RUMBELLE - Katedrála snov 6. kapitola POD KRÍDLAMI...

Katedrála snov

6. kapitola

Pod   krídlami...

(...pred    viac    ako    šestnástimi    rokmi...)
Anno  Domini  1996

    Búchať ju medzi lopatky sa mu videlo neprístojné, tak iba vydoloval vreckovku a ponúkol jej ju. Bez rozpakov sa na ňu vykašľala, aj sa do nej vyfúkala, zamračila sa  na sivasté šmuhy, čo zostali okolo a predstaviac si vlastnú tvár, napchala tú jeho kdesi za pás a vytiahla vlastnú.

  - Pomôžem vám...- ochotne sa ponúkol a natiahol ruku k jej ramenu, medzi dva prsty opatrne zachytiac kus pavúčích vúlučkov opatrne ho ťahajúc zo svetra dolu.

  Sledovala ho napnuto a pomaly cúvala hlavou.

  - Už ste mi pomohli dosť. Zabudla som aj poďakovať, že ste ma neprezradili pátrovi...ďakujem...- zobudila sa náhle a drsne začala prášiť špinu z paží, čím ju však len rozmazávala a nechutné šuligance zostávali polepené a visieť pokojne ďalej z chlpov svetríka.

  Usmial sa nad jej bezmocnosťou a bez rozpakov zachytil jej deštruktívne na zvršky pôsobiacu ruku, ospravedlniac sa za drzí ťah len myknutím hlavy.

  - Práca chvatná, málo platná. – žmurkol, vypustil zajatú dlaň neochotne zo svojej a ukázal jej, že pomaly to ide bezo zvyškov.

  Pozorne si ho premeriavala, ale zrejme to nebude niekto nebezpečný, keď ju tak pozorne opatruje, tak už necukla. Len ňou prešla triaška zakaždým, keď sa jej takmer nehmotne dotkol. Predsa len, bol to úplne cudzí chlap.

  - Dovolíte?...- spýtal sa len naoko, lebo jeho prsty si už spomalene mierili kdesi do  vlasov,  sťahovať aj z nich nánosy nechcených závojov.

  Stuhla, zaťala pery a cítiac jeho pritajený dych kdesi za uchom, prižmúrila radšej oči.

  Všimol si to.

  Využijúc príležitosť, že sa na neho vyplašene nedíva, v rýchlosti ju ohodnotil, ako mával vo zvyku s cennými artefaktmi, ktoré sa mu dostali do rúk.

  „Mladá, asi študentka, prirodzená, bez nánosov premalieb, pôvodné originálne vydanie, krehká, ale zrejme odvážna a bez fóbie z výšok...“

  Neuvedomil si, že už nevyťahuje pavučiny, len zabára prsty hlbšie do jej hebkých vlasov a pohľad mu mieri na pery...Stačilo by pár centimetrov...

  Nad hlavou im strepotalo niekoľko krídel.

  Započujúc holubie vzlietnutie, nadvihla náhle viečka.

  Strhol sa a cúvol s ospravedlnením za kacírsku myšlienku na pôde katedrály, takmer pod oknami jej správcu, čo sa dralo zvnútra, ale nedorazilo už  k ústam.

  Chcel sa vrátiť k oberaniu.

  - Neriešte to...aj tak idem domov kanálmi...- zasmiala sa pobavene a vo veži akoby sa otvorilo ďalšie okno s prúdom teplého svetla. -...ale nikomu to neprezraďte, prosím. – nahla hlavu k plecu a zarazila dlhé štíhle prsty do seba v rozpakoch, že cudziemu mužovi prezrádza svoje tajomstvá.

  - Ak mi to vysvetlíte, pouvažujem, že obídem svoju občiansku povinnosť. – vrátil jej úsmev.

  Ani veľmi nezaváhala. Mala taký zvláštny pocit, že toto stretnutie, úplne nečakané a náhodné, takým vôbec nebolo. Že je jedným z mnohých, čo boli a ešte budú a oni dvaja len pokračujú v rozhovore započatom ktovie už kedy...iste dávno.

  Ani netušila, že on, tento zvláštny muž s ostrými črtami a mäkkými hnedými očami, to vníma úplne rovnako.

  - Milujem knihy. Šumenie stránok pod prstami a tajomstvá, ktoré v nich nachádzam, napĺňajú ma energiou, ktorú potom míňam ...na obyčajný život....tam dolu. – zahľadela sa zasnene na obrie sekretáre a v očiach zaleskli sa dva protichodné pocity, keď porovnávala sujety so svojím vlastným životom.

  „...vzdelaná, sčítaná, zrejme ovláda cudzie jazyky...“ pokračoval v ukladaní parametrov do zreštaurovania tohto objektu.

  - Ale neobávajte sa, nedovolila by som si žiadnu z nich odcudziť, dokonca, ani vziať domov...preto tu trávievam takmer všetok voľný čas. Nikto sem nechodí...až teraz vy...- zamračila sa náhle z obavy, či neprišla o svoj zdroj tajomnej  romantiky.

  „...úprimná, otvorená, poctivá...“ tu sa pozastavil... ...“koľko môže mať tak rokov?“...potriasol hlavou a nenápadne mrkol do stropu, či ho odtiaľ nezasiahne bič boží za dvojzmyselné myšlienkové pochody.

  Nepočúva ma. Nezaujímam ho...pozoruje vežu. Hodnotí, prerátava na mince... zamrzelo ju a stíchla.

  - Prečo nič nevravíte? – znepokojilo ho ticho.

  - Ste investor?! ...Budete reštaurovať vežu a ...- spýtala sa rovno rázne, až niekoľko holubov opäť bojazlivo vzlietlo, zatrepotalo krídlami, akoby rozumelo jej obavám a vznieslo sa pod strechu, kde smeroval jeho pohľad a potom von okienkami, zanechajúc po sebe rozvírený prach a zopár odpadnutých mäkkých pierok vznášajúcich sa povetrím.

  „...rázna, bojovná, nebojácna...“

  - Nie, bella...- vyslovil nechtiac a radšej rýchlo vysvetľoval. – ...myslel som...na to...že takúto krásu by som nedokázal zničiť. Krásnu...literatúru...krása veže...ma nadchla...a ...- habkal celý nesvoj, že ju zrejme svojím oslovením  dostal do rozpakov.

  Dostal.

  - Verím vám...Všimla som si, ako ste sa dotýkali tej starej skrine. Akoby bola živá...prsty sa vám chveli a oči žiarili ako...- začervenala sa a sklopila zrak.

  „...nevinná, na 100%...vnímavá...milá...bella...“

  - Ako...? – nechcel prísť v žiadnom prípade o pointu.

  - ..akoby ste sa do toho zničeného, práchnivého, rozkladajúceho sa kusa dreva práve zamilovali...- stisla pery a ohla ich do rozpačitého úsmevu.

  - No, chvalabohu, že hovoríte o tom sekretári a nie o mne. – zaironizoval automaticky ako obranu, nečakajúc, že mu dopovie svoj postreh, neuvedomiac si ani, ako to vyznie...

  Vystrelený šíp a vyslovené slová už ani Boh nezastaví...

  Otvorila oči dokorán, priklincovaná jeho pozorným pohľadom trochu zboku, očakávajúcim, obávajúcim sa, ako na jeho narážku zareaguje.

  - Už musíte ísť...- ukázala na dieru. – O chvíľu sa iste vráti váš spoločník a nechcem, aby ma tu našiel a...späť do náručia tej hnusnej, špinavej skrine už nikdy nevleziem! – zadrela priam poeticky.

   - ...stále opisujete ten sekretár, dúfam...- uisťoval sa opatrne s potmehúdskym úsmevom, čo mu cukal perami. – Chápem, mám ísť dolu, cestou stretnúť pátra a vrátiť ho na nevyspytateľné cesty božie, ale hlavne nech idú opačným smerom, aby ste sa vy, potom, keď všetko stíchne, mohli tajne vypariť...tými svojimi kanálmi...pochopil som to správne? –

  Prikývla.

  - Sú pod celým námestím...Dodávame do katedrály kvety...v pivniciach vydržia dlhšie...skladujeme ich tam...a ...- nadvihla plecia a zas ich spustila, čo znamenalo...že práve prezradila trasu a zdroj možností kempovať kedykoľvek vo  veži. Tajne.

  - Tešilo ma...bella... – neodpustil si, kým s vypätím všetkých síl pozrel dolu do nedoziernej strašidelnej  hlbiny, ktorá ho o chvíľu vstrebe.

  Privrela opäť spomalene viečka. Namiesto pozdravu.

domiceli