RUMBELLE - Aj labyrint je len cesta... 15. kapitola ROZKOL...

RUMBELLE

Aj labyrint je len cesta...

15. kapitola

Rozkol...

(...pred nejakým časom...)

    Myseľ sa mu opäť zatemňovala. Zlo si pilne plnilo svoje povinnosti a dočierna zamazávalo priezor zdravému úsudku. V duchu ju obchádzal krokom predátora, nehľadajúc variant kompromisu, či rýchleho konca, ale to najbolestivejšie miesto, miesto, ktoré hneď nezabije, ale donúti dlho, bolestivo  a trpko umierať.

  Zmýšľala rovnako, len jej telo, hoci sa tiež z miesta nepohlo,  tým, že sa jemné látky na jej honosných šatách chveli, dvíhali a padali, akoby zospodu vytláčané akousi nepostrehnuteľnou silou, prezrádzalo ju trochu viac. Jej nervozitu a roztržitosť, ako jeho stoický meravý  postoj, za ktorým sa však búrili všetky živly tela.

  V mžiku sa obom akoby na povel vymrštili ruky pred seba a z prstov sa rozsršali iskry.

  Nezasiahli však ciele.

  V kobke sa zotmelo a zaplnili ju zlovestne šepkajúce tiene, ktoré oboch prikovali k podlahe a zemedzili im akýkoľvek pohyb. Nechali len zmysly vnímať, čo sa im pokúsia zdeliť...

  - Prekročili ste hranice...Obaja ste presiahli svoje právomoci a pokúsili sa zničiť náš svet...Zaplatíte spravodlivo...- šemotilo priestorom, rezalo to tiel, vbodávalo sa do svalov, drásalo kožu.

  Započal súd.

  Trval chvíľu a obaja sa zrazu ocitli v strede dvorany paláca, opäť naoko voľní.

  Nechápavo sa obzerali po miestnosti, kým si všimli malý hrací stolík, tróniaci ako jediný artefakt nového, dosiaľ tu nepriznaného nábytku bokom, s kockou a presýpacími hodinami na intarziou pokrytom lesklom podklade.

  Ledva stihli uskočiť, v strede sály sa otvorilo veľké oko a ukázalo im dianie kdesi v samotnom pekle, kde neprenikalo svetlo, teplo a takmer ani vzduch.

  Stálo tam iba prekvapené dievča a vystrašene hľadelo do nepriedušnej, takmer hmotnej tmy.

  Pozreli na seba, potom na ňu.

  Prvá sa usmiala žena a spojila ruky, akoby chcela tlieskať.

  - Fajn, bude aspoň zábava. – vychrstla trochu cynicky.

  Nezdieľal jej nadšenie.

  - Uvedomuješ si, že tá zábava môže...a pravdepodobne sa aj skončí tvojou smrťou?! – zadrel sebavedomo, kľačiaci už na jednom kolene nad dierou v podlahe, aby krásku videl zbližša.

  Márne. Bola nedosiahnuteľná.

  Bola hracou figúrkou bojujúcou na oboch stranách naraz. Na oboch stranách, ktorých úlohou bude zabiť si jediného pešiaka, a tak zvíťaziť.

  - Ale kdeže, drahý! Narozdiel od teba, ja som, čo sa týka výsledku tejto skúšky optimistka a verím, že toto je moja šanca, ako im ukázať, že som vhodnejšou kandidátkou na post Temného pána, respektíve Temnej panej, ako si ty! – žmurkla lascívne, vedomá si svojej sily teraz, keď ON nemá srdce a je prakticky na jej úrovni.

  Iba obyčajný čarodejník, ovládajúci lepšie, možno horšie, jednotlivé nuansy mágie. Uvidí sa. To všetko sa ešte uvidí...

  - Jediný, kto tu prehrá, budeš práve ty! Nie je to famózne riešenie od nich?! Musíš zabiť svoju Krásku, aby si dokázal, že si Temný pán. Ak sa o to ani len nepokúsiš, mám právo ju zabiť ja...a potom si pokojne odkráčam k tvojmu srdcu a zmocním sa ho. A hádaj, ako s ním naložím? – zhlboka sa nadýchla nádeje.

  Zazrel na ňu.

  - Nezabúdaj, že nad tvojím srdcom vládnem zas ja...- vrátil jej.

  - ..ak sa ti ovšem podarí sa k nemu dostať. A vieš veľmi dobre, že cesta vedie len cez mŕtvoly...jej aj moju! Nikdy nedovolím, aby si mohol manipulovať s mojím srdcom! To sa radšej dobrovoľne zmárnim! – vypenila, ale strach, čo sa jej vkrádal do vnútra teraz prázdnej hrude, nečakala.

  - Na tejto ceste prekročím už len jedinú mŕtvolu! Tú tvoju, drahá! –vystrel sa pyšne, ale v tom momente ho skolila prudká bolesť.

  - Tak je to teda...- pochopila za oboch, zasiahnutá rovnakou bolesťou.

  Obaja majú moc týrať svoje srdcia. On jej. Oba jeho. Môžu nimi manipulovať už teraz...a finále bude o tom, ako s ním nakoniec naložia.

  - Aké úžasné môcť sa navzájom priebežne mučiť. Mám odjakživa masochistické sklony a toto si budem naozaj užívať...- rozosmiala, ale jej smiech prešiel do chrčania až sa začínala dusiť.

  - Prestaň s tým! – zavyla. -...ak ma zabiješ, k svojmu srdcu sa nikdy nedostaneš a kráska ti skape v ich nekonečnom labyrinte! Musíš započať hru...tak nám bolo danééé...– povedala, lapajúc dych, konečne rozumnú vec.

  - Máš pravdu...- pritakal jej vážne.

  Iróniou bolo, že Kráska musí umrieť tak, či tak. Je iba pešiakom, ktorý dostal šancu bojovať. Nie za seba. Za nich. Za oboch naraz. Jej smrťou sa na povrch vynesie jedno zo sŕdc...Toho, kto ju zabije!

  Druhé víťaz dostane ako bonus...a bude na ňom, ako s ním naloží...

domiceli