RUMBELLE - Aj labyrint je len cesta... 9. kapitola OHEŇ

RUMBELLE

Aj labyrint je len cesta...

9. kapitola

Oheň

(...pred nejakým časom...)

    Uvedomoval si, že napriek tomu, že má navrch, pred ním, oproti v kresle sedí niekto, kto sa nevzdá a nepoddá tak ľahko. Niekto, kto je zrejme nielen majstrom pretvárky a klamstva, ale aj rovnako ostrieľaný manipulátor, dokonca s istou nepopierateľnou charizmou, ako je on sám.

  - Naozaj si to o mne myslíš, drahý ? – vzala medzi dva prsty bobuľu hrozna a s uspokojením sledovala, ako sa z neho dužina pomaly vytláča von, kým zosiľňuje tlak.

  Zneistel, ale prekukol ju.

  - Ty nevieš čítať myšlienky. Ale ako finta to nebolo zlé, klobúk dolu. Aj to odpútanie mojej pozornosti na tú nešťastnú bobuľku, ktorú si práve zbavila vnútorností, aby si mi ukázala svoju moc a zameral som sa len na ňu, nie na tvoju vševravnú tvár! ...Na tomto poli by si mala ešte zapracovať. Tvoje mimické svaly sú ešte príliš rozpohybované...na dobrú čarodejnicu...- nelichotivo zhodnotil svoju protivníčku.

  Zmena odtieňa pleti mu pritakala.

  - Uč ma! – zaprela sa o opierky kresla, až zapraskal lak na dreve a nahla sa dopredu.

  - Nikdy! Nevieš ovládať svoju silu, ani emócie! Si prakticky nepoužiteľná... Zostaň ale pokojne na svojom hrade, tvrdzi, v lesnej perníkovej chalúpke, či kde to žiješ a ďalej  lep zimomriavky po chrbtoch nejakých prachsprostých smrteľníkov, len čo započujú tvoje ctené meno... – ľahostajne kývol rukou, vzal pohár, naplnil ho pohľadom až po okraj a slastne priložil k perám.

  Vykukol spoza neho a prižmúril oči.

  - To meno, drahá! Prepočul som pri príchode tvoje meno...- nabádal ju.

  - Zisti si ho sám! – chcela vstať a vypariť sa, do špiku kosti urazená, ale nerátala s tým, že ju priklincuje o sedadlo.

  - Ak si chcela odísť, nemala si byť pažravá a vycucávať tu moje hrozná. Pozornosť od Háda, kamoša v podsvetí. Ak raz ochutnáš, už neodídeš...Takže, to meno! – nedal sa odbiť.

  Otvorila oči dokorán.

  Istý si svojím víťazstvom pristúpil k nej a chytil ju pod bradou. Pocítil, ako sa pri tom pohybe celá roztriasla.

  - Fuj. Zase tie emócie! Ovládaj sa, prosím! Takto sa v mojich očiach totálne zhadzuješ...a to mi je ľúto, si taká...taká rozkošne nevyvážená a roztržitá, také malé, plaché dievčatko...- vyčítavo jej šepkal, ako pozorný milenec.

  Cítil, že mu doslova mäkne pod rukou, radšej ju rýchlo odtiahol a zhnusil sa sám nad sebou a svojimi myšlienkovými pochodmi.

  Ešte hodnú chvíľu držala hlavu v polohe, akoby ju stále stláčal pod bradou, kým sa otriasla a hrdo odvrátila tvár bokom.

  - Načo ma tu nasilu držíš, keď ma nechceš učiť? – vzdorovito mu odpovedala, klopkajúc od nervozity prstami o stôl.

  - Povedzme, ako informátora. Takže začneme po poriadku a zatiaľ podobrotky...bŕŕŕ! Hnus!...Už si ma nakazila tými sprostými ľudskými citmi... Žiadne podobrotky! – švihol rukou a žena skončila pribitá o náprotivnú stenu v obručiach, ktoré sa očividne zaťahovali okolo jej tela až po čelo, vrtiac sa ako červ v špirále.

  Zalapala po dychu, ale zaťala pery.

  -Tsc-tsc-tsc...- pokýval hlavou. – Dobre vidím? Odboj?! – vystrelil, utrel si ruky do obrúska a zhmotnil sa jej pred očami. – Dosť! Nemám čas ani chuť sa s tebou vybavovať!  - zreval.

  Násilím jej dvihol viečka a pozorne sa zahľadel do jej takmer žltých zreničiek teraz vypĺňajúcich celé oko, ako  plazovi.

  Našiel, čo hľadal.

  - Kde je to miesto?! – zaúpel zhrozene, uvidiac obraz  nehybnej Krásky ležiacej v akejsi tme.

  Prikovaná žena sa však len hrozitánsky rozosmiala a vyparila sa mu spred očí. Jej smiech sa tiahol chodbami ako jedovatý had.

  Pochopil. Odokryl na chvíľu svoje city, neovládol sa, oslabil...využila to.

  To však teraz nebolo vôbec dôležité.

  „Kto však bola tá ženská? Odkiaľ prišla?! Kto ju poslal?! ...Kde je Kráska?...“

  Nahnevaná kráčala obrovskou chodbou, nervózne si narovnávajúc čipky na bezchybných šatách, aby sa monotónnou činnosťou aspoň trochu upokojila. Márna snaha.

 Vojdúc do veľkej temnej dvorany zastala si uprostred a obzerala sa po nej. Nebolo ich vidno, ale vedela pridobre, že sú tam. Zrejme všetci.

  - Mali ste ma upozorniť na jeho odporné drzé maniere! – zrevala a stanúc si s rukami vbok proklamovala svoje skúsenosti z jeho zámku. – ...celé to mohlo prasknúť na takých bezpredmetných malichernostiach! – ziapala ďalej, ale vadilo jej, že svoje výčitky vlastne adresuje prázdnote.

  Chvíľu pokorne načúvala a menila farby tváre. Potom sa zamračila, pomykala ústami a vypľula čosi na zem. S nechuťou sa po to zohla.

  Medzi dvoma prstami držala maličké jadierko z hrozna.

  - To musí stačiť! Takmer ma to stálo doživotný pobyt tam... – pousmiala sa, ale spomenúc si, ako jej radil, nevyťahovať svoje emócie, zmeravela v blesku sekundy. - Našťastie aj z neho občas vytrčí obyčajný smrteľník, akým vraj kedysi bol a to ma zachránilo. – prižmúrila oči nad jadierkom a natrčila ho dopredu.

  Zalesklo sa a zmizlo.

  Hra sa môže začať.

domiceli