ŠTVRTÁ
126. kapitola
Až-až...
Znechutene sa dívala na kožku, čo sa jej
vytvorila na kakae. Čaj už neriskovali.
Ponaháňala ju prstom po hladine a po kúskoch,
ako na škripce povyťahovala a poprehadzovala cez okraje šálky.
Zhrozene sa na ňu díval. Na šálku, ktorú si
predstavil o pár hodín, keď sa ju bude snažiť zbaviť prischnutého,
zrazeného povlaku. Už vie, prečo niektoré gazdinky považujú umývačky riadu za
druhý najlepší vynález po žiarovke. Prvenstvo hlúpej žiarovky tiež celkom
nepochopil, ale nemal čas sa vážnejšie zamyslieť, vidiac ju, ako sa ukazovákom
snaží zo dna vypitej šálky vydolovať nerozpustený kryštálový cukor.
Po prstoch jej stekajú posledné, už trochu
topením zaoblené kryštáliky, zafarbené
na hnedo, nestíha ho olizovať. Natŕča prajne dobrôtku aj pred neho.
- To je z celého toho najlepšie!...-
vyplazí naň nadôvažok mlsný jazyk.
Ako málo stačí k detskej radosti.
Zvedavo nakukol do jej šálky, či sa s ňou bude ešte dlho babrať, alebo vymyslia
kultúrnejší program na nedeľu.
- Chceš mi veštiť z dna? Myslela som, že sa to robí len z kávovej
usadeniny. – pritlačila k nemu svoju ubrýzganú šálku a čakala
odpoveď.
- Podľa tohto, čo tu vidím, sa aj ty o chvíľu usadíš...- začal vážne.
- Figu vidíš! – vymotala dlhé nohy spod seba
a šmátrajúc za mikrovlnkou vydolovala odtiaľ jeho okuliare
a s láskou mu ich nasadila, prejdúc zámerne prstami po celej tvári.
Rýchlo si ju prichytil a usadil na
kolená, pretlačiac pred ňu paže, nadvihol šálku a s odporom si obaja prezerali
mazance na nej.
- Usadená už som. Čo ďalej? – zamotávala sa
pomaly do prameňa vlasov za jeho uchom.
Nadšený dvakrát nebol, onen prst umučil už
kožku na kakae a vybrakoval dno od skrytých zásob cukru, teraz sú na rade
zrejme jeho posledné zvyšky nešedivých vlasov.
„Odvahu,
korienky, moje. Odvahu. Budeme sa brániť... Ani sa nepohnem!"
- Myslel som, že sa budeš musieť rýchlo
vydať...Aúuuu!!! ...to boli moje vlasy! Živé! – odtiahol od nej hlavu
a zatlačil dlaň o skalpovanú kožu.
S pootvorenými perami hľadela na neho,
nevediac, o čom točí. Niekoľkokrát otočené nechtiac v tom šoku vyšklbnuté vlasy videla omotané
okolo svojho ukazováka, ale...
- Sľúbili sme Ashley, že jej pôjdeme za
krstných rodičov malému, či nie? A rodičia, to je muž a žena, čiže
manželia...- mračil sa, lebo bolesť za uchom nepoľavovala.
- Manželia?! ...Ty mne ideš niečo hovoriť, že
nie som dnešná?! – vychŕlila na jeden dych, zaprela sa o stôl, vstala
a presadla si do dostatočnej vzdialenosti od neho, ako do azylu.
Tak, pravdupovediac...ako očakával úplne inú
reakciu. Skôr, že zmäkne, roznežní sa...dojme ju to...vyhŕknu slzy...bude
sa po ňom siapať a šemotiť kadejaké
romantické kravinky...a on bude mať robotu jej svoj nie vážne myslený žartík
s ponukou na sobáš diplomaticky vytĺcť z tej peknej hlávky.
Vyšklbávala zo stojanu kuchynské utierky
s takou vervou, že sa chudák nestačil otáčať na svojej štíhlej drôtenej
nožičke. Vyložila, čo našla v nose, hodila to na stôl a pritlačila
roztvorenou dlaňou.
„Boh ochraňuj moje vlasy, ak sa v nich
zas bude chcieť pohrabať...“ zazúfal si.
- Asi si dlho nebol na nedeľnej hitparáde
v našom kostole?! Však?! - ...nahla sa k nemu. - Krstný rodič musí mať všetky náležitosti
ohľadom vlastného krstu, svätého prijímania a birmovky na poriadku, ale
nikde sa nepíše, že musí byť ženatý a vydatá...-
- Ale môžu...- pokúsil sa znova navodiť
romantickú atmosféru.
- Mám osemnásť! – preľakla sa.
- Na dieťa ti je to dosť a na manželstvo
nie?! – vstal, odniesol šálky do dresu, vrátil sa k stolu, nadvihol jej
dlaň a medzi dva nechty nadvihol polepený provizórny kapesník, odložiac ho
do smetného koša. Jedovato zaklapol dekel.
Viac nepovedal nič. Odišiel.
domiceli
šklbať mu vlasy? čo Vás to napadlo :) chudák :)) časť s kakaom sa mi páčila, taká reálna, všedná a pri tom pekná, aj dobre napísaná :)) tá časť s manželstvom bola tiež dobrá a pravdu povediac aj ja by som čakala inú reakciu, a keď už takúto tak by som nečakala že sa pohádajú...:)
OdpovedaťOdstrániť