Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 51. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

51. kapitola

 

     Špagátik nenašiel. Nič pred krbom v bielo-ružových farbách jemne neplápolalo, ale drevo to všetko vzalo odhodlane na vlastné plecia a praskalo spokojné, že ho konečne naložili tam, kam patrilo a nemuselo len hniť narúbané, naskladané, opreté v štósoch o šopu. Navodzovanie pokojnej rodinnej atmosféry sa však nekonalo. Na to oheň v krbe bol prikrátky. Aj keď horúčavu rozhicoval  statočne. V rámci možností. On nemal žiadnu možnosť. Dnes bol zlým pastierom. Každú totiž prepásol...

   Keď mu pomáhala nakladať drevo do náručia, s každým polienkom dúfal, že si vypýta vstupenku na exkurziu do „ich“ stodoly. S každým polienkom, čo mu naložila, dúfala, že toto bude poslednýkrát, čo ju zneužíva na manuálnu prácu, ktorá jednoznačne patrí do kompetencie muža! Pozor, udržiavanie rodinného krbu bolo vždy pod hlavičkou sekcie: matriarchát. Ale nie nakladanie dreva a zapaľovanie ohňa! Aj keď... Zarazila sa. Ani vo sne by jej nenapadlo, že ju von vylákal preto, aby si spomenula na... Vzpriamila sa. Posledné poleno mu buchla na vrch zvyšných, až mu skoro vypadli.

  Nespomenula si. Nemala záujem hľadať práve tieto chýbajúce dieliky puzzle. Začne pekne od okrajov, najprv spraví rám a potom... potom sa uvidí! Či sa vôbec bude chcieť „uvidieť“. Žiadne ružové okuliare! A keby náááhodou, tak obe sklá prelepí leukoplastom! Kde by si ho tu chcela nájsť?

  Sedeli na gauči s metrovým rozostupom, s nohami vyloženými na stolíku, s ušami nastraženými ku kočíku pod schodmi, či sa z neho zas neozve siréna, ako pravidelne každú hodinu doteraz. Pán French vykúpil polku lekárne s drogériou, našťastie si v nich pamätali, čo za značku mlieka a plienok používajú v tejto chatrči pri lese. Už šli o tom legendy cez polku mestečka. To im vykŕkal obom, aj keď Belle ťahala za kratší koniec a veľa z viny za klebety nemala veľmi ako ovplyvniť.

  Pán French už bol dávno preč, Gideonko ukočíkovaný k spánku, s plným bruchom a už zrejme aj plienkou. Dajú mu ešte nejaký ten čas, kým si to uvedomí a začne sa domáhať nápravy.  Plnenie žalúdka si vyžaduje dane.

  - Čo budeme večerať? – poškrabkala sa na bruchu aj sama.

  - Chceš... teraz... jesť?!  Teraz?! Pred polnocou? ...budeš mať potom namiesto snov nočné mory... - skúsil sa vyhovoriť z nedostatku jedla pod touto strechou, lebo aj mlieko po malom, hoci predpokladal, že doň boli napúšťané všetky možné sliny, dopil tajne sám, predtým, ako vypláchol fľašku.

  - Ja v tej nočnej more žijem už od obeda! Ak si si nevšimol! Odkedy som prekročila prah tohto domu. Neviem si predstaviť, že by sa mi ešte niečo horšie mohlo zosnívať! – kývala záporne hlavou. – Rande s otrlou vyškerenou Monikou, vrieskajúce dieťa, prázdny dom, detto chladnička, „milá“ návšteva večne poučujúceho otca a nad tým všetkým visí hrozba zajtrajšej návštevy sociálky! – začala s vymenovávaním a čudovala sa, že s ničím priamo menovite nesúvisí jeho „maličkosť“. Nie, že by bol svetlým bodom v prúseroch, čo ju tu čakali a prefackovávali, ale snažil sa, to mu nemôže uprieť. Čo z toho, keď je...  nemožný! Nepoužiteľný! Ne...trep! Je to tvoj manžel a máš s ním dieťa! Nepočala si od radosti... Zrejme ste ho ani nesplodili pri vadení sa a zazeraní na seba. Zazrela na neho. Belle, prečo práve tento tu?! Tvoje spasiteľské sklony možno sú liečiteľné, dievča... Nočná mora!

  Kýval kladne hlavou. On si vedel predstaviť aj čosi oveľa horšie. Napríklad alergiu na alkohol! A vedel si predstaviť aj alternatívu, z ktorej by vstávali vlasy dupkom jej...

  - Presne viem, na čo myslíš! Stavíš sa?! – natrčila smerom k nemu pst, až sa zľakol, že uhádla myšlienky na  erotické reminiscencie s ním v jednej z hlavných úloh, podľa neho momentálne zaradené k jej najtemnejším nočným morám. – Ty očakávaš, že ja niečo uvarím! – otočila kormidlom a loď sa vydala iným smerom. Do neznáma. Zo srdca mu kameň čľupol do vody.

  - Neočakávam, lebo aj keby si variť vedela, tak, žiaľ, niet z čoho... – skonštatoval ticho.

  - Baví ťa ma stále urážať?  - ozvala sa po chvíľke ticha. Zdalo sa mu, že to znelo smutne. Nezdalo sa mu. Utrela si tajne slzu. Zamrzelo ho to. Natiahol k nej ruku, aby ju pohladkal, ale nedočiahol. Aj tak sa mykla, lenže ani ona už nemala kam ustúpiť. Gauč na jej strane končil.

   Vstala. Kráčala k dverám. Zľakol sa. Chce odísť?! Ohla sa k vaku a začala sa v ňom hrabať. Tváril sa, že netipuje, akú má dnes pod tou minusukňou spodnú bielizeň. Keď sa vyrovnala, uskočil ku krbu a dal sa vehementne do rozhrabávania. Iba, čo zadymil priestor. Povzdychla si. Odhalila jeho nekalú protištátnu podsukňovú činnosť. Nemusí ho ani spoznávať. Koniec-koncov, dočítala sa o tom...

  - Biele s ružovými bodkami! - s hrmotom dosadla späť na gauč, náhle sa spätila, obzrela, ale kočík sa nehýbal, tak neriešila, len pokračovala tichšie. - Ešte z predpotopných čias  strednej. Môj tatko nikdy nič nevyhadzuje. Tobôž bavlnené spodné prádlo. V najhoršom prípade s ním čistí vodovodné batérie. Ani o týchto nie som si istá, či už po tých rokoch, čo som ich nevidela a náhle objavila v zásuvke, nemali inú náplň... práce. – striasla sa predstavou, ako si obliekla niečo, s čím predtým pulírovali sprchovú hlavicu. Rýchlo zmeniť tému! -  Ale..., zaujímalo by ma, čo si spravil so všetkými mojimi vecami, čo... som tu už iste mala, potom... no, povedzme si to rovno! Po tom trápnom úteku z pôrodnice a päťtýždňovom trucovaní! – rozlomila z vaku vydolovanú, doteraz opatrne, aby nešuchotala, otváranú  tatranku na dve polovice. Tú menšiu mu podala.

  Opatrne po nej siahol. Opatrne sa usmial. Opatrne sa začal vyhovárať.

  - Netuším. Monika... to všetko niekde... neviem... – s chuťou zahryzol do čerstvej napolitánky. Dobre navarila. Veeeľmi dobre.

  - Mohla som si myslieť. Lenže, pochybujem, že sa s tým ťahala niekde k smetiakom v centre a sem smetiari predsa nechodia, či?! Takže... možno to len dala niekam do vriec a niekde, povedzme... uskladnila... – odlúpila vrchnú vrstvu oblátky a zubami zoškrabovala plnku. Z tohto sa nedá vyrásť... Hrozný pohľad. Chutný spôsob.

  Natlačil zvyšky večere do úst a vybehol von. Presne vedel, kde hľadať. Do tej stodoly na exkurziu predsa len mali ísť!

  Dožula. Nevracal sa. Malý spinkal. Oheň horel. Takmer romantický večer. Len chlad zvonku, z nezatvorených dvier, fúkal jej na nohy. Vytiahla ich k sebe na gauč. Natiahla sa za mobilom. Zmeškaný hovor z poobedia. Prezvoniť či neprezvoniť? Je pred polnocou, Belle. Neblázni. Maj rozum... Budem... teda nebudem vyšilovať a strápňovať sa. Budem sa správať rozumne. A hrdo! Ľútostivo hľadela na displej. Usmieval sa na ňu z fotky, o ktorej ani nevedel, že ju tajne spravila. Pohladila ho pohľadom a hranou palca.

  - Dobrú noc, láska moja... -

  Chalupou sa ozvalo nespokojné zamrnčanie. Z kočíka, aj odo dvier...