RUMBELLE - Aj labyrint je len cesta... 16. kapitola STRANY...

RUMBELLE

Aj labyrint je len cesta...

16. kapitola

Strany...

    V hlave mu skrsla zúfalá myšlienka.

  Bolesť sa stupňovala nedodržiavaním pravidiel, tušil, že síl mu rapídne ubúda a chvíľa, kedy ju už nebude môcť chrániť tým, že podvádzal, že sa sám radšej nechal kaličiť jej zlobou, že sa obetoval a riskoval, sa blížila doslova míľovými krokmi.

  Jej hrdelný smiech, vidiac jeho vopred prehranú márnu snahu a nekompromisný vnútorný boj, prevŕtaval mu všetky záhyby mozgu, čo sa úporne snažili vykľučkovať z tejto prekérnej situácie. Rozumné nápady neprišli. Víťazné nenašiel, kompromisné zostali v nedohľadne. Vytŕčali sa na obdiv iba šialené svorne sa drgajúc s nepríčetne zúfalými.

  „...že nemám čo stratiť?!“ Aké klamstvo! Aké smiešne mu prišlo získať si späť bezstarostný život Temného pána, aké ľahké by to bolo, ale za akú cenu?!...Nie, teraz už odmieta zaplatiť ju. So srdcom či bez neho, kým je ona...

  Pohliadol dolu do oka.

   Prekvapená sa dotýkala svojej horúcim vzduchom priviatej sukne a márne v nej hľadala jeho dlaň. Prisahala by, že ju zacítila. Pod svojimi prstami. Teplú a chvejúcu sa...Ale, čo ak to bol len záchvev, spôsobený vánkom, ktorý sem prúdil každou škárkou a otupoval jej zmysly?...zaváhala.

  Iste to bude tak.

  Popamäti sa snažila navliecť si priviaty zvršok a pokračovať ďalej v ceste za jeho srdcom. Musí tu niekde byť! Musí ho nájsť...

  Pozrel na svoju doráňanú ruku, ktorou „zaplatil“ za ten prchavý okamih, ktorý považovala len za ilúziu. V tej chvíli mu ju ožiaril plameň, ktorý vzbĺkol kdesi zdola.

  - Zaspal si dobu, drahý! Pofúkaj si boliestku, ja som si trošku dopredu vyhádzala ďalší zo živlov! Ten najmocnejší! Oheň! – vystatovala sa a zo škár dolu v jaskyni namiesto prúdov vzduchu začali šľahať plamene.

  Zhrozil sa a nevyčerpajúc ešte svoj predchádzajúci hod, mal šancu zhášať ich. Opak bol však pravdou. Prístup vzduchu len roznecoval a zosilňoval onen živel. Prestal si fúkaním do plameňov a skúsil radšej odpútať jej pozornosť.

  - Nebudem čakať, kým mi srdce vynesie ONA! – skríkol.

 Rozžeravené prsty sa strhli, vymrštili prúdy ohňa hore do stropu dvorany a ona nedôverčivo na neho vzozrela.

  Čo zas má zaľubom?! Je taký nevyspytateľný...

  - Chceš sa pokúsiť prejsť im cez rozum?! IM?! – zhrozila sa.

  „Konečne svetlo.“ pomyslela si Kráska v prvom okamihu, keď sa okolo nej započali zapaľovať ohne a šľahať prvé plamene. Ich žiara však bola prisilná, horúčosť sa pokúsila olizovať jej už kožu a dym, ktorým sa jaskynný dóm začal zapĺňať, boli ešte horšie prízraky, ako úplná tma.

  - Zrejme som vskutku v samom strede pekla...- zašemotila sama pre seba.

  Prehodila si sukňu cez hlavu, aby sa ochránila pred plameňmi a  pokúšala sa  držať sa čo najbližšie pri zemi, kde ešte zostávali ostrovčeky nepokryté hustým, doslova bublajúcim tmavošedým dymom.

  Vedela, že sa musí dostať odtiaľto preč. Možno nejaká bočná chodba bude bezpečná...možno ju už konečne vyvedie z podzemia. „Nie, nemôžem vyjsť z podzemia! Najskôr musím nájsť jeho srdce...“

  Pristupoval k protihráčke, snažiac sa ju držať pohľadom vo svojom, ale zdravou rukou nebadane otvoril dolu jeden z priestorov, aby dym mohol ním unikať a Kráska sa nezadusila. Dúfal, že zároveň pochopí, že práve tým smerom môže viesť aj cesta von, keď odtiaľ vanie čerstvý vzduch.

  - „Prejsť cez rozum?“ Podviesť?!...A prečo nie? – natrčil pred ňu ukazovák. – Nezdá sa ti čudné, že ako trest zvolili formu hry?...A zďaleka neurčili, ani nám nepovedali o všetkých jej pravidlách?  Čo ak sami sa chcú iba zahrať s našimi osudmi a v takom prípade sa  im potom bude páčiť, ak nájdeme aj vlastné kreatívne možnosti, ako hru spestriť? – stál úplne pri jej vyjavenej tvári a pokúšal sa pozerať sa prívetivo.

  - Nie! – skríkla. – Mne sa tá hra páči práve pre jej jednoduchosť! Zabijem Krásku a som víťaz! Potom sa, ako Temná pani môžem dosýtosti zabávať vlastnými krutými hrami na život a na smrť! – vyšplechla mu svoj názor a odstrčila ho.

  Čakalo ju však prekvapenie. Pri pohľade do priezoru videla, ako zas použil jednu zo svojich fínt na záchranu Krásky, ale videla aj to, ako tá nemá v úmysle hľadať východ, ktorý jej naznačil, ani ho použiť,  práve naopak...Ona hľadá...Ona už napohľad pátra...skúma miesto...

  - Hľadá moje srdce...- skonštatoval ticho a takmer dojato.

  Nevraživo na neho zazerala. Závistlivo. Žiarlivo. Nechápavo...

  Ako práve ON, taký odľud, dokázal vzbudiť v obyčajnej smrteľníčke takú oddanosť, že sa nepokúša zachraňovať si holý život, ale chce zachrániť jeho? Jeho, pre neho podľa nej, keďže je nesmrteľný, úplne zbytočné, srdce?...

  - To nie je mágia, drahá. To je pravá láska! – odpovedal jej, aj keď sa nič nepýtala.

  Vôbec však nečakala to, čo urobil hneď vzápätí.

  Zdvihol kútik úst a vrhol sa strmhlav do priezoru, vediac, že stráca svoju Temnú prapodstatu a tam dolu bude z neho najobyčajnejší z obyčajných...človek.

domicel

i