RUMBELLE - Katedrála snov 5. kapitola ŠUM SNOV

Katedrála snov

5. kapitola

Šum snov...

(...pred    viac    ako    šestnástimi    rokmi...)
Anno  Domini   1996

    Sotva prvá tretina veže a má už druhý gombík rozopnutý a ruku do krvi zodratú, čo ju šúcha  o priľahlú hrbolatú stenu, vlhkú, zasieťovanú do plesne v pavučinách zachytávajúcich prach. Hore sa radšej nedíva, dolu tobôž nie. Nechutne pukotavý zvuk stále pracujúceho dreva trámov, teraz narúšaný dupotom masívnych podrážok jeho sprievodcu rozmazáva sa mu v ušiach a pripomína skôr vrčanie predátora. Tretí gombík.

  - Ako vidíte, do týchto priestorov verejnosť nemá vôbec povolenie vchádzať a ani to v budúcnosti neplánujeme sprístupniť, napriek rozmachu turizmu v našom meste a nátlaku radnice...napriek nespornému istému finančnému privylepšeniu do kasy našej fary, po spoplatnení prístupu, náklady by boli privysoké a riziko...leda, že by sa našiel štedrý sponzor, mecenáš...- rozpráva s tvárou smerom hore k výšinám, kam vedie slimák úzkych, červotočou už pozžretých, spola práchnivých schodov, hladko vyholený mladík v neforemnej sutane.

  Už ľutuje, že sa neovládol a pýtal sa na najstarobylejšie zachované pôvodné artefakty tejto katedrály. Kto mohol tušiť, že ich archivujú niekde vo veži.

  Hrdosť mu nedovolila cúvať. Ale rozum ho alibisticky tlačil do iných manévrov.

  - Nemuseli ste sa unúvať, je to od vás veľmi milé, toto vychádzanie v ústrety, ale...ani toľko času nemám, aby...- zahryzol si do jazyka, vidiac, že to aj tak nezaberá.

  - Naopak, je pre nás mimoriadnou cťou a zároveň príležitosťou poskytnúť takej renomovanej osobnosti, ako vy, pán Gold, znalcovi a neberte to, prosím, ako akt podlízavosti a vypočítavosti, ale naša farnosť nie je taká bohatá, aby si mohla zaplatiť služby odborníka vášho kalibru, tak nám prišlo vhod, že ste sám, z vlastnej vôle, ako správny bohabojný  kresťan...- zamotával sa páter do vlastných slov.

  „No, a sme doma!... Je mi jasné, že môj záujem zobrali, ako ponuku za vatikánsku menu: „Pánboh zaplať!“ na určité služby vlasti...Odpusť, Bože...Dobre si ich to za tie tisícročia naučil. Ibaže sa trochu mení učenie tvojho syna: Zadarmo ste dostali – zadarmo dávajte...na ich: zadarmo sme dostali – zadarmo ďalej prijímajme... – prekrútil nad sebou sám oči, ale cúvnuť sa už fakt nedalo. Pozrel dolu a z  hĺbky mu skoro pretočilo panenky v očiach. Štvrtý gombík.

  - Už len pár desiatok schodov a sme tam... – robil reklamu na výstup spoločník.

  Trhol poklopom v strope a odsunul ho nabok, zaprúc sa so všetkou silou, a aj tak mal trochu problém dostať sa hore, na plošinu. Podal Goldovi ruku a takmer ho vytiahol za sebou. Ľadového, stuhnutého. Fóbiu z výšok už nedokázal ďalej skrývať.

  Rovina podlahy upokojila ho na chvíľu a chladný vzduch z okienok pozdĺž celej strany veže spôsobil, že mu údy takmer stuhli a následne sa rozvlnili triaškou. Po pár hrstiach nadávok na svoju nepredvídavosť, rozhliadol sa vôkol.

  Veža. Dosky, trámy, popri stenách police, čiastočne presklené, čiastočne poobíjané kartónmi a kusmi preglejky a na nich...knihy. Desiatky. Stovky...tisíce kníh...a...holuby.

  S hrôzou hľadel na tučné, vypasené živočíchy, sivé a trepúce miniatúrnymi hlavičkami nad obrovským bruchom všade navôkol.

  Páter si všimol jeho neprítomný pohľad a znechutenie.

  - Viete, aj to sú stvorenia Božie a nám nie je súdené im brániť...ako by som to....- hľadal výhovorky. -  Otráviť ich nemožno, strieľať jak by dal, hrdúsiť je ťažké a mačkám sa sem nechce. Trpíme ich tu...Aspoň sme sekretáre obili, aby nám...viete, neznečisťovali knižky a raz za čas najímame dobrovoľníkov, čo mám to tu prídu...trošku...poriadiť...Budeme musieť v najbližšej dobe asi zas...volať. – usmial sa zhovievavo a sutanou prekryl riadnu kôpku výkalov nad ktorou stál.

  - To je vaša vec... – stopol ho a zapol dva z gombíkov, lebo spotená hruď začínala nepríjemne chladiť.

  Pristúpil k obrím skriniam, ktoré priam volali po zreštaurovaní a opatrne sa dotýkal vyrezávaných detailov, zvyškov zachovaných intarzií a umne gravírovaných kovových súčastí, na ktorých sa už beztak pásla pani hrdza.

  - ...keby nám knižnica prijme celú zbierku, tie staré kasne rozrúbeme a pomaly ponosíme dolu...popálime...- vysvetľoval si v svojich intenciách služobník boží.

  - Barbari...- zamrmlal Gold.

  ...a kdesi povedľa skrine čosi zašuchotalo.

  To nebolo povedľa skrine...v jej vnútri za špinou a prachom zájdeným sklom črtali sa dvoje dúhou obkrúžené zreničky. Zvyšok tváre a telo skrýval kartón, ledabolo pripevnený k dvierkam, aby nahradil chýbajúce sklo.

  Trhlo ním, ale pod dúhovkami sa objavil nos a na ňom špička ukazováka tiahnuca sa od našpúlených pier, po ktorých ťukal a prosil o neprezradenie svojho majiteľa...

  Otočil sa ku skrini chrbtom.

  - ... ma to mrzí, ale zabudol som si v sakristii svoj kufrík a v ňom okuliare...bez nich nemám šancu identifikovať a ohodnotiť aspoň zbežne tento váš úchvatný „poklad.“ – položil si ruku na hruď  a vylúdil dokonca úsmev.

  Páter len v duchu prekrútil očami, predstaviac si tú štreku hore a dolu, ale pokorne sa mierne uklonil, podkasal sutanu a vliezol späť do diery, ktorá viedla cez hĺbku dejín, až k hlavnej lodi a potom dozadu do sakristie...a samozrejme zas späť.

  Dvierka na sekretári sa povolili a ledva už zadŕžajúc kašeľ vyvalilo sa z nich dievča v krátkej sukničke, bodkovanej blúzke ledva zakrývajúcej pupok a svetríku s rukávmi vykasanými až nad lakte. Všetko v prachovom opare, čo sa rozvíril a pohltil ju aj jej pľúca.

  - Vy zrejme budete tá „verejnosť“...pravdepodobne zakázaná...- zdvihol pobavene kútik úst vidiac celé mapy pavučín rozplazených po jej  vlasoch a pozachytávaných o odev.

  Ozval sa prudký kašeľ namiesto odpovede.

domiceli