Mr.Gold ŠTVRTÁ... 20. kapitola BÚRLIVÁ

ŠTVRTÁ

20. kapitola

Búrlivá

1.

  Zvonček dobzučal. Už niekoľkýkrát. Už ho to nebavilo. Chrčavý zvuk naznačoval, že zvonieva často a často zrejme márne.

  - Skúste zatrieskať na tú sklenenú výplň hore, to ho rozčuľuje najviac. – zaškrečala spoza nízkeho plota dobroprajná susedka a s rukami na koloch čakala, či aj túto blondínu plavne objíme a vcucne do bytu, ako tú dievčinku minule.

  Emma hodila po nej nevraživý pohľad, celkovo jej prekážalo, že ju vymákla. Náročky si privstala, aby ho stihla ešte pred vyučkom, tak za radu ani nepoďakovala. Asi mala, lebo uškriekané ústa sa neráčili zatvoriť.

  - Nič v zlom slečinka, ale tam sa asi takto skoro nedobúchate. Tak po prvé nedele máva opijášske, tak po druhé, pondelky začína v škole až po desiatej a tak po tretie je skôr na brunetky, ako som minule bola ráčila byť svedkom. My blondínky...- siahla si do natočených prefarbených vlasov a našuchorila ich. – ...nemáme asi šancu. Ale ako objímal tú malú hnedú s kabelkou, to ste mali vidieť! – podala presne podstatné informácie.

  Tak... takto...zamyslela sa Emma.  Indície v popise zapadali na Bellu, ale kto ho vie...Zvyšok rozprávania jej k nej nejako nesedel. Doliezať za ním...nechať sa objímať vo dverách...vtiahnuť dnu...

  Lenže máme tu dnešné čerstvé ranné internetové novinky.

  Dverami trhlo. A trhané pohyby pokračovali aj za nimi. Ešte nebol celkom v stave skoordinovať pohybové centrum s rečovým...o ostatných nemal bližšie informácie.

  To nie je internet...to bude inFERNETové vysielanie...doplo Emme.

  Zhlboka sa nadýchla, vtisla ho do bytu a zavrela dvere.

  - Tie dnešné dievčatá sú čoraz otrlejšie...- zamrmlala si sklamaná suseda. – Bez morálky, ale že úplne bez nej! Takto sa ponúkať, podkladať, vnucovať... To by som jakživ neurobila...Jééminenku, koláč pre pána Golda mi zhorííí...- zdvihla ruky nad hlavu a odporúčala sa z rozhľadne.

2.

Pomedzi prsty na ksichte sa mu skladala  tvár Emmy.

  - Moja žiačka Emma...- vytvoril si spoj v pojmovom trojuholníku: objekt, pojem, slovo...

  - No, zoznámenie za sebou už máme. A teraz to, o čom zrejme nemáme, respektíve vy nemáte, ani potuchy. Kde máte počítač? – rozkázala prísne.

  - Tak to náhodou viem celkom presne, „kde mám“... Bzučí mi v spálni sviniar. Spať mi nedopraje! – posťažoval sa ironicky. –

  - Spánok vás hneď prejde, veď počkajte... – usmiala sa nasilu a pokynula mu, aby ju k nemu doviedol.

  Hoci posledné zvyšky alkoholu ho opúšťali len ťažko sa lúčiac so svojím hostiteľom, snažil sa pôsobiť, že je OK. Sprcha, káva, sprcha, druhá káva by proces urýchlili, ale Emma má zrejme naponáhlo.

  Stačilo jej len pohnúť myšou. Dôkaz zostal od svitania na ploche. Len k nemu pribudlo zopár likov, komentov, blahoprajných telegramov a kombinácií tých najrozmanitejších smajlíkov,  prevládali žmurkance a srdiečka. A ešte zdieľania sme opomenuli...ich počet narastal geometrickým radom...

   Pristupoval po krokoch a čítal báseň, čo svietila teraz zväčšená cez celú plochu.

   Vytrčil prst na ňu...a nezmohol sa na slovo.

  - ...že by to nebolo vaše vlastné poetické dielo ? To by ste ma ale sklamali, keby vykrádate starých básnikov...Tststs...- pokývala hlavou Emma a prekrížila si ruky na prsiach.

  Pozrela sa nahnevane na neho a bola by ho prišpendlila vidlami o sekretár.

  - Viete si predstaviť...viete si vy vôbec predstaviť, do akej situácie ste chuderku Bellu práve dostali ? Ako sa asi cíti ?...Čo ju teraz čaká ?! Je mi z vás zle !... Pán Gold ! – zaprskala.

  Pozrel na ňu zúfalo.

  - Fakt si nič nepamätám, Emma. – zašepkal.

  - To má byť riešenie?! Alebo nebodaj ospravedlnenie?! Zobuďte sa už konečne...- zatrmácala ním.

  Nebránil sa. Chápal vážnosť situácie.

  Ešte chvíľu si ho vychutnala na kolenách, ale čas plynul a ona nezačínala „na desiatu“...ako pán profesor.

  Pretočila si stoličku opierkou dopredu a sadla oproti nemu, opretému chrbtom o trapas, čo spôsobil.

  - Ja mám riešenie. – nechala doznieť.

  Vzhliadol na ňu neveriacky, ale s nádejou.

 Vytiahla z vrecka retiazku s medajlónikom.

  - Kde ste ho našli ? – siahol si na prázdnu hruď.

  - To je dlhý príbeh. Nemáme čas. V skratke. Našiel ho váš syn. Neal. Na cintoríne. A cestou z cintorína našiel Bellu. A potom som tých dvoch našla ja v Bistre u babičky. Máme šťastie, pán Gold. Videlo ich spolu dosť ľudí, s Ruby na čele. Čo je dosť podstatné...– obrátila ruky dlaňami nahor, akože mu má byť všetko jasné a ona čaká potlesk.

  Nebolo. Pochopila. Pokračovala.

  - Neviem, čo je, alebo nie je medzi vami a vaším synom, ale musíte sa s ním udobriť. Najlepšie by bolo, keby tu u vás aj býva. Na tom budeme stavať našu, teda vašu, vlastne ich story.  Už je to jasnejšie ? – spýtala sa.

  Nebolo. Pochopila. Pokračovala.

  - Ruby všetkým vykváka, že je to Bellin nový frajer! A to ju nemusíme o to ani výslovne žiadať! – hovorila čoraz hlasnejšie.

  - Môj Neal ?! – zhrozil sa.

  - A čo má byť ? V čom je on horší ako vy ?! – podpichla ho. – Skrátka z nich dvoch spravíme pár a to dnešné ranné intermezzo s tou eroticky ladenou básničkou pripíšeme jemu. Zožerú to... Prišiel zďaleka, prespával tu, využil váš komp a poslal vyznanie lásky svojej priateľke omylom z vašej adresy...Malá chybička...Tak, aká som ?! – hrdo zdvihla bradu.

  - Pinocchio je proti vám ťažký amatér. – zdvihol palec a najradšej by ju vybozkával, hoci víťazstvo bolo stále neisté.

  - A čo Bella ? – zneistel.

  - Prvý obklad jej idem dať ja, ale potom je to len a len na vás. Ako sa rozhodnete...- stisla pery.

  - A Neal ? Kde je ? Čo je s ním ?! Nič ste mi o ňom vlastne nepovedali...- opäť sa mu zjavili dve kolmé vrásky na čele.

  - Teraz nemáme čas na Neala. Ja idem rýchlo k Belle a vy sa v škole tvárte, akoby nič. Príbeh pre Reginu si radšej preopakujte... S Nealom to vybavím sama. Príde popoludní pre Bellu,  "svoju lásku", na motorke pred školu... a potom...Tie vaše štyri semestre na práve budem považovať za dostatočné ďakujem. – dokončila tajomne.

  Pochopil.

  Súhlasne prikývol.

domiceli