RUMBELLE 2, Zrodenie ticha 5. kapitola, ROZPRÁVKOVÁ...

Rumbelle 2

Zrodenie ticha

5.  kapitola

Rozprávková...

    S úsmevom na perách sa ponáhľala podskakujúc ako malá. Pod pažou si niesla knižku, ktorú si tajne požičala z veže a v noci celú prečítala.Už sa jej život tu nezdal taký príšerný.

  Otvorila ťažké dvere a zazrela ho...

  Sedel v tapacírovanom kresle, ktoré tam predtým nebolo. Ani intarziou vykladaný písací stôl, koberec a plné police vzorne naukladaných kníh tvoriace obloženie celej veže. Všetko to okrem ranného svetla osvetľovali svietniky s kaskádovito usporiadanými sviečkami. Miestnosť bola uprataná, každá vec, umne s dôrazom na detail a s vkusom vybraná a začlenená do dokonale pôsobiaceho celku domácej knižnice.

  Úsmev jej zmizol z pier, zostali len sklamaním pootvorené ústa.

  Všimol si, že nezažiarila šťastím, ako očakával.

  Hlasno odsunul kreslo, až sa zakymácalo a prevalilo na bok.

  - Jeden sa jej snaží ulahodiť a toto má mať za odmenu ? Kyslý ksicht plný nevypovedaných výčitiek ?! Do smrti by si to nebola takto upratala ! ...- vyčítal znechutený jej postojom a až sa triasol hnevom.

  Pozrela na neho s úzkosťou.

  - Odpusťte, ja... len som prekvapená...ja vám samozrejme veľmi pekne ďakujem za vašu pomoc...ja...- hľadala slová na ospravedlnenie, ale nevedela, čo povedať.

  Vzal jej jedinú radosť, ktorú mala v tomto väzení. Našla v prehrabávaní sa stovkami kníh konečne naplnenie svojho osudu, mohla opäť čítať, usporiadavať ich aj svoje znalosti a teraz...opäť dostane metličku s pierkami a zostane jej len prach, ktorý z nich bude ometať...Skoro sa bezmocnosťou rozplakala.

  - ...čo budem robiť teraz ? – spýtala sa smutne.

  - Čo ? Čo ? Čo ?! – hľadal slová stále nahnevaný. – Budeš sa konečne venovať mne ! Celé dni ma nechávaš samého v dvorane, všetko tam zapadá prachom a...a...je mi tam samému smutno....- zdvihol hlavu a pozrel s rozpakmi bokom.

  - Pôjdem hneď a upracem tam...- zdvihla si sukňu a otočila sa k dverám, aby nevidel, ako jej vypadli prvé slzy.

  - Už netreba ! Upratal som si sám ! Na to ťa tam nepotrebujem...- zastavil ju prísne.

  Zneistela a pomaly sa otáčala, oči však nezdvihla.

  - Budeš mi čítať z kníh...- dokončil. – A začneš touto...-  natrčil pred seba veľkú starú knihu.

  Pozrela dopredu. V jeho ruke bola... jej dobre známa ... stará rozprávková knižka po matke. Tá, ktorú mala zo všetkých najradšej...

  Oči jej zažiarili.

  Toto chcel dnes vidieť... Presne toto... Ten žiar v jej očiach, ktorý zatienil všetky sviečky aj slnko na oblohe. Ktorý rozžiaril celú miestnosť aj v jeho vnútri zažal iskierku nádeje, ktorá ho potom hriala dlhé hodiny, čo nebola v jeho prítomnosti.

  - Odkiaľ ju máte ? Myslela som si, že nenávratne zhorela, keď nás vtedy napadli zlobri a vypukol požiar a ...– spýtala sa a oboma rukami siahla po poklade, ktorý jej ponúkal.

  - Nemávam vo zvyku sa prehrabávať po smetiskách a spáleniskách, ale...chcel som vám dať darček...len tak...z rozmaru. Mám na to právo ! Dávať darčeky...- tápal v odpovedi.

  Pozrela na neho a skôr než sa stačil spamätať objala ho voľnou rukou, druhou si pritískajúc vzácnu knižku k hrudi.

  Stŕpol a ani sa nepohol.

  Odtrhla sa od neho, pobehla ku kreslu, zdvihla ho a posadila sa, knižku rozložiac na kolenách.

  Zostal stáť v rovnakej polohe, stále prekvapený jej náhlou reakciou a lákala ho kacírska myšlienka vrátiť čas a prežiť ten okamih ešte raz...ešte aspoň stokrát.

  Videl však, ako s láskou hladká jednotlivé stránky a usmieva sa. Bola taká zasnívaná a krásna, že ani jeho stvrdnuté srdce nemalo toľko necitlivosti, aby konalo sebecky...

  Prevrátila ďalšiu stránku.

  V jej strede sa zatriaslo niekoľko sivastých lupienkov spáleného papiera.

  Chcela ich sfúknuť, ale niečo ju zastavilo. Nejaký nejasný pocit, že to nemá robiť...

  Všimol si jej neistotu a pristúpil bližšie. Zahľadel sa na kúsky spáleného papiera. Natiahol nad ne svoju dlaň a pocítil chvenie. Nechápal ani sám.

  - Možno pri požiari zhorela nejaká stránka z knižky...Ak by si chcela, mohol by som ju opäť obnoviť...Stačí na to, že z nej zostal iba tento kúsok...Popol... – ponúkol sa.

  - Ak budeš taký láskavý...nechcela by som prísť o žiadnu z mojich spomienok na detstvo. Prosím... Urob to. Pre mňa...– usmiala sa mäkko.

  Ruka sa mu triasla nad zvyškami popola a mal pocit, že pozabúdal všetky čarovné formulky z toho úsmevu... Po chvíli sa však z jeho prstov spustili trblietky a jasné bodky menili krehký popol opäť na kvalitný papier. Netrvalo dlho, v otvorenej knižke na stránke ležal útržok papiera s akousi naivnou detskou kresbičkou.

  - Je mi to ľúto. Nie je to stránka z knižky, len nejaká taľafatka, čo sa do nej iste prikmotrila...- kývol sklamaný rukou.

  Vzala kresbičku opatrne do ruky a so záujmom si ju obzerala. Čím dlhšie na ňu hľadela, tým viac sa jej oči otvárali. Pozerala raz na kresbu, raz na neho, niekoľkokrát, až z toho zneistel.

  - Čo je ? Zdám sa ti nekompletný ? – rozpažil a otočil sa okolo osi.

  -...to...to ste tu vy....prečo som si kedysi nakreslila vás a vložila do svojej obľúbenej knižky ? – položila mu vážnu otázku, na ktorú márne v pamäti hľadala odpoveď.

  Obišiel ju veľkým oblúkom. Stal si za kreslo a zahľadel sa na trasúci sa útržok papiera v jej ruke.

  ...ostrý nos, polodlhé vlasy, tmavé oči...pár vrások a zvláštny úsmev...díval sa sám na seba. Neklamala.

  Ich pohľady sa spojili. Z oboch trčala rovnaká otázka a  ani z jedných odpoveď na ňu...ani útržok...ani náznak...žiadna spomienka...žiadna odpoveď...

Zrodilo sa len ticho...medzi nimi.

 

domiceli