Mr. Gold ŠTVRTÁ...30. kapitola ČAS

ŠTVRTÁ...

30. kapitola

Čas...

1.

   Prípravy na stužkovú boli v plnom prúde. Tretieho triedneho im Regina nepridelila. Dobrovoľník sa nenašiel, pretože príčiny likvidácie predchádzajúcich zostávali neobjasnené a stať sa treťou obeťou kvôli bande nevycválaných nevďačných adolescentov, nebolo pochuti nikomu zo zboru.

  Našťastie v školstve neexistuje nič také ako Hypokratova prísaha. Lekárovi, ak nezasiahne, môže pacient aj umrieť. Tu to končí pri sprostosti. A na sprostosť sa neumiera...nech sa vykúpu vo vlastnom pote... Znel záver z poslednej porady.

   Na prahu dospelosti ich pretlačili hlavou cez zabuchnuté dvere a učili plávať sparťanskou metódou. Nájdi si svoje miesto, ukáž, čo vieš, alebo zdochni. Očakávalo sa, že sa vytvoria skupinky, ako vždy, lenže absencia zmierčieho sudcu bola natoľko výrazná, že strečkovať by sa nikomu nemuselo vyplatiť. A stužková je stužková...navždy sa zachová...

  Každý dostal úlohu a paradoxne Emma zodpovednosť, ktorú nečakala. Žabo-myšie vojničky museli bokom. Už na začiatku si predsavzali, ostatne ako každá oktáva, že práve ich slávnosť bude nezabudnuteľná, originálna, najsamlepšejšia, skrátka  jedinečná.

  Teraz to ešte museli dokázať. Sami. Nebudú môcť brýzgať po akcii na neschopnosť triedneho, lebo sme sa na neho spoľahli a to jedine on je zodpovedný za amatérskeho kameramana, potuchnuté zákusky, skrkvané návleky na stoličkách aj spitého DJ, čo zabudol osvetlenie aj prepojiť bedne s mikrofónmi...

 

   Skúšal chodiť, ale šlo to ťažšie, ako si myslel. Celým telom mu stekali riavy potu a telo odmietalo naskočiť na jeho predstavy. Navyše manipulovať s barlami, keď sa nemáš o čo poriadne  oprieť, lebo všade je niečo, čo sakramentsky bolí, tiež nebola úloha na ľavú zadnú. Aj keď šlo o pravú. Ťahal ju bezmocne za sebou, ako lenivého psa.

  Teplý tancmajster ich plnými priehrštiami posýpal slovným práškovým cukrom a snažil sa im spočiatku vštepiť základy noblesnej  polonézy. Po prvých hodinách a poobhmatávanými chalanmi zámerne nepochopenej choreografii sa ustálili na klasickom valčíku. Bez tancmajstra, iba s tým, čo doma do nich natlačia mamky pri nácvikoch v kuchyni.

  Ale svadobné šaty budú, aj keby mali presnoriť truhlice všetkým babkám v meste a v priľahlých dedinách. Baby si zanadávali na zapadákov v akom bývajú, lebo najbližšia svadobka s požičovňou šiat bola na konci sveta. Spoľahli sa na to, že bude stačiť mladosť a štíhlosť, navyše slzy v očiach rodinných príslušníkov aj tak zakryjú zažltnutosť predpotopných modelov, hrude plné zájdených čipiek, oplieskané flitre aj fľakatý tyl.

  Ale šaty po zem...svadobné...ktovie koľké z nich ich budú na sebe mať prvý...aj poslednýkrát...

  Popoludní stával pred oknom a počítal chodcov zabáčajúcich do vchodu nemocnice.

  Viac neprišla.

  Zostal mu iba jej posledný úsmev, keď tu boli s Emmou, Nealom a Henrym, keď ako posledná vychádzala z izby, zodvihla ruku a placho zakývala prstami.

  Vtedy vykrútil kútiky do dola a smutne ukázal na potvorku ešte stále opierajúcu sa o fľašu.

  Pochopila...

  Tak krásne sa usmievala...

  Hľadala dôvody, na návštevu ale čas hral proti nej. Proti nim.

  Mohla by aj zavolať. Len tak...Nevie volať len tak...Dievčatá nevolávajú len tak. Prekliate stáročné tradície a morálka.

  Aj telefonáty kvôli odobrovačkám v programe  mala na starosti Emma a tá sa jej začala vyhýbať... Bola predsa poctená zodpovednosťou a navyše tu boli Neal a Henry. Aj do nemocnice po potrebné podpisy na faktúry a spol. posielala zámerne Neala. Snažila sa aj sama tráviť s ním viac času a prospievalo jej to. Im to. Závidela ...

  Zatiaľ sa chceli len vzájomne spoznať. Papierovú vojnu nechajú na neskôr.

  Henrymu vybavila odvoz na motorke. Ostatné potom zvládal sám. Pomaly lámal ľady a už ju neotravoval drankaním. Akčnosť ani zdravá drzosť mu nechýbali.

  Jej áno...

  Chcel jej zavolať. Veľakrát. Ale mal pocit, že by to hralo proti nemu. Proti nim. Nebol si istý ničím. Najmenej sám sebou. Ona stále zostávala vo forme amorfnej, nedotknuteľnej ilúzie, ktorá nemôže byť skutočná, lebo by to bolo priveľmi krásne.

  Vypol mobil.

  Do jej izby vplávala slniečková Emma a zvalila sa vedľa nej.

  - Budeš ich vidieť prvá! – vydýchla. – Naše pozdravenky. – vydolovala z fólie farebné podlhovasté pásy natlačené na hrubom kriedovom papieri. – No, čo hovoríš?! Sú fantastické! Sleduj, takto to zahneš, sem príde fotka a tuto môžeš dať nejakú tú vetu, prianie, čojaviemčo, alebo len podpis...-  ukazovala nadšená.

  - Ty si kedysi mala aké ? – spýtala sa otvorene Bella.

  Nerozladilo ju to.

  - Nebolo nijaké kedysi. Nemám...a nikdy zrejme nebudem mať ukončenú strednú školu. Nebol čas. Všetko šlo vtedy tak rýchlo. Nemala som ani osemnásť. Z domova do domova...ulica...potom Neal a nakoniec Henry...veď vieš. – rozprávala a zahýnala papier pedantne podľa návodu,  tešiac sa stále z každého detailu.

  - Bola si v domove ?... Aj ON bol. Rozprával mi o tom, vtedy, na výlete. To preto si ťa váži. Vie, čím si prešla.... a vlastne aj preto možno vtedy zariadil to s Henrym. Mal asi kontakty...v domovoch a prehľad o zverencoch...a ich osudoch...Chcel mu dať rodinu, aby nemusel tiež do domova...- zamyslela sa Bella.

  Emma prikyvovala, ale nevedela, či jej slovám, alebo svojej šikovnosti, ako pekne to všetko poskladala.

  - Potom mu pôjdeš jednu zaniesť do nemocnice, Bella...Aby videl, ako sme tam dali aj jeho meno... že ho máme radi. Viem, že ťa to tam, za ním, ťahá... – oprela sa o jej plece a bolo všetko zrazu také jednoduché, akoby aj sama mala znovu osemnásť.

domiceli