané štrkotajúce zotleniny listov zvonka, ktoré tam pohotovo a pedantne oberal vietor na altánku a bral so sebou za hradby,  mal pocit, že viečka ho aj tak neposlúchli a zostali drzo zatiahnuté, prelepené cez očné buľvy. Zdalo sa mu, že sa zotmelo ešte o pár odtieňov naviac. Aj ochladilo.

  Hore krkom sa mu čosi dosť bolestivo tlačilo a kým to preliezlo úzkou trubicou a rozpilo sa v ústach, donútiac pery rozrezať sa na dvoje, zostali z toho iba nepatrné krehké slabiky - blížence, možno len jedna, možno len výdych.

  - Belle...-

   Ale nevytratil sa von oknom, vliezol si do kolmých vrások na jeho čele a zapadol do hlbokánskej preliačiny.

  Prudko vykročil a pripleskol okenice, neuvedomene vytiahnuc zas tú usvedčujúcu pančuchu, stále zvieranú v dlani pred oči. Vypustil ju z rúk, akoby ho popálila a dívajúc sa na ňu zvrchu, zdala sa mu dočista podobná zvlečenej hadej koži.

  - Zmija! – skúsil si uľaviť, ale obraz Krásky mu aj tak neprišiel pred oči po tom slove.

  Nie, musí sa spamätať! Musí sa z toho rýchlo dostať, zabudnúť. Odosobniť sa, vymazať, skončiť...žiadne zo slov čo si naordinovával akoby však nepatrili jemu, odmietali poslušnosť svojmu pánovi, ba práve naopak, búrili sa a prevracali na svoje pandanty ...vrátiť...začať znova...pochopiť.

  Rozzúrený treskol do podobločnice.

  Čelo opreté o chladivé sklo poďakovalo miernym stlmením bolesti, čo sa ho zmocňovala, ale len čo pootvoril zas oči, v zornom uhle sa mu  zjavila striebristá tkanina, rozplazená pod jeho čižmami.

  To ho bolestivo vrátilo do reality.

  Roztriasol sa, bezhlavo poobzeral po komnate a začal do rúk brať predmety, čo nachádzal a hádzať ich o steny, v  ktorých doteraz bývala, do okna, v ktorom sedávala, do dvier, ktorými odišla...

  „Kam odišla?!...“ zastavil na okamih besnenie, keď sklo z rozbitých tabiel tiež dopadlo na kamenné nádvorie, dorinčalo a opäť bolo všade len zlovestné ticho.

  Odhodil poslednú vázu kdesi za seba a vykročil.

  Nachádzal otvorené dvere. Veľa otvorených dvier...Ber to ako nádej...skúšalo preľaknuté srdce, kdesi z kúta na samom dne vysielať plamienky zatemnenému mozgu. Hasli však cestou, prirýchlou jedovatou chôdzou, ľadom trčiacim z pohľadu.

  Posledné boli dokorán a v nich zvláštny obraz.

  Kráska v náručí Zeleny.

  Nešetrne ich roztrhol a odšmaril od seba.

  - To už na dnes, hádam, stačilo, drahé!... Dosť bolo objímania sa! Nechcem už nič vidieť!... Koniec romantiky! ...večierok ide do finále!... – rozhadzoval rukami a sviece zhášali, jedlá i nápoje mizli, hudba sa rozvrzúkala ako zle naladený orchester a umocnila disharmóniu, ktorú okolo seba nervózny a celý nesvoj rozsieval.

  - Máš pravdu! „To by, hádam, stačilo“, drahý priateľ! – vybuchla Zelena, parafrázujúc ho a miestnosť sa roziskrila, čo do seba narazili ich záujmy. Zhasínané a zažíhané sviečky. Zatvárané a otvárané okenice, svetlo...Nie!.. Tma a tma!

  - Ty! – schytil ju nešetrne pod krkom, že sa odvažuje mu protirečiť, ale z rohu, kde sa zviechavala nevrelo odsotená Kráska sa ozvalo slabučké, a predsa pre jeho útroby prisilné:

  - Rumpelstiltskin, prosím, nerob to...- zaprosila za svoju domnelú sokyňu, poznajúc jeho výkyvy nálady, aj to, že ho to zrejme bude o chvíľu aj tak mrzieť, hoci to nedá tak ľahko najavo.

  Otočil sa so šialeným výrazom v očiach.

  - Ako?!... Ako?! – zavyl. – Kto si, že si dovoľuješ po tom všetkom klásť mi podmienky?! – namieril si to k nej.

  Pod nohy sa mu však zamotala Maleficent doteraz ťažko rozdýchavajúca, že prišla o večeru.

  - Mne napríklad vôbec nestačilo...- zašemotila, škrabkajúc sa po bruchu s naivnou nádejou, že vráti späť dobrotami obsypané stoly.

  S nevôľou k nej obrátil zrak a presne ten istý pohľad venoval Kráske, obranne si trúcej ramená a stískajúcej pery.

  Za jedno z nich ju nešetrne zdrapil, zaboriac do neho všetky prsty až vykríkla od bolesti.

  - Naša návšteva je hladná! Nepočula si?! – zaškeril sa jej do tváre.

  -...samozrejme, ako si praješ. Pôjdem hneď do kuchyne a niečo jej pripravím...- pokorne sa ozvala, sotva  premáhajúc slzy.

  - Nie, nie, nie...pôjdeš do mojej spálne a tam jej pripravím večeru ja sám! – pritiahol si jej zhrozenú tvár k tej svojej a bez mihnutia oka zaryl zreničky do na smrť vystrašených dúhoviek.

  - A bude to oveľa zaujímavejšie sústo, ako nejaké  švédske stoly, drahá...Zgustneme si obaja na tej  "lahôdke"...- šialene sa rozrehotal.

  Obe ženy na seba zhrozene pozreli, pochopiac, čo sa chystá urobiť.

  Kráske sa zahmlilo pred očami.

domiceli