RUMBELLE - Aj labyrint je len cesta... 8. kapitola PLAMIENOK

RUMBELLE

Aj labyrint je len cesta...

8. kapitola

...Plamienok

 (...pred nejakým časom...)

    Súmrak už zadýchal polovicu oblohy tmou a Krásky nebolo. Márne listoval v rámoch dokorán pootváraných okeníc staré známe miesta, kam častejšie chodievala. Lesklé  table skla mu ukazovali iba výseky z pokojných prírodných scenérií, ponárajúce sa do príležitosti oddať sa konečne spánku, prípadne čisté zátišia zákutí pevnosti, kde každá vec mala svoje miesto a predsa...predsa tu všade niečo chýbalo.

  Chýbala ONA.

  Jej tiché našľapovanie, šum spodničiek, šepot, ktorým sa privrávala nábytku, dotyk, ktorým liečila vädnúce kvety v záhrade, nežný pohľad venovaný oblakom...strachom pritajovaný dych, sklopené viečka a trasúce sa ruky  skryté v záhyboch sukne, ako náhle sa objavil v jej prítomnosti sám.

  Mávol rukou a v páse okenných tabiel pozdĺž celej veľkej dvorany sa začal odvíjať príbeh jej života na jeho zámku. Sépiové obrázky sa prifarbovali jej šatami, vlasmi, perami...dúhovkami, ktoré dokázali nalákať slnečné lúče do pootváraných okien a presvedčiť ich, že toto je teraz jej domov.

  Vonku však teraz bola  tma.

  V jeho vnútri bola tma...oveľa temnejšia, ako tá mäkká, čo práve uspávala na záhrade stromy, kry a kvety, aj s ich drobnými obyvateľmi, ktorými sa jej náručie na noc do poslednej skulinky zaplnilo. Tá jeho bola prázdna...

  - Kráska, kde si? – zašepkal do ticha.

  Odpoveď, ktorá prišla, nečakal ani v najhoršom sne.

  Odpovedalo mu iba ticho.

  Krásky nebolo....

  Márne si vzal na pomoc mágiu, márne premŕval čarodejné predmety, nútiac ich pracovať na plné obrátky, Prelieval hladiny a vyvolával predchádzajúce minúty. Zbytočne.  Márne hľadel do budúcnosti...všade sídlila iba temnota.

  - Čo sa to deje?! – zavyl prekvapený a úplne vykoľajený.

  Po chvíli kdesi na hrudi pocítil obrovský tlak, akoby sa ho čosi pokúšalo na tom mieste roztrhnúť, prípadne prejsť ním. Chytil sa ostražito za srdce.

  Bolo to tak. Niečo alebo skôr niekto sa pokúša dotknúť sa mu srdca!

  Stačilo pár slov a pred ním sa zhmotnila vysoká štíhla postava odetá v honosnom rúchu s rukou napriahnutou, prstami skrčenými v pohybe, ktorý pridobre poznal.

  Zdrapil ju pod krk.

  - Ty si sa odvážila siahnuť mi na srdce?! – precedil pomedzi zatnuté zuby.

  Žena prekvapená tým, že je viditeľná a nepríjemne inzultovaná týmto malým, škaredým človiečikom, plným očividne vyšponovaných nervov sa uchýlila k ľsti.

  Keď sa rozplynul kúdol dymu, zvieral v ruke biely krk Krásky, ledva lapajúcej po dychu.

  Ihneď ju pustil a cúvol o krok s očami dokorán, takmer sa ospravedlňujúc.

  Ale žena vidiac, že je opäť voľná, zhmotnila sa do svojej vlastnej podoby a hrdo si stala oproti nemu, naznačiac nepatrný úklon, akoby bola práve prijatou, dávno očakávanou návštevou. Z očí jej však sršalo značné opovrhnutie, kým si ho nenápadne premeriavala.

  - Kto si?! – zamračil sa ešte viac očakávajúc niečo nepríjemné.

  - Ty že si Temný pán?! – ironicky sa ozvala návšteva. - ..a nevieš, kto som, odkiaľ som a prečo prichádzam?! – pokračovala v podobnom tóne a prstom si prechádzala po nedávno stisnutom krku, zachytávajúc jeho zvedavý pohľad.

  Naozaj si ju pozorne premeriaval od hlavy po päty. Ale nie kvôli prednostiam, ktorými očividne disponovala, skôr inštinktívne, ako lovec svoju koriť, hoci sa korisťou cítil tak trochu aj sám.

  Telo, štíhle a dobre stavané, tvár súmerných hladkých čŕt bez najmenšej chybičky, ohnivomedové hodvábne vlasy a drahý odev pokrývajúci v niekoľkých vrstvách celú postavu mu na prvý pohľad naznačili, že pred sebou má niekoho výnimočného, možno i významného..

  Ale až pohľad do očí, ľadovo chladných a prázdnych mu odpovedal presnejšie.

  - Si čarodejnica. Podľa odevu usudzujem, že z východu, podľa akcentu zo samotných hlbín pekla! – namieril na ňu prst.

  Škodoradostne zatlieskala.

  - Možno...kedysi dávno...teraz som, povedzme, niečo ako veľvyslankyňa...- zašepkala tajomne približujúc sa k nemu.

  Zastavil ju ráznym odmietnutím natrčenej, otvorenej dlane s roztiahnutými prstami  a keď ju to nezastavilo, premiestnil sa.

  Zámkom sa ozýval jej hrdelný nepríjemný smiech.

  -  Tak Temný pán sa ma bojí! – kričala kdesi dovrchu a dvíhala tým smerom svoje šperkami pokryté ruky.

  Zastal si pár piadí od nej.

  - Kto ťa poslal? A prečo?! – zahľadel sa jej do očí, ale obrnila sa pred čítaním myšlienok.

  „Zrejme skúsená čarodejnica...“ preblesklo mu mysľou a začínal sa mať viac na pozore.

  Hrdo sa vypla.

  - Sama som prišla. Už som sa nemohla dívať, ako môj vzor...môj idol...moja budúcnosť upadá do prachu ničotnosti, podlieha dobru a nechutne mäkne! – takmer vykríkla posledné slová, ako had sa preplaziac tesne k jeho tvári.

  Necúvol, aby nedal najavo svoj strach.

  Oblizla si spodnú peru. Nemýlil sa, jej jazyk bol jazykom hada, rozštiepeným na dve kmitajúce ostré časti. Namiesto jedu používala slová...

  - Klameš...- povedal jej pokojne, konečne nájduc skulinku, ktorú neustrážila a on  mohol preniknúť do jej vnútra.

  Zneistela.

  Uškrnul sa pobavene.

  - City, drahá, nech sú akékoľvek, či už dobré, či zlé, majú jednu neodstrániteľnú vymoženosť. Oslabia ťa, ak si ich neudržíš pod pokrievkou. Iba skryté môžeš ovládať a manipulovať s nimi vo svoj vlastný prospech...a to ti zrejme ide, že mám pravdu?! – prechádzal okolo jej zmeravenej vystretej postavy, ako mačka okolo uplantovanej myši.

  Vypenila a rozzúrila sa.

  Teraz sa už smial on.

  - Dovoľ, aby som ťa usadil, pohostil a...podebatujeme, ak máš záujem. – ukázal na stred miestnosti k práve sa prestierajúcemu stolu a ponúkol jej svoju pažu, aby ju usadil ako cteného hosťa.

  Skrivila kútiky pier, ale prijala.

domiceli