Mr. Gold - ŠTVRTÁ II. 125. kapitola IBA...

ŠTVRTÁ

125. kapitola

Iba...

      

    Izba bola stále prehriata a chrbát zabalený zimomravo v pyžame nejavil známky prebúdzania sa... Pomaly neveriacky nadvihla prikrývku. On bol fakt v pyžame! Pripadala si pri ňom akosi zvláštne improvizovane. Tak zvláštne, úplne nahá, dokrčená, strapatá, bez make-upu v masívnej posteli s obrovskými vyrezávanými čelami v barokovom štýle, v návliečkach, síce úplne snehobielych, ale dizajnovo, ako z muzeálnych zbierok.

  Fajn motív na trochu gýčový dobový obraz. Hýbala iba očami, aby majiteľa tohto depozitného skladu, čo zrejme vykúpil výpredaj rekvizít národného divadla náhodou nezobudila a zachytiac naivný pohľad dreveného bucľatého anjelika vo vzore na čele postele, už sa fakt zhrozila nevkusu scény aj spálne.

  Vyšuchla sa, čo najopatrnejšie a v šere sa obzerala po nejakom prijateľnom zvršku. Vo dverách poodchýlenej kúpeľne ležal na zemi jeho župan. Satén...Nie, čistý hodváb!

  Mala za to, že už muža s ktorým nejaký ten čas zdieľa lože pozná, ale o prekvapenia tu stále nebola núdza. Popravde, doteraz ju zaujímalo len tých pár metrov štvorcových s perinami, ale život nie je len o...ako by to vyjadrila, aby to nevyznelo dehonestujúco, vulgárne ani sprosto nízko?!

  Zamyslí sa nad tým neskôr. Teraz má hlad.

  Len dúfa, že si nepečie chleba sám z vlastnoručne dopestovaných plodín niekde vzadu na záhrade a má doma aspoň normálnu kávu. Zo supermarketu. Ten sypaný čaj včera bol tiež podozrivý...Sypaný...s názvom „Nič si z toho nerob...“ Asi si vygúgli, čo za ingrediencie obsahuje. Alebo sa mu rovno pohrabe v kredenci a nájde z neho obal.

  Pousmiala sa. Vrátila župan podlahe. Ľahúčko ju pohladil, prevaliac sa ešte tlakom protivzduchu v niekoľkých zvlneniach, kým stíchol a splynul s pokojom rannej spálne.

  Cestou pozbierala svoje veci a navliekala si ich na seba v poradí, v akom jej prišli pod ruku. Na spodné prádlo sa už len zamračila a narvala ho vrecka bundy.

  Otočiť zväzkom kľúčov nevydalo bezbolestne, ale dom neodpovedal, tak zmizla za dverami.

  Sychravé ráno zaštípalo ju na tvári. Chýbal podkladový krém, make-up, aj štruktúra dostala včera v noci zabrať...Prešli ňou zimomriavky a na chvíľu oľutovala, že z teplej postele vôbec vyšla.

  Ale hlad je hlad.

  - Nebodaj nám pán profesor podľahol nejakej pliage?! ...keď si na nákupy donáškovú službu objednal?...– ozvalo sa spoza plota.

  „Ja ti dám „pliagu“, ty stará morka!“ zalapala po vyrazenom dychu Bella s papierovým vreckom plným  ešte teplých žemlí.

  - Veru podľahol... Trikrát, pani susedka, chudáčik! Predpísali... mu... ticho, teplo, tekutinu aj tíšenie bolesti...- vykladala, prežúvajúc medzi to jednu z raňajkových cerálnych, odporne zdravých žemlí.

  - Jáááj... a vy ste to živočíšne teplo, však, slečinka?! – zaprela sa suseda o latky plota aj do Belly.

  - Ale čoby! Ja som tá „pliaga“! Idem ho doraziť! – otvorila si zadkom dvere a zadkom ich aj pribuchla, nedbajúc na to, že „chudáčika podľahnutého“ môže prebudiť.

 

  Nemôže.

  Z kuchyne sa ozývalo cinkanie lyžičky o šálku.

 - Ak sa budeš snažiť nanútiť mi ten včerajší čaj s prímesou marišky, ďakujem, pri živote som už dosť! – stopla jeho nadšenie, že ju zas vidí, zhmotnené v úsmeve.

  Znehybnel, zvážnel, preložil si jej výčitku a s natrčeným prstom a dvoma kolmými vráskami cez čelo vyrazil oproti kredencu, šmátrajúc cestou po čomsi vedľa mikrovlnky. 

  Na pokrčenom vrecku miniatúrnymi písmenkami stálo presne to, čo práve počul, medzi zoznamom ďalších, zvláštne znejúcich bylín. Okuliare mu našťastie ostrý nos udržal pred vypleštenými očami.

  Bella stojaca s rukami vbok prísne prikyvovala.

  -  Prečo sa mi zdá, že toto tu celé je len divadielko?- neveriacky pozrela zboku.

  - Myslíš historizujúci štýl mojej vily, pripomínajúci kulisy?! – strkal čaj späť do útrob kredenca a okuliare za mikrovlnku. – Fakt som netušil, čo je to zač... ale, tak preto boli všetky baby, ktoré som kedy ponúkol, bez zábran...Vybalil to ešte Neal z batohu, keď sa sem nasťahoval, ako príspevok na chod domácnosti...Mohol som predpokladať, že to nebude s kostolným riadom. – ospravedlňoval sa, škrabkajúc sa v začínajúcom strnisku. 

  Radšej prehodil výhybku.

 -  To sú čerstvé rožky?! – zasvietili mu oči.

  - Žemle...- zamrzelo ju, že netrafila jeho obľúbené jedlo.

  Všimol si to. Podišiel k nej.

  - Neraňajkovávam, srdiečko. Ale kvôli tebe som ochotný zmeniť všetky svoje zlozvyky. – vzal jej tvár do dlaní a hoci čakala, že ju pobozká, iba na zhlboka nadýchol chladivej vône, čo so sebou priniesla zvonka.

  - Prestaneme sa nacieďať čajom s mariškou a...skúsime to bez nej... -  začala klásť podmienky, kým si to náhodou nerozmyslí.

  - Teraz hneď?! - zhrozil sa. 

  - Sľúbila som to cestou tvojej susede! – zdvihla Bella ruky dlaňami nahor.

  - ...ale to sa už asi tak nenasmejeme, ako včera...-  doložil skoro nešťastne.
    "...alebo...práveže, hej..." - doplo mu.

domiceli