Katedrála
snov
9. kapitola
Tak tiché...
(...pred viac
ako tristošestnástimi rokmi...)
Anno Domini 1696
Nedovolila mu príliš bahniť si
v srdcovom kolapse po jej objatí. Vytešujúc sa, že deň sa začína na dobré
obracať, cinkala malým krúžkom na očku o nechty a štebotala...nevedno
čo, lebo ju začínalo zmáhať dojatie z toľkého náhleho šťastia
a artikulácia zlyhávala zrejme obom.
Čupla si dolu a zostala sedieť na
pätách, snažiac sa z krku dať dolu náhrdelník, no iba čo z roztržitosti a v chvate jeho očká
zamotávala do rozpustených vlasov.
- Prosím, pomôžete mi s tým? – natočila
sa už bezmocná k nemu chrbtom a dovysoka vydvihla masu zvlnených prameňov, necitlivo
vyšklbnúc tie zamotané. Bola roztržitá, celá nesvoja. – Je tam taký háčik,
treba ho uvoľniť a prevliecť cez slučku, čo je v ňom obkrútená...-
posielala z druhej strany potrebné inštrukcie.
Videl len jej šiju. Bielu, hladkú, oblú,
mäkkú šiju. Šiju olemovanú krajkou košele a lemom šnurovačky. Šiju, na
ktorej ako plamienky tancovali tiene hnedých prameňov lesklých vlasov pridŕžaných
vysoko nad hlavou. Šiju, na ktorej začínala naskakovať husia koža, keď si postupne uvedomovala, čo vlastne od úplne cudzieho muža žiada.
Poslúchol. Klesol do kolien
a s trasúcimi sa rukami snažil sa zachytiť kovové súčasti
náhrdelníka.
- Chvejete sa. – zašepkala pobavene, akoby flirtovala s rovesníkom a on
zmätene odtiahol ruky.
Natočila k nemu tvár.
- Odpusťte mi moju impertinentnosť, nechcela
som vás raniť, ani sa vás dotknúť...Nebojte sa ma, viem, že sa práve nesprávam
tak, akoby sa patrilo, ako nás to učili ctihodné sestry celé tie roky, ale
cudnosť musí ísť stranou, keď chcem dať doporiadku ten odporný prekliaty
náhrdelník!...- prezradila viac, než chcela.
Nechápavo zažmurkal.
-
Je to dar...danajský dar...pre mňa...od snúbenca. - pozrela dolu, do podlahy
a spustila svoju korunu krásy späť na ramená.
Už oľutoval, že tak rýchlo ušiel z toho
miesta. Zatúžil dotknúť sa jej vlasov a predierať sa nimi smerom von
a zas sa zamotávať späť, uvoľňovať z nich vôňu byliniek
a teplo...a vdychovať to všetko nozdrami zaborenými až ku koži.
- Vy ma nepočúvate...- vytkla mu neprítomný
pohľad.
Striaslo ho, uvedomiac si priodvážne
predstavy. Ruky sa znova rozkmitali, akoby si zrazu boli spomenuli, čo sa od
nich chcelo. Do oboch dlaní, ako veľkú kyticu kvetov vzal celý ich objem
a preložil opatrne, jemne dolu jedným ramenom, neodolajúc uhladiť ich, aby
tam zostali tiecť od kľúčnej kosti cestou cez hruď. Natočil ju pekne bokom a mohol sa pokojne trápiť s neznámym zapínaním
šperku. Našťastie už na pohľad to nebolo zložité, dokonca mal chvíľu pocit, že
by to zvládla aj sama, ale...ako dobre, že nechcela.
Držiac ho rozopnutý opatrne medzi prstami,
počkal si, kým sa otočí a k nemu vzozrie.
Jej pohľad bol opäť smutný, dokonca sa mu
zdalo, že sa na šperk mračí.
Prevzala ho z jeho rúk
a v jednom momente, keď sa ich prsty letmo dotkli, prešla ňou
zvláštna triaška. Pohľady sa im v tú chvíľu spojili a ani jeden z nich
nechápal, čo za sila ich núti neuhnúť nimi.
Až keď...
Nad hlavou im strepotali holubie krídla.
Rýchlo zahanbene sklopili zraky, ako deti
prichytené pri čine.
Tvárila sa, že sa snaží navliecť odpojenú
časť na chýbajúce miesto, ale nedarilo sa jej.
Nemal odvahu opäť jej ponúknuť pomoc.
- Nedokážem to!... Nenavidím ho! – natrčila napokon
šperk stroho k nemu, akoby ju pálil v dlaniach.- Prečo mi chcú
nanútiť svoje pravidlá? Svoje názory! ...prečo sa nespýtajú mňa, čo vlastne
chcem?! ...Poslal mi náhrdelník, aby som si bola vedomá jeho bohatstva, moci a
honosnej nabubralosti a zostala mu zaviazaná... Škrtí ma! Dusí! Ťaží!...O čo radšej
by som bola obyčajnej ruži...alebo iba listu!...- žmolila si látku sukne medzi
prstami. – Však ste svojej manželke nosili ruže a písavali krásne ľúbostné
listy, než...než ste si ju vzali?! – spýtala sa priamo, bez okolkov.
Práve dotiahol očko, aby viac nevypadlo a natiahol náhrdelník k nej.
V jeho mihajúcom sa ováliku bola jej tvár ako zarámovaná do obrázka. Krásneho obrázka.
„Kráska...“ zašepkal v duchu, ale pohľad
jeho šepot prezradil.
Pootvorila pery, ale prv než stihla niečo povedať, začal sám.
- Neviem, čo sú ruže... na lúkach za dedinou zrejme
nič také nerastie a...písať....tiež
neviem...nikdy som sa nenaučil...nebolo kedy, ani prečo...- hanbil sa
jej pozrieť do očí.
- Ale ľúbite ju, však? – nerozpakovala sa
položiť mu ďalšiu otázku na telo.
- Máme syna, Baelfira...- odpovedal mäkko a tvár
sa mu zjemnila úsmevom.
- Chápem, všetci mi to hovoria. Láska je
prchavá. Je to iba klam a prelud...Keď aj nie je hneď...vraj príde
časom...keď budú deti... – pomaly sa zviechavala zo zeme. – Už musím... Ďakujem
za všetko, pane. Vrátim sa do kláštora...O pár dní si po mňa príde otec, aj so
snúbencom. Poslúchnem ich prianie...Budú radi, že mám náhrdelník...nepokazím im tú radosť. – otočila
sa, pomaly kráčala k diere
s rebríkom.
Sťažka preglgol, vidiac ju opäť smutnú
a nešťastnú.
Mať tak desiatky ďalších náhodne nájdených
príveskov, otvárať dlane s nimi a vidieť, ako jej krásna tvár ožije
a paže sa mu ovinú okolo krku...
- Zbohom, kráska...-
Zastala, pootočila sa, a predsa len jej
jemný úsmev na okamih rozžiaril pohľad. Patril jemu. Zachytila do prstov
medajlónik, teraz visiaci opäť na svojom
mieste a jemne ho trela medzi prstami.
- Pozdravujte si syna i...ženu...nikdy
nezabudnem na dobrého človeka, ktorý mi dal nádej, že aj ten najhorší deň sa
môže zmeniť na záblesk svetla v temnote, ak tým svetlom je milý človek, pri
ktorom sa cítite, akoby ste boli...prepáčte...už musím...- nedokončila
a zmizla.
domiceli
pekná jemná časť :) páči sa mi že Ste nezabudli a použili Ste taký fakt z minulosti, že vydávali dievčatá s donútením... historické prostredie sa mi veľmi páčilo :) a naučila som sa čo je danajský dar :)
OdpovedaťOdstrániťľahká, chutná, ako ovocie v lete
OdpovedaťOdstrániť