Rumbelle
kapitola 2
Záhrada
Ráno, ešte slnko ani poriadne nevyšlo, bolo na
zámku prapodivné rušno.
Kusy polámaných haluzí sa po kamenistých
chodníkoch samé plazili von zo záhrady, opadané listy ako roje múch vzniesli sa
tu i tam a mizli kdesi vysoko v nenávratne. V hriadkach sa
hmýrili korienky nových rastliniek a navzájom sa zasypávali čerstvou
hlinou. Tráva si narovnávala každý vlas, triesky z okien dvorany lepili sa
jedna o druhú a skladali do okenice.
Nedalo jej pousmiať sa z okienka veže
na toto milé záhradné divadielko. No úsmev jej razom zmizol z tváre. Nikde
nevidela ...jeho.
Vždy bola rada, keď ho celé dni nestretla,
keď si chodil po svojich dohodách a rozsieval zlo po svete, ako vždy
všetci vraveli, ale teraz mala strach. Strach, že ho minulú noc čímsi nahnevala
a čaká ju trest.
Minulá noc.
Vrátil sa jej „Hlas“. Jej jediný priateľ a
...nechcela ani domyslieť. Podvedome sa chytila za rameno. Akoby ju tam stále
niečo pálilo ...Jeho bozk. Horúci, náruživý bozk. Striaslo ju nevôľou, ale
nedokázala to miesto, teraz skryté pod dlaňou pustiť.
Jej prvý bozk...
Nie ! Takto si ho nepredstavovala. Takto
teda nie. Mal byť predsa nečakaný, nežný, jemný. Mali sa jej po ňom podlomiť
kolená a mala klesnúť svojmu milému do náručia a....
...Bol
nečakaný...nežný a klesla mu do náručia ! Presne tak, ako si to vysnila...
Nevedno či zhrozená, či rozčarovaná, či iba
prekvapená, rozbehla sa dolu schodmi do záhrady. Letela bez rozmyslu kľukatými
chodníčkami pomedzi stále sa mrviace hriadky a do obrubníkov sa
poslušne ukladajúce kamienky.
Vtom ho zazrela.
V rohu záhrady, pod vežou. Stál s
rukávmi svetlej košele vyhrnutými až nad lakte, košeľu s vestou ledabolo
zapravenú a dopoly rozopnutú, ako pracovitý starostlivý záhradník, čo už
má za sebou kopec dnešnej práce. Ruku držal vo výške tváre, čosi v nej
skrýval a...mala pocit, že sa usmieva.
To je dobre. Nehnevá sa. Spadol jej kameň zo
srdca. Usmiala sa, keď si predstavila, že keby bol ozajstný, odkotúľal by sa
horlivo medzi ostatné a vzorne si zastal na obrubníku chodníka.
Keď zdvihla tvár od kamienkov zbadala, že sa
na ňu skúmavo díva.
Všimla si, čo to drží v dlani. Mal
o ňu opretú trojružu. S dvoma skoro zvädnutými kvetmi
a s jedným krásnym sviežim púčikom, ktorý sa čochvíľa chystal ukázať
svetu svoj prvý lupeň.
- Tvoja trojruža ! – vykríkla od šťastia,
keď si uvedomila, že včerajšia nočná kalamita, ktorá zničila celú záhradu sa
tejto trojruži vyhla.
- Moja...- zašepkal. – Nie je ešte celkom
spálená...- pozrel sa jej spýtavo do očí. Neodvrátila zrak, len sa úchytkom
chytila za plece, kde včera...
Otriasol sa, akoby si na niečo spomenul.
Nemôže šeptať. Mohol by sa prezradiť. Pokymácal sa, zašermoval smiešne rukami
a ukázal hore na slnko ostro zdvihnutým ukazovákom spustiac opäť
škrekľavým hlasom.
- Páli, potvora. Asi s ním uzavriem
dohodu...Aj vás popálilo, drahá ? -
namieril prst na jej plece s cynickým úškľabkom.
Nečakal odpoveď. Stačilo mu, že jej úsmev
zmizol z tváre...Hoci ho to zabolelo.
Obratne sa zvrtol na opätku a čo
najrýchlejšie mizol v útrobách záhrady...
Dívala sa za ním a na tvár jej sadal
akýsi neznámy nepokoj.
Stála vedľa trojruže. Obe zosušené časti
scvrkli sa ešte viac ako spálené, len púčik sa náhle rozvoňal a ako
zázrakom, sťa vejár rozprestrel svoj prvý jasnočervený lupeň.
domiceli
OBDIVU
OdpovedaťOdstrániť