RUMBELLE - Katedrála snov 9. kapitola TAK TICHÉ...

Katedrála snov

9. kapitola

Tak   tiché...

(...pred    viac    ako    tristošestnástimi    rokmi...)

Anno Domini 1696

     Nedovolila mu príliš bahniť si v srdcovom kolapse po jej objatí. Vytešujúc sa, že deň sa začína na dobré obracať, cinkala malým krúžkom na očku o nechty a štebotala...nevedno čo, lebo ju začínalo zmáhať dojatie z toľkého náhleho šťastia a artikulácia zlyhávala zrejme obom.

  Čupla si dolu a zostala sedieť na pätách, snažiac sa z krku dať dolu náhrdelník, no iba čo z roztržitosti a v chvate jeho očká zamotávala do rozpustených  vlasov.

  - Prosím, pomôžete mi s tým? – natočila sa už bezmocná k nemu chrbtom a dovysoka vydvihla masu zvlnených prameňov, necitlivo vyšklbnúc tie zamotané. Bola roztržitá, celá nesvoja. – Je tam taký háčik, treba ho uvoľniť a prevliecť cez slučku, čo je v ňom obkrútená...- posielala z druhej strany potrebné inštrukcie.

  Videl len jej šiju. Bielu, hladkú, oblú, mäkkú šiju. Šiju olemovanú krajkou košele a lemom šnurovačky. Šiju, na ktorej ako plamienky tancovali tiene hnedých prameňov lesklých vlasov pridŕžaných vysoko nad hlavou. Šiju, na ktorej začínala naskakovať husia koža, keď si postupne uvedomovala, čo vlastne od úplne cudzieho muža žiada.

  Poslúchol. Klesol do kolien a s trasúcimi sa rukami snažil sa zachytiť kovové súčasti náhrdelníka.

  - Chvejete sa. – zašepkala pobavene, akoby flirtovala s rovesníkom a on zmätene odtiahol ruky.

  Natočila k nemu tvár.

  - Odpusťte mi moju impertinentnosť, nechcela som vás raniť, ani sa vás dotknúť...Nebojte sa ma, viem, že sa práve nesprávam tak, akoby sa patrilo, ako nás to učili ctihodné sestry celé tie roky, ale cudnosť musí ísť stranou, keď chcem dať doporiadku ten odporný prekliaty náhrdelník!...- prezradila viac, než chcela.

  Nechápavo zažmurkal.

- Je to dar...danajský dar...pre mňa...od snúbenca. - pozrela dolu, do podlahy a spustila svoju korunu krásy späť na ramená.

  Už oľutoval, že tak rýchlo ušiel z toho miesta. Zatúžil dotknúť sa jej vlasov a predierať sa nimi smerom von a zas sa zamotávať späť, uvoľňovať z nich vôňu byliniek a teplo...a vdychovať to všetko nozdrami zaborenými až ku koži.

  - Vy ma nepočúvate...- vytkla mu neprítomný pohľad.

  Striaslo ho, uvedomiac si priodvážne predstavy. Ruky sa znova rozkmitali, akoby si zrazu boli spomenuli, čo sa od nich chcelo. Do oboch dlaní, ako veľkú kyticu kvetov vzal celý ich objem a preložil opatrne, jemne dolu jedným ramenom, neodolajúc uhladiť ich, aby tam zostali tiecť od kľúčnej kosti cestou cez hruď. Natočil ju pekne bokom a mohol sa pokojne trápiť s neznámym zapínaním šperku. Našťastie už na pohľad to nebolo zložité, dokonca mal chvíľu pocit, že by to zvládla aj sama, ale...ako dobre, že nechcela.

  Držiac ho rozopnutý opatrne medzi prstami, počkal si, kým sa otočí a  k nemu vzozrie.

  Jej pohľad bol opäť smutný, dokonca sa mu zdalo, že sa na šperk mračí.

  Prevzala ho z jeho rúk a v jednom momente, keď sa ich prsty letmo dotkli, prešla ňou zvláštna triaška. Pohľady sa im v tú chvíľu spojili a ani jeden z nich nechápal, čo za sila ich núti neuhnúť nimi.

  Až keď...

  Nad hlavou im strepotali holubie krídla.

  Rýchlo zahanbene sklopili zraky, ako deti prichytené pri čine.

  Tvárila sa, že sa snaží navliecť odpojenú časť na chýbajúce miesto, ale nedarilo sa jej.

  Nemal odvahu opäť jej ponúknuť pomoc.

  - Nedokážem to!... Nenavidím ho! – natrčila napokon šperk stroho k nemu, akoby ju pálil v dlaniach.- Prečo mi chcú nanútiť svoje pravidlá? Svoje názory! ...prečo sa nespýtajú mňa, čo vlastne chcem?! ...Poslal mi náhrdelník, aby som si bola vedomá jeho bohatstva, moci a honosnej nabubralosti a zostala mu zaviazaná... Škrtí ma! Dusí! Ťaží!...O čo radšej by som bola obyčajnej ruži...alebo iba listu!...- žmolila si látku sukne medzi prstami. – Však ste svojej manželke nosili ruže a písavali krásne ľúbostné listy, než...než ste si ju vzali?! – spýtala sa priamo, bez okolkov.

  Práve dotiahol očko, aby viac nevypadlo  a natiahol náhrdelník k nej. V jeho mihajúcom sa ováliku bola jej tvár ako zarámovaná  do obrázka. Krásneho obrázka.

  „Kráska...“ zašepkal v duchu, ale pohľad jeho šepot prezradil.

  Pootvorila pery, ale prv než stihla niečo povedať, začal sám.

  - Neviem, čo sú ruže... na lúkach za dedinou zrejme nič také nerastie a...písať....tiež  neviem...nikdy som sa nenaučil...nebolo kedy, ani prečo...- hanbil sa jej pozrieť do očí.

  - Ale ľúbite ju, však? – nerozpakovala sa položiť mu ďalšiu otázku na telo.

  - Máme syna, Baelfira...- odpovedal mäkko a tvár sa mu zjemnila úsmevom.

  - Chápem, všetci mi to hovoria. Láska je prchavá. Je to iba klam a prelud...Keď aj nie je hneď...vraj príde časom...keď budú deti... – pomaly sa zviechavala zo zeme. – Už musím... Ďakujem za všetko, pane. Vrátim sa do kláštora...O pár dní si po mňa príde otec, aj so snúbencom. Poslúchnem ich prianie...Budú radi, že mám náhrdelník...nepokazím im tú radosť. – otočila sa,  pomaly kráčala k diere s rebríkom.

  Sťažka preglgol, vidiac ju opäť smutnú a nešťastnú.

  Mať tak desiatky ďalších náhodne nájdených príveskov, otvárať dlane s nimi a vidieť, ako jej krásna tvár ožije a paže sa mu ovinú okolo krku...

  - Zbohom, kráska...-

  Zastala, pootočila sa, a predsa len jej jemný úsmev na okamih rozžiaril pohľad. Patril jemu. Zachytila do prstov medajlónik, teraz visiaci opäť na svojom  mieste a jemne ho trela medzi prstami.

  - Pozdravujte si syna i...ženu...nikdy nezabudnem na dobrého človeka, ktorý mi dal nádej, že aj ten najhorší deň sa môže zmeniť na záblesk svetla v temnote, ak tým svetlom je milý človek, pri ktorom sa cítite, akoby ste boli...prepáčte...už musím...- nedokončila a zmizla.

domiceli