RUMBELLE 2, Zrodenie ticha 6. kapitola ŠIALENÁ

Rumbelle 2

Zrodenie ticha

kapitola 6.

Šialená

    Pracovný deň už bol v plnom prúde. Stôl plný kadejakých pokrútených listín, takmer ho vidieť nebolo za nimi. Mal rád pedantne odvedenú prácu. Všetku. Bez rozdielu.

    V roztopašnom tichu prichádzajúcom zvonka, v tom monotónnom šumení listov a rozhovoroch vtákov či šramote chrobákov v kvetoch mu pero veselo škrípalo po papieri a bol spokojný sám so sebou, dokonca ho nevyrušilo ani prudké otvorenie dvier,  prievanom následne prevretých, ponadvihujúcich mu všetky pakšamenty po stole, pretože predpokladal, že vchádza Ona.

   Kradmo zdvihol zrak a machuľa bola na svete...

  V ráme pribuchnutých dvier stál stoh slamy. Maleficent zohnutá až k zemi triasla hlavou, z ktorej vypadávali lupienky ruží. Malo to byť prekvapenie pre Bellu...

  Netrafilo správnu osobu.

  Chumol jej „vyzdobených“ vlasov sa zodvihol a v očiach mala hrôzu. Nečudo. Na kvety bola alergická, čím krajšie, tým horšie a viac...a toto boli sakra vzácne lupene ruží...

  To jediné ho aspoň trochu potešilo. O chvíľu sa vyhádže a bude škriabať ako o dušu...všetkým a o všetko.

  - Ty sa nikdy nenaučíš počkať si na pozvanie ?! – vstal, aby ho bolo spoza listín aspoň trochu vidno.

  Škriabanie začalo. Zatiaľ stačili nechty.

  - Pozvánka ? Neblázni, drahý. Po prvé tí dedinskí bubeníci aj  poštové holuby sú takí neskutočne chrumkaví a po druhé neviem čítať... – zapojila do škrabkania už celé ruky.

  - ...a po tretie: ja by som ti nikdy nijakú ani neposlal ! – šmaril pero do kopy papierov a vyštartoval smerom k nej. – Vonku mám za plotom agáty, šľachtené, majú na piaď dlhé ostne, smiem ťa tam premiestniť ? Tá vyrážka je fakt hnusnááá...- zmraštil nos.

  - Hnusné sú tie lupene, čo si mi nakydal do účesu !... Ale to nebol tvoj kanadský žartík... to kvôli nej ? Však ?... – usmiala sa, ale nebolo to takmer badateľné, začala opúchať.

  Nadvihla si lem sukne vykladaný akýmisi kamienkami a začala si pretierať tvár mrmlúc do látky všetečné otázky.

 - Tak ako ? ...Už si ju aj vyskúšal ?-  vykukla jedným zvedavým okom s rozhádzaným obočím.

 - Drahá, ja keď sa so svojím intímnym životom budem chcieť niekomu pochváliť, zájdem za chlapmi do krčmy ! Iste to nebudem vešať na tvoj rapavý nos...Niečo ti z neho tečie ! Zo všetkých štyroch dier...! – oddialil hlavu a ustúpil o krok.

 - To budú slzy...- fikla nešťastne. - ...si odľud...Vôbec ma nechápeš...- utrela lepkavé „slzy“ z nosa do rukávu a spustila ostro.

  - Nezaujímajú ma tvoje posteľové avantúry! Viem určite, že ešte si ju ani len nepobozkal!...Mala som na mysli iné skúšky...Napríklad, ako by sa zachovala, keby sa tváriš, že si mŕtvy, alebo, či by sa k tebe vrátila, keby ju pošleš do mesta...- rozhadzovala rukami, až „slzy“ z rukávov fŕkali, ledva sa stíhal uhýbať.

  Zhlboka sa nadýchol. Zovrela v ňom zlosť.

  - Ty ma obviňuješ, že som...že na to nemám...že...- chrlil a ani nevedel ako to povedať.

  Ako jej povedať, že nemá pravdu, aj keď ju v podstate mala... Nemohol pripustiť strápniť sa pred akýmsi druhoradým drakom...Dračicou !...

  - Bella ! – zvrieskol do chodby, keď kúzlom rozcabril dvere dokorán.

  Nemusel dlho čakať.

  Vošla a zosypalo sa na ňu za hrsť ružových lupienkov, čo jej pripravil ako prekvapenie, hoci polovica plánovanej nádielky hyzdila už hlavu strapatej čarodejnice a nútila ju otierať sa o vápencový stĺp raz jedným, raz druhým lícom.

  Bella pozrela do hora, odkiaľ sa na ňu pomaličky vznášala voňavá krása, usmiala sa a nastavila dlane. Nežne lupene do nich chytala a so zažmúrenými očami privoniavala, otáčajúc sa okolo svojej osi.

  Rumpel schmatol škohlajúcu sa čarodejnicu za predlakie a dotiahol ju k zasnívanej Kráske.

  - Tak sa dívaj ! –

   Schmatol Bellu necitlivo za spodnú sánku a prisal  jej svoje ústa na pery.

   Zamávala bezmocne rukami po vzduchu vyhodiac nachytané lupene a náhle zmeravela. Omdlela. Zviezla sa im pod nohy a na ňu ešte chvíľu padali ružové krehké lupienky ruží...

  Maleficent pozrela skúmavo na Rumpla. Zostala sklamaná.

  Nič sa nestalo. Nechápala to. Po bozku mala nasledovať zmena...veľká zmena. Osudová zmena...nedialo sa nič...Vôbec nič.

  Pod nohami ležala poblednutá Kráska. Nad ňou stáli dvaja čarodejníci a zízali.

  - Ja idem. – ozvala sa ako prvá Maleficent prekročiac bezvládnu ženu. – Ty môžeš pokračovať, kde si načal a ak s ňou skončíš, potom ma zas zavolaj...A neobliekaj mi ju.... Neznášam, keď musím celé týždne tráviť odevy.... Ale môžeš ju ostrihať, ak by ti to nevadilo. Z vlasov a chlpov ma pálieva žáha...- zakývala mu, otrela sa ešte zopárkrát o veraje a odišla.

  Stále nechápala, kde zas spravila chybu...Aj na vyrážku a svrbenie zabudla.

  Bezradne hľadel na hrôzu, ktorú práve spôsobil.

  V jednom okamihu zničil všetko...sny...nádeje...túžby...Všetko bolo preč.

  Zo svetielok obliatych studeným dažďom jeho ješitnej márnivosti neustále niekomu dokazovať, že je niekto iný...dostatočne temný a mocný, sálali posledné zvyšky pary a strácali sa v nenávratne.

  Aj popol z nich bol mokrý...nemohol si ho ani sypať do svedomia.

  Nešťastný sa k nej zohol, zobral ju do náručia a odnášal preč...

domiceli