Mr. Gold ŠTVRTÁ... 80. kapitola BOHATSTVÁ

ŠTVRTÁ

80. kapitola

Bohatstvá...

1.

   Mal nutkanie sa zvrtnúť a potom prišlo ďalšie, vybaviť to rýchlo. Nevydalo. Rozhovor začal skôr, ako sa vôbec zorientoval. Narazil na ňu vo dverách.

  Rovnako naštartovaní, nervózni, nevyrovnaní. Dvaja dospeláci, ktorým koža začínala byť pritesná a na inú nemali nárok.

  - Čo tu ty vlastne robíš?! Práve som na ceste k tebe, aby som si vyzdvihla Henryho. Včera sa mu ústa nezatvorili a každé tretie slovo bolo Gold, Gold, Gold!...Počaroval si mu?! Ja si vyprosujem...– spustila spŕšku výčitiek, ale snažila sa byť nad vecou a diplomatická.

  - Henry nie je u mňa...- pokúšal sa ju zastaviť. – Regina, upokoj sa, vypočuj  ma... –

  Oči sa jej zúžili, sako s kabelkou prehodila z jednej ruky do druhej a zas späť.

  - Pozhovárame sa. Konečne... Po rokoch. Ja nebudem štekať a ty ma nedoškriabeš výčitkami, platí?! – povedal ku podivu pokojne, ale rozhodne.

  Bola na tom psychicky rozkolísanejšie a nevyrovnanosť jej uberala na ráznosti a radikálnosti, na ktorých si zakladala a vsugerovala si ich do každej bunky tak dokonale, že sa niekedy bála aj sama seba.

  Mlčky ho pozvala, usadila, pohostila.

    Sedia v kuchyni za jedným stolom, miešajú horúci nápoj, jablčná vôňa prešpikovaná škoricou pripomína vlastné detstvá.  A stále mlčia.

  - Je s ňou? – cinkla lyžičkou o sklo.

  - S nimi. – popozeral sa po stole a nenájduc med, pokojne vstal a obslúžil sa sám.

  Nič sa tu za tie roky nezmenilo. Stál v skrinke vedľa škatuliek s čajmi. Ani tie sa nezmenili. Na chudnutie, na nervozitu, na pokojný spánok. Zelený, medovka, ľubovník...

  Žltkastý prúd tiekol spomalene do nápoja a ukladal sa vo vlnkách na dne medzi kúsky horúcou vodou nabobtnávaných sušených jabĺčok.

  - Mali by sme sa s tým všetkým zmieriť. – zaváhal, či oblizne lyžičku, ako to máva vo zvyku doma, alebo ju dá obliznúť jej, ako...kedysi.

  Vzdal obe možnosti.

  - Čo z toho, ale budem mať ja?! – zamračene nahla k nemu ustaranú tvár.

  - Chápem, máš pocit, že ťaháš za kratší koniec.- oprel sa.

  - A nie?! – zopakovala jeho pohyb a skrížila obranne ruky na hrudi.

  Prikývol najskôr súhlasne, potom záporne.

  Pousmial sa. Odpil z nápoja a zatvoril oči. Počul zas smiech...nadšenie...slová uznania. Plány do budúcnosti.

  - Myslela som si, že to bude navždy. – vyslovila nahlas, vyberúc z hladiny svojho čaju malú šupinu z jadierka jablka a odfrkla ju z bruška ukazováka na stôl.

  - Nič nie je navždy, drahá. Ty, ani ja, ani my... Henry len pre teba. Neal len pre mňa...a čo ťa poteší, ani Henry len pre Emmu. Tých desať rokov z jeho života mu už nikto z hlavy nevymaže...- ľutoval, že neoblizol tú lyžičku. Čaj bol horký.

  - ...jedenásť. – opravila ho.

  Pomykal hlavou. Jasné. Posledné slovo. Akoby to mohla vydržať...

  - Ani ty ani ja nie sme schopní robiť kompromisy...možno preto nám to vtedy nevyšlo. Hľadal som náhradu za Neala, ty zmysel života. Zničili sme pritom zopár ďalších životov, alebo aspoň ich presunuli na iné koľaje, než mali namierené. Je len spravodlivé teraz za to trochu...zaplatiť. – pridal sarkazmus.

  - Ale prečo mám pocit, že všetko ide len a len z mojej peňaženky?! ...že všetko platím len ja?! ...za všetko platím len ja?! – pozrela na neho prísne.

  - Ak sa Emma dozvie pravdu...o adopcii...je dosť možné...že ja nebudem mať dosť „peňazí“...- odpovedal jej tajomne. – Ani ty nevieš, ako som...Nechajme to tak... Nechaj ma ešte chvíľu žiť v ilúzii, že sme rodina. Ja som Henryho starý otec, že má dve milujúce matky a otca...Ostatné nechajme na čas... Prosím, Regina. – chytil ju za ruky objímajúce pohár s chladnúcim nápojom.

  Sklopila oči.

  - To bude výchova...- vážne sa zamyslela.

  - Prečo?! Ber to s nadhľadom. My starší, skúsenejší a rozvážnejší budeme zodpovední za morálny rozvoj jeho osobnosti a Emma s Nealom...povedzme... za radostné detstvo plné zábavy. – zámerne zveličoval.

  - Nečakaj, že ti kúpim guličkovku! ...morálny vychovávateľ... – pozrela zboku.

  - Nemusíš. Už som písal Ježiškovi. – kývol rukou a založil ich obe za hlavu spokojne sa oprúc o opierku stoličky.

  Rozhojdal sa.

domiceli

...Tak a to bola posledná kapitola môjho fanfiku ŠTVRTÁ...

...Školský rok síce na tejto škole ešte nekončí, ale ten môj o chvíľu začne, takže na ďalšie časti nebude čas...

...Ďakujem všetkým, ktorí ste to prečítali. Potešia ma nejaké tie komentáre, názory, postrehy, výhrady... ak sa Vám bude chcieť písať...

Majte sa...

:-)

a ešte jedna krásna Robertova fotka...