RUMBELLE - Aj labyrint je len cesta... BONUSová kapitola IV. NAVŽDY

RUMBELLE

Aj labyrint je len cesta...

BONUSová  kapitola IV.

Navždy...

        Aký paradox, že vo chvíľach, kedy potrebujeme mať úsudok čistý a myseľ jasnú, kedy by sme sa radi pozreli pravde priamo rovno do tváre, máme zväčša plné vnútro namúteného blata, vystrekujúceho až kdesi k očiam, ktoré navyše začína vrieť pod špičkou topánky, ktorou v ňom nervózne krútime, dookola, dookola, dookola, nepripúšťajúc si, že z bludného kruhu nedôvery sa musí len ujsť...

  Díval sa na ňu a nemal šancu vidieť do nej, lebo to vlastne ani nechcel. Mal vlastné konšpiračné teórie a bol s ich analýzou spokojný.

  Pripadala si zrazu strašne hlúpa a naivná, vidiac ho tam stáť s kusom odevu, čo ho jasne usvedčoval z klamstva, akoby si nebol istý ani tým, či už tuší, či to vie, či sa len tvári. Takto to bude úplne jasné. Očividné... Bude donútená sa vyjadriť a...zaujať postoj.

  Bola si taká neistá. Nedokázala premôcť bolesť kdesi hlboko v srdci, kde sa triasli posledné motýliky, ale úporne bojovali o šancu opäť vzlietnuť a naplniť svet okolo...láskou, z ktorej boli vykuklené.

  Trpko sa pousmiala, pripadajúc si ešte menšia, ničotnejšia a naivnejšia.

  - Tebe je to smiešne, Belle?! – vidiac jej nepatrnú mimiku, spustil stroho a len to, že nepoužil klasické „drahá“, ale stále pravé meno, jej vlialo aspoň kvapôčku nádeje, že nájdu spoločnú reč a nech už sa v altánku stalo čokoľvek, vysvetlí sa to...Musí sa to vysvetliť!...

  Nepochopil iskierku v jej očiach, ani plachý úsmev na perách. Skôr naopak, vyhecovalo ho to do oveľa rozhodnejšieho tónu, aj tvrdších slov.

  Nadvihol pančušku hore nad hlavu a pristúpil o pár krokov k nej.

  Roztriasla sa na celom tele.

  - Takže ty si ju už videla? A?!...čo mi k tomu povieš?!...tebe je tuším povedomá...Spoznávaš ju?!...– spustil sled otázok a Kráske zamrzol úsmev.

  Mlčky prikývla a sklopila oči.

  Prekvapilo ho to. Očakával, že bude zapierať, vyhovárať sa, kľučkovať. Panenka skákavá! Táto žena je to najúprimnejšie stvorenie pod slnkom, a predsa... a predsa bola schopná oklamať ho?! Na jeho vlastnom zámku. V jeho vlastnej záhrade. V jeho altánku...Jeho Belle a...chcel vyhŕknuť: "Kto to bol?!", ale nebude sa predsa ponižovať a vyzerať ako chudák, čo nevie, čo sa mu deje rovno pred očami. Skúsil okľukou.

- ...a vôbec ti nevadí, že to nie je darček odo mňa, lebo ja si priveľmi dobre pamätám, kedy komu a čo dám?! – zatiahol nepríjemne, prejdúc hlasom takmer do fistule, tvár sa mu zmraštila a nadobudla opäť hrôzostrašný, nepríčetný  výraz monštra, ktoré sa chystá uštvať obeť.

  - Myslím si, že nezáleží na tom, od koho je, ale...- skúsila.

  - Čože?!... Takže teba to ani trochu nemrzí?!... Nijaké výčitky?!...Ty si dovoľuješ...ty...ty...po tom všetkom, čo...- zrazu nevedel, čo povedať, ani ako sa k celej tej záležitosti postaviť, hlas mu zlyhával, telo sa triaslo.

  Spýtal sa teda rovno.

  - A čo akože očakávaš teraz odo mňa, drahá?! – zabodol prsty do hrude a inkriminovaná pančuška mu z nich visela ako jedovatá zmija práve zvlečená zo svojej striebristej kože.

  ...a pripomenula jej tú ženu. Ženu s očami hada, ženu z labyrintu, ženu...z altánku. Ženu v jeho objatí...

  Rozplakala sa.

  - No, jasné!... Tak predsa! To sa dalo čakať!... Slzičky!...- zámerne sarkasticky zaťahoval. -  Tým si myslíš, že to celé ospravedlníš?! – zavyl.

  - Nemám sa za čo ospravedlňovať...- zdvihla konečne pohľad a trochu nechápavo, či jej chce vyčítať to, že ho sledovala,  mu pozrela rovno do očí. – Ja som... To všetko bola náhoda... Ja som nechcela...Bolo by lepšie, keby si všetko povieme hneď a na rovinu, aby som vedela, na čom som...čo mám teraz robiť...ako sa mám zachovať...ja...ja to naozaj neviem...- strácala niť, odvahu, aj nádej.
   Zhrozil sa priznania. 

  - Ty...a vypočítavá? To som teda naozaj nečakal! ...Takže po tom všetkom, čo sa tam v altánku stalo, by si ešte rada zostať naďalej so mnou?! Využívať všetky vymoženosti, bohatstvo aj moju „priazeň“?! – zabodával prsty do hrude čoraz intenzívnejšie, až ho začínala bolieť nielen zvnútra, ale aj zvonka.

  Opäť na neho vzozrela. Opäť videla pred sebou muža, do ktorého sa zamilovala, možno bezhlavo a nešťastne, ale...

   ...stále ho ľúbi. Navždy ho bude ľúbiť. Preto súhlasne prikývla.

 - Áno. Aj po tom všetkom...Chcem zostať...s tebou, lebo ja...- zašepkala a spravila krok k nemu.

  Trhol sa, cúval akoby pred sebou videl tiež netvora.

  - Von! – skríkol a ukázal na dvere, čo sa razom samé otvorili. – Von! – zopakoval, keď videl, že len zhrozene pozerá. - Von! – zreval do tretice a otočil sa jej chrbtom, aby bolo jasné, že s ňou skončil.

  Navždy...

domiceli