RUMBELLE - Katedrála snov 8. kapitola POD ŠKRIDLICAMI

Katedrála snov

8. kapitola

Pod   škridlicami...

(...pred    viac    ako    tristošestnástimi    rokmi...)

Anno Domini 1696

     Pálil ho v dlani. Bál sa, aby ho niekto nezazrel a neobvinil  z krádeže. Bál sa ho niekam skryť, aby mu nebodaj nezmizol, nevytrúsil sa, nevypadol pri nepozornosti. Pálil ho v dlani...

  Každú chvíľu sa obzeral smerom k dverám pod portálom, či už suita chovaniek kláštora nevychádza, ale aj tak nevedel, ako jej ho vlastne vráti, aby sa zas nestala stredobodom pozornosti celého námestia a hlavne tej ich jedovitej prchkej sestry.

  Bae si nelámal hlavu s ničím, zalizoval sa až za ušami, lebo za prvé predané špulky s priadzou dovolil mu otec kúpiť si nielen osúch, dokonca z múky, nie s prímesou ovsa a otrúb, ale z normálnej - pšeničnej múky a aj za glg medu naň sa mu ušlo, ktorým mu túto cennosť vo vedľajšom stánku potreli, vidiac, že má čím zaplatiť a nezdráha sa.

  Obetoval svoju poživeň na dnes, len aby jedinému synovi aspoň raz za dosť dlhý čas urobil radosť, o ktorej bude potom rozprávať celou cestou domov, namiesto večere. Jeho budú v bruchu hriať tie sladké, polepené reči aj so skromným málom spokojného  chlapca...

  Prekvapený a rozochvený takmer nespozoroval, že prísne sestry už zoraďujú svoje zverenkyne vo východe, ale on ešte stále nemal plán. Silnejšie stisol medajlónik a napriamil sa, v snahe uvidieť ju.

  Skupinka sa spôsobne, s hlavami sklonenými, rukami zopnutými na bruchu a krokom vyrovnaným, skoro ako dobre vycvičení vojaci pohla, ale dievčaťa z rána medzi nimi nebolo.

  Darmo si ich všetky, celý dvojrad, prezeral znova a znova. Nebola medzi nimi.

  - Bae, Bae...nože, pobehni popred nich, či ju nezazrieš...vieš, musíme vrátiť, čo jej patrí...- zašepkal synovi.

  Ten prikývol, ale vrátil sa s pokrčenými ramenami, že ani on ju nevidel.

  Prižmúril oči opäť smerom ku katedrále a trošku sa pousmial.

  - Ty tu stráž. Ak nevyšla, musí byť ešte dnu. Skúsim ju pohľadať. Možno bude lepšie, keď jej ho dám len tak...medzi štyrmi očami. – dal pokyny chlapcovi, pošúchal vpredu košeľu, akoby ju tým pohybom chcel zbaviť špiny a nevábnej farby, ešte pred vchodom sa niekoľkokrát prežehnal, prosiac Najvyššieho o láskavé zvolenie vstúpiť, jemu, nehodnému, do  chrámu a vošiel do prítmia katedrály.

  Ovial ho chlad a kým sa mu oči rozhľadeli, nozdry sa zatiaľ naplnili ostrým zápachom kadidla zmiešaného s bielym prachom, čo „vyrábali“ vonku, neustávajúcou prácou na priečelí, kamenári a ťahal sa v lúčoch slnka do vnútra, akoby mu na dennom svetle bolo príliš teplo.

  V poprašku plnom stôp vedúcich von z budovy spozoroval jedny, čo sa v istom bode oddelili náhle od mnohých a smerovali kdesi do boku, smerom k múru, kde sa črtali obrysy  malých dvierok.

  Nechal sa nimi viesť, ako zhypnotizovaný, veriac svojmu prvotnému inštinktu, že zaiste patria jej.

  Smerom hlbšie a hlbšie boli menej a menej viditeľné, lebo prach až sem už nedošiel, ale na tomto mieste nebolo nič, kde by sa mohla stratiť postava, ktorá ich zanechávala, než oné dvere.

  Trhol nimi.

  Otvoril sa pred ním malý priestor s točitým, novotou voňajúcim, prudko stúpajúcim dreveným schodiskom, slimákovito sa zatáčajúcim kdesi hore, snáď až k nebesám...

  Schody do veže.

  Stisnúc prívesok, vedomý si svojej povinnosti, vykročil.

  Snažil sa našľapovať čo najtichšie a po každom kroku počúval, či nezachytí hlas, šuchot, či aspoň niečo, čo by mu naznačilo, že ide správnou cestou alebo práve naopak.

  Ani netušil, prečo mu zrazu srdce začalo biť prudšie, teraz, čoraz bližšie k oblakom, roztrepotalo sa, ako holuby, čo zdola vídaval, keď dvíhal zrak k vysokánskej veži, v ktorej sa strácali a zas z nej vzlietali  až zmizli v lúčoch prudkého slnka, kam už jeho zrak nesmel.

  Zhora sem dopadalo svetlo z otvoru, ktorým vyzerala byť veža ukončená. K nemu viedol vysoký rebrík. Zhlboka sa nadýchol a po šteblíkoch vystupoval priamo hore, kde sa mu, len čo prestrčil hlavu, otvorilo ďalšie podlažie.

  Voňalo to tu tiež novotou a lesom. Čisté, kvalitné  drevo, napustené zrejme včelím voskom, vápnom omietnuté steny s drobnými, hĺbku múrov ukazujúcimi okienkami, skôr pripomínajúcimi strieľne a po ich obvode obrovské, umne vyrezávané sekretáre, čakajúce, až sa desiatky ich políc naplnia niečím vzácnym, čo budú môcť skrývať vo svojich útrobách.

  - Prišli ste sa sťažovať...a udáte ma matke predstavenej...- ozvalo sa potichu kdesi zozadu.

  Otočil sa tým smerom.

  Vychádzala pokorne a poslušne s očami v podlahe spoza jednej z obrích skríň, paže pritisnuté k telu končili zúfalo zaťatými päsťami, útle plecia sa jej triasli.

  Nevidela, ako záporne pokýval hlavou a ľútostivo pozrel na jej bezmocnosť.

  -...ja som nechcela...zničiť vám tovar...a pomotať tie...priadze...ja som sa chcela ospravedlniť a poprosiť vás o zľutovanie...ja som vám chcela aj pomôcť ich pozbierať, ale...- na dlhých mihalniciach sa zaleskla slza a kvapnúc jej na hladké, poblednuté líce, spustila sa dolu tvárou.

  Nie, nie, toto nechcel... Z hrdla sa mu však nevydral ani hlások. Nikdy nemal možnosť rozprávať sa so šľachtičnou, nevedel, ako ju osloviť, ako neuraziť, ako sa nedotknúť hlúpym slovom...Mlčal. Iba zízal na ňu, ako na zjavenie. 

  Konečne zdvihla viečka a pozrela mu priamo do očí. Tie jej sa leskli.

  Bol v nich strach, smútok, ale aj nádej a prianie, že ju pochopí a vezme na milosť.

  Bola taká krehká, bezmocná, ale pripravená a odhodlaná postaviť sa svojmu osudu, nech bude akýkoľvek neprajný.

  - Nie, nechcel som sa sťažovať...akoby som si mohol dovoliť...vy ste predsa pani a ja len úbožiak, nehodný...- zahabkal predsa len a dievčine svitla nádej a s ňou aj náznak úsmevu na perách.

  - Boli by ste taký láskavý?... Naozaj?...Naozaj by ste to pre mňa urobili, že...že by ste to neurobili, nežalovali predstavenej a nežiadali úhradu od môjho otca...ja... ja...To pre mňa ešte nikto neurobil... – prekvapene hľadala slová, ako mu poďakovať. - ...ja... myslela som si, že dnes je ten najhorší deň v mojom živote. Za ten útek dostanem ešte prísny trest, zničila som dobrému človeku tovar a stratila časť náhrdelníka...- začala zrýchlene vykladať svoj dnešný prídel smoly, ale zastavila ju jeho napriahnutá päsť, pomaličky sa otvárajúca a odhaľujúca tajomstvo, čo doteraz silno strážila.

  - To je zázrak! Môj medajlónik! Nebodaj ste ho našli?!...Vy...vy ste môj anjel strážny!...to nič, že nemáte biele rúcho a krásne kučeravé vlasy a bledú pleť...ale ste anjel! – skoro vykríkla a skôr než jej v tom stihol akokoľvek zabrániť, spontánne sa mu hodila okolo krku a celou svojou ešte detskej silou, v takmer už ženskom tele, stisla ho, až mu na okamih zastalo doteraz stále prudko búchajúce srdce.

domiceli