RUMBELLE - Katedrála snov 10. kapitola KOHÚTI

Katedrála snov

9. kapitola

Kohúti...

(...pred    viac    ako    šestnástimi    rokmi...)

Anno Domini 1996

   

    Tento obchodík  nevyzeral byť jeho srdcovou záležitosťou...podľa dvoch vrások uprostred čela nad zamračenou tvárou, ktorou si ho pozorne prezeral. Bol i nebol. Je i nie je...

  Naučený na starinárstva, antikvariáty, záložne plné mŕtvych artefaktov, takmer sa naplašil všetkého živého, páchnúceho tak inak, ako glej, špiritus a naftalínové guľôčky.

 Svoj obranný postoj -  totálnu dehonestáciu priestoru a objektov v nich, vyjadril aj gestom rúk, drzo zastrčených do vreciek nohavíc.

  Díval sa vôkol seba.

 Tu je všetko zelené a krikľavo žiarivé obrie body priživých, čerstvých lupeňov kvetov ani zďaleka nepripomínajú krehké odtlačky vekov na pointilisticky gravírovaných detailoch šperkov, úžitkových i okrasných predmetov z dávnych čias, ktorými sa tak rád obklopoval.

   Tu sa cíti nesvoj. Všetko mladé, pučiace, rozkvitnuté, tak odlišné od sveta, do ktorého už pomaly začínal patriť aj sám...vyárendujúc si tam miesto monotónnou nečinnosťou v oblasti reálneho života.

   Tu niekde je však niečo, čo ho priam magicky priťahuje...núti reštartovať svoj doteraz odovzdaný postoj k životu a...

  - Vy ste ma hľadali? – ozvalo sa úprimne, otvorene, s istou dávkou prekvapenia i nádeje v medziriadkoch melódie otázky, čo nedokázala nijako zamaskovať, spoza živého plota  naukladaných hrántikov s ťahavými muškátmi.

  - Nie... ale rád som vás našiel... – zatiahol sarkasticky, vidiac však, ako jej zmizol letmý úsmev z pier, oľutoval svoju príslovečnú prchkosť a cynizmus.

  - ...hľadal som len nejaké to kvetinárstvo, kde skladujú kvety po pivniciach, aby dozreli a bol som doslova... nežným reklamným vánkom z veže... nasmerovaný priamo sem. – vytiahol ruky z vreciek a zaprel ich o pult, ku ktorému práve prešla.

  - Neskladujeme ich tam preto, aby dozreli, ale aby dlhšie vydržali! – opravila ho podobným tónom, oprúc sa o protiľahlú stranu pultu.

  Zasmial sa na plné ústa.

  - „Dlhšie vydržali“? ...Skladujete tam aj mužov?... To musí byť v dnešnej dobe lukratívny kšeft! – smial sa na vlastnom, trochu dvojzmyselne zvrátenom ponímaní počutej reality.

  - Ak neprestanete flirtovať s mojou snúbenicou, tak vás tam s radosťou zavriem osobne! – šmaril krhly s vodou na polievanie ku kvetináčom vysoký tmavovlasý mladík a natrčil pred Golda svoj ukazovák.

  Úsmev sa mu síce z pier vytratil, ale v prižmúrených očiach zostal záujem. O soka.

  - Prestaň, Gaston! – vyšla spoza pultu práve nechceným titulom ociachovaná mladá žena a stala si medzi kohútov, čelom k zákazníkovi. – Nie som ničia snúbenica...len... ma asi skúša chrániť, lebo... viete, zákazníci sú všelijakí...- snažila sa zostať nad vecou, ale jeho prísny skúmavý pohľad ju desil.

  Pozorne si ju premeriaval a tvár mu badateľne mäkla. Škoda, že už nemá pavučiny vo vlasoch, tak rád by sa ich zas dotkol...

  Tento obchodík sprvoti  nevyzeral byť jeho srdcovou záležitosťou...

  Siahol do vrecka a podal naoko nezúčastnene, dozadu za ňu, pokrkvaný papier mladíkovi.

  - Moja objednávka, pane. Účet uhradím večer, keď mi zákazku váš poslíček prinesie. – precedil medzi zuby priam rozkazovačným tónom.

  Gaston znechutený tým, že mu nevidí do tváre, lebo ju stále neodtrhol z jeho dievčaťa, vychmatol papier a strčil si ho do vrecka džínsov.

 - Spoľahnite sa! – vrátil mu žiarlivec jedovato, pristúpil k vchodovým dverám a prudko nimi trhol, vypoklonkovávajúc týmto cteného zákazníka.

  Gold strčil opäť ruky do vreciek, spravil pár krokov k východu a kým docengal zvonček nad dverami  jeho odchod, otočil sa ešte k žene a žoviálne, ako starý známy žmurkol na ňu.

  - Dovidenia...bella... – vytrhol Gastonovi kľučku dvier a jedovato ich za sebou zatreskol.

   „Idiot! Totálny magor!..“ zanadával si v duchu na svoju adresu, keď mu prudké slnko vrazilo cez obe líca. „To si sa teda pekne vyfarbil, ako postpubertálny nadržaný, nevychovaný chrapúň...“ nedokázal sám na seba nájsť primerané slová.

  Jej tvár mu neschádzala z mysle. Jej vlasy, jej ruky. Jej úsmev....Jej otvorenosť a tajomnosť. Jej naivnosť a rozhodnosť...jej...ONA. Celá.

domiceli