RUMBELLE
Aj
labyrint je len cesta...
10. kapitola
Požiar
(...pred nejakým časom...)
Precitla. Dívala sa pred seba, v tejto
polohe pravdepodobne do stropu. „Opäť niekde zatvorená...“ povzdychla si
a privrela viečka, v snahe spomenúť si, čím ho to zas rozčúlila,
vytočila, nahnevala, vyprovokovala, keď ju takto potrestal.
Hlavu však mala akoby úplne čistú, prázdnu.
Posledné, na čo si spomínala, bola jej cesta od jazierka za anglickým parkom.
Už-už sa pred ňou otvárala záhrada a vežičky jeho pevnosti čnejúce nad stromami,
keď...
„Keď čo?!...“ čelo sa jej zvlnilo vráskou.
Skúsila sa pozviechať a poobzerať dookola.
Nič nové pod slnkom. Hlboko pod slnkom! Tma.
Vlastne prítmie. Iste nejaká kobka, cela, prípadne mučiareň alebo
hrobka...skrátka zase ju za čosi potrestal. ...že ho to stále baví, vymýšľať
nové a nové čoraz hroznejšie, temnejšie miesta, akoby skúšal, koľko ešte
vydrží.
„Just vydržím! Nepoddám sa. Nezlomíš ma,
Rumpel...Ach, Rumpel, Rumpel...Sľúbila som našim, že tu s tebou budem žiť,
tak to dokážem...už ani nie tak kvôli nim, ale kvôli sebe. Dokážem ti, že nie
som len taká ledajaká slúžka, čo má vo všetkom medzery, z ktorej sa môžeš
beztrestne vysmievať a ponižovať ju...ukážem ti, že som...že som ťa...“ nedopovedala.
Zhlboka sa nadýchla, presunula ku stene
a oprela sa o ňu s hlavou naklonenou k ramenu a rukami
žmoliacimi prsty v lone.
Pred
očami sa jej doslova vynárali vlnky z kruhov, ktoré čerila jeho ruka, ako
jej ukazoval správny ťah, aby sa udržala nad hladinou. Jeho mokrá hodvábna
košeľa prilepená o hruď i paže, vlasy zvlnené do samostatných
prameňov od vlhka a mierny, takmer smutný úsmev z brehu, keď videl, ako sa
jej začína v plávaní dariť...a už ho nepotrebuje... „Keby si tak tušil...“
Vcelku príjemné popoludnie. Aspoň jej sa
to tak javilo.
Prečo je teda tu?!...zas zatvorená,
uväznená...
Je nevyspytateľný. Stále tajomný,
neprístupný. Nedovolí nikomu nazrieť do vnútra, neukáže jej nič z neho
a ani netuší, ako rada by to predsa len riskla. Čo ak...
Premeriaval dvoranu dlhými krokmi úporne sa
snažiac rozlúštiť hádanky nastolené v mysli za posledných pár hodín. Nedarilo
sa mu. Priveľa indícií mu zavaľovalo
zdravý úsudok a rástli geometrickým radom. „Čo ak ma opustila... Čo ak ma
zradila...Čo ak chystá pascu...Čo ak do nej sama spadla... Čo ak ju
uniesli...Čo ak je v nebezpečenstve. Čo ak sa jej niečo stane...?!“ Zhrozil
sa stupňujúcich sa hrôz, čo mu vysielal jeho mozog pred oči.
Zabudol na ostražitosť. Mysliac si, že je tu
sám, nechával svojim emóciám voľný priebeh. A tie sa prebiehali jedna pred
druhou zavaľujúc ho samými výčitkami, pádnymi argumentmi, zložitými
konšpiráciami jeho stále nevyjasneného vzťahu k nej...
- Vravela som, že má svoje slabiny... Každý ich
má. Temný pán nie je výnimka...- s rukami vbok sledovala v odraze
zväčšeného jadierka, ako v zrkadle, dianie na zámku, ktorý práve opustila.
Stála tu sama, ale bolo jej jasné, že nie
je...že všetci pozorujú, aj pozorne načúvajú.
-
Nebude trvať dlho a máme ho tu v celej jeho jedovatej kráse...Potom
to už všetko bude len na vás...- prižmúrila zlovestne oči do tmy a opäť
neustrážila svoje city.
- Prestaňte mi konečne vyčítať moje
zlyhanie!... že som si nesplnila svoju úlohu! Nie je jednoduché ukradnúť mu
srdce! Keby bolo, nepotrebovali by ste mňa! – rozhodila rukami, keď ju zavalili
výčitky z viacerých strán. – Čo vlastne chcete?! Všetko ide tak, ako
má...len trochu pozmeníme plán...Ona! Tá obyčajná smrteľníčka dolu
v podzemí bude naším nástrojom na získanie jeho srdca. Jedine ona to
dokáže, na to ja mám čuch, to mi verte!...- pomykala nozdrami a predstava Krásky,
obyčajnej, tuctovej, smrteľnej...znechutila ju natoľko, že sa jej tvár začínala
mraštiť a pokrývať drsnou šupinatou kožou neurčitých farieb, ako bývajú
zodraté bruchá hadov zo skál, keď sa kože zbavujú.
Snažila sa všemožne sa upokojiť, ale tá
predstava, že ON – najmocnejší Temný pán dáva prednosť takej chudere pred ňou,
vybičovávala jej nervy do krajnosti.
- Dosť! – skríkla a trhla vlečkou
odvrátiac pohľad od neho, očividne zlomeného, nešťastného, pod tlakom emócií
a nevypovedaných citov.
Pohľad, ktorý ju nielen urážal, potupoval, ale aj vytáčal a dráždil, rozpútaval v nej celú búrku vášní, celý požiar nenávisti a pomsty za to všetko.
- Je najvyšší čas to všetko dotiahnuť do
konca! Do úplného konca tej odpornej ženštiny a ak to inak nepôjde, tak aj
do jeho konca! – precedila cez zuby a pretrela si tvár spomalene rukami,
aby jej vrátila pôvodnú podobu.
Sadla si do kresla a čakala odobrenie i ďalšie
inštrukcie. Bola pripravená. Celý život na to čakala a hoci jej predstava
bola jednoduchšia a naivnejšia, o to viac si bude ceniť následné
víťazstvo. A ona zvíťazí, o tom bola presvedčená...
domiceli
odsek zaoberajúci sa Kráskou sa mi páčil...to ako rozmýšľala nad Rumplom...opis miesta, kde je zavretá :) taktiež sa mi páčil Rumplom odsek...tie otázky a otázky :) a emócie :) časť časti vyhradený pre čarodejnicu...nemám slov :)
OdpovedaťOdstrániť