Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 36. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

36. kapitola

 

     Dívala sa, ako si všetko narýchlo zapína a nevadí mu, že stojí na porne rušnej ulici pod bytovým domom. Interakcie s neznámymi ľuďmi vždy šli mimo neho. Tak nech zízajú! Tak nech sa pozrú! Beztak sa ho, kvôli kvalitne nainštalovanému vraždiacemu fejsu, permanentne v pohotovosti a s prídavnými modulmi ako vrčanie a prskanie, nikto neodváži napomenúť, usmerniť a vôbec... čo koho do toho, že sa ponáhľa. Niekto sa predsa len našiel.

  - Vybehol si si po to „ale“? – ozvala sa mu spoza chrbta opretá o priečelie vchodu, z ktorého pred chvíľkou roztržitý vypadol bez toho, aby si ju všimol.

  Neotočil sa hneď, ten sprepadený gombík ešte dá, ale rozhodol sa byť zhovievavým. Aj k právom naštartovaným bývalkám. Ak to správne predýcha, možno sa mu to aj podarí. Ako to, že si nevie sám zapnúť manžetové gombičky?! Vždy to vedel! Vždy si si dal na čas a nerobil to v strese na ulici, Adam Gold!

  Nemala problém pristúpiť a zapnúť mu ich. 

  - Konečne ti doplo, že...som... ti nechcela... že vám... nechcem zle?  - tľapla po dobre odvedenej práci po nastavenom zápästí.

  Konečne uráčil zhodiť pohľad z nebeských výšin kdesi dolu, kde vytrvalo stála a čakala na odozvu.

  - Šnúrky na topánkach si ale uviaž sám! – dívala sa mu priamo do očí a ešte stále premýšľala, či to, čo ide urobiť, bude zas jeden z jej „super“ nápadov, ktoré, ktovie prečo nevychádzajú, ale ona to aj tak skúsi.  

  Poslušne prikývol, ale nechal ich tak. Pán dokonalý mal momentálne  iné priority. Nariadil si počúvať, nech by mu aj voda tiekla zo zubov z toho, čo sa mu chystá povedať. A to tiekla, lebo Lacey si servítku pred tie svoje nedávala.

  Hovorila dlho a bola  by aj dlhšie, ale ignorovaný privolaný taxík znervóznieval. Aj poslucháč, to vycítila. S jednou nohou už vnútri auta sa k nej ešte raz natočil.

  - Nejakú múdrosť z lifestilákov na záver pre mňa, ako vždy, nemáš, Lacey? – zatiahol s trochou sarkazmu, ktorý sa mu ukočírovať, žiaľ, nepodarilo. Niektoré nastavenia sa samé odinšalovávajú.

  Rozčúlilo ju to, ale pridobre ho poznala, aby pochopila, že toto bolo jediné vyznanie lásky z jeho strany, ktorého je v tomto momente schopný. Ktorého je celkovo schopný. Ale aký požičaj, taký vráť. Kopne si aj sama.

  - Radiť ti?! A načo?! Vy chlapi aj tak dokážete premýšľať len v prvej signálnej sústave! – naznačila dlaňami lievik vyvierajúci kdesi v lone.

  Taxikár sa uškrnul. Uznali obaja, že je čas zatrúbiť na ústup. Čo ak by táto pravdovravkyňa skúsila kopnutie tiež priamo, nie iba slovne a bez lievika. Radšej zmizol kdesi pod sedačkou. Zaviazať si šnúrky...

  Jedného by sme mali. Druhému zavolá. Tretia ju možno prizabije pri najbližšej príležitosti...

 

 

  Prechádzala sa po peróne a premýšľala, či je skákanie škôlky na nevyznačených dlaždiciach blbosť. Alebo aspoň sa bude snažiť nestúpiť na žiadnu čiaru, lebo potom... Belle, Belle, Belle, ty si ani nemusíš vymýšľať katastrofické scenáre. Všetky čiary si už práve prekročila. Radšej sa zamysli nad nejakým svätým, ku ktorému sa pomodlíš, nech... nech čo? Veď ani to nevieš. Nevieš, čo chceš, ale budeš tak dlho vymýšľať...

  -  Došľaka, čiara! – hryzla si do spodnej pery.

  Áno, čiara. Ideš ju spraviť, pekne vodorovnú, cez celú stranu alebo si si to nebodaj rozmyslela? Nebo dá a nájde ti nejakého svätca? Anjela strážneho?  Zostala stáť na jednej nohe, kým sa otriasla, prehodila tašku z jedného pleca na druhé a zmenila smer. Päť krokov tam, päť zas späť. Mohla by aj viac, nástupištia sú dlhšie ako vlaky, ale, zatiaľ si netrúfa... Zatiaľ nevie, na čo si vôbec trúfa.

  Pozoroval ju už hodnú chvíľu. Vydedukovať z jej poskakovania a hryzenia si spodnej pery však nedokázal toho veľa. A čo tak sa jej spýtať, kámo? Niečo.

  O čo lepšie to bolo na stanici minule. Nie až to minule! To ďalšie. Minule. Iná stanica. Tá doma...

 

   Nevedela sa dodupkať. Dĺžka sukne je na toto obdobie a navyše „toto obdobie“ zrejme, celkom určite, nepostačujúca. Ešteže má teplé pančuchy zo stredoškolských čias, čo otec nostalgicky nevyhodil, lebo nevyhadzoval nikdy nič. Už teraz sa hrozila momentu, keď z pivnice dovlečie jej predpotopné dupačky so sloníkom Dumbom a štrikovanú čiapku plnú žmoliek a polepeného zaschnutého pudingu. Len keby sa tie sprosté štrinfle stále nezosúkavali dolu. Vyťahanú gumu by bolo treba vymeniť. Ha. Ale kto?!

  - Tipoval by som to na čardáš, ale tie pohyby nôh sú úplne vedľa. Ty si nechodila do tanečnej? - skúsil naposmech zrkadlovo napodobniť jej nervozitu a to, že jej je kosa.

  Dodupkala. Na jeho špičku tenisky. Aj na druhú.

   - Že ty si si namiesto...to je... liek na hnačku? - vypleštila oči. - ... kúpil nejaký povzbudzovák?! - vykrúcala nechápavo zmrznuté prsty nad nákupom, po tom, čo mu ich priložila na čelo a tvárila sa, že popálilo.  - No, nazdar! Aj tamten dementný darček je... dementný! - uvítala ho konečne zošokovaná po príchode z lekárne, kam si vraj musí ísť odskočiť po darček pred odchodom. Kedy už tento chlap konečne dospeje?!

   Čakala značkový čaj, alebo aspoň neznačkový v peknom balení, ale oranžovo-bielu škatuľku na črevné potiaže poznala aj sama pridobre. Učila sa variť.

  - To mám pre Lacey. - vyslovil nežne a žmurkol na škatuľku.

  - No, to sa poserie od radosti! - poklopkala si na čelo.

  - Preto som to predsa kúpil. - nadžgal darček do vrecka bundy a párkrát zvonka pohladkal.

  - Začínaš sa správať podozrivo, kámo.  Mám chuť predsa len nastúpiť do vlaku a ísť tam s tebou. - zaborila ruku do boku...

  Nezaborila! Už nijaký nenašla a rozhodilo ju to. Všimol si nervozitu, ale preklasifikoval to na obyčajnú žiarlivosť.

   - Nie, nemáš! Už celý týždeň sa tešíš na sono a prvú fotku, tak mi nevrav, že to všetko vymeníš za môj nádherne chripľavý hlas, ktorým na čítačke v zapadákove odprezentujem naše veľdielo nejakým unudeným pubertiakom.  - cmukol jej tesne pri nose, lebo líce perami netrafil.

  Vytiahla z kabelky svoj darček.

  - A nezabudni na toto. - chvíľu sa hrala v vrchom obálky ako s krídlom a mávala ním hore-dolu, kým ho opatrne zasunula špičkou do vnútra, aj tak tušiac, že to vo vlaku otvorí a nebude chápať tomu, čo na koniec nakoniec pripísala.

  Díval sa na ženu, čo sa zas na chvíľu zmenila na dievčatko, ktorému sa o chvíľu splní najkrajší z krásnych snov o dlhých bielych šatách, aj keď budú kratšie, ale o to širšie. Ten tajomný lesk v očiach pri predstave dvoch mien na jednom oznámení, holubičky a ratoliestky vtlačené do kvalitného papiera rozochvievali ju zakaždým, keď vkladala nový exemplár do ďalšej obálky a zas ich vyberala, aby sa pokochala.

  Netušil, že si predstavuje iné oznámenie s čerstvou osemnástkou, z ktorej naivita priam pretekala z každého póru, kým ozdobným písmom, pokaziac tri ďalšie oznamká, dopísala z netu ukradnutú vetu: ...Keď nemôžem byť tvoja prvá, smiem byť aspoň posledná? ...aby mu ho tajne, sediac na kýbloch v sanitárnej miestnôstke nemocnice podstrčila do županu, a niekoľkokrát sprízvukovala, aby sa to neopovážil čítať, kým neodíde. Ó veľký Manitú zbav nás polcolových trubiek. Na veky vekov. Amen. Hough. Zakývala záporne hlavou.

   - Nikdy by som si nebola pomyslela, že ...môžem byť z našej triedy prvá. Pod čepcom...- prekrútila oči a vystrúhala grimasu, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani Mr. Bean.

  - Niekto môže, niekto musí! - neuľahčil jej to a radšej uskočil, aby mu jednu neštuchla za pramálo prejavenú podporu a neúctu k jej pomaly, ale očividne sa už zväčšujúcemu bruchu.

  - Baví ťa to?! - naozaj vyštartovala jeho smerom s úmyslom si ho pridržať, kým sa rozhodne, ako s ním naloží a že ho radšej rýchlo naloží do vlaku, aby si od jeho dvojzmyselných narážok aspoň na chvíľu oddýchla. Odkedy sa spolčil s otcom, ťahá za kratší koniec.

  - Ani nevieš ako! - spacifikoval si ju objatím.

  To vždy zabralo. Aj teraz. Konečne teplo. Miluje teplo. A tohto hnusného, otrlého chlapa, čo má podrezaný jazyk a hodiny etiky zjavne trávil s mariškou alebo s Mariškou za školou, aby sa mohol vyhovárať, že potrebuje práve ju, nech z neho učiní gentlemana, potom, čo si tento cudzorodo znejúci pojem pred rozhodnutím  ešte  preventívne vygúgli.

  Nasal ešte tepla pre seba z nej. Z úst do úst, zo žíl do žíl, čudujúc sa, ako po tak dlhom čase ešte stále má triašku, keď sa jej pery dotknú tých jeho. To bolo zas obmäkčovadlo pre neho. A strácač slov. Aspoň tých dvojzmyselných. Miluje túto ženu, hoci sa niekedy morduje ešte s náturou pulca, ale o to statočnejšie ho svojimi malými, nelogickými, ale oceľovo krehkými pohybmi udržiava pri zmysloch, ktoré na oplátku pri nej tak rád stráca.

  Lepil zvnútra dlaň o sklo kupé a ona mu mávala. Obálkou.

   - To sa mi snáď iba sníva! Nevzal si ju! - skúsila kričať do pohýnajúceho sa vlaku.

   Mizol v diaľke. 

 - Nevzal, ale mňa si vezme. -  vystrúhala detinský úsmev.

  Aj tak si vie živo predstaviť, ako hrdo im to oznámi, aj ako si vychutná jeho... ktovie. Roztržitosť? Prekvapenie? Úsmev ...

  Roztvorila obálku a vytiahla z nej oznámenie o svadbe. Pokochala sa z jednej strany aj z druhej strany. Pošúchala ho medzi prstami, pozorne prečítala vlastnoručne dopísaný dodatok.

  ...Nemôžem byť posledná, ale smiem byť aspoň prvá, čo Ti pošle svadobné oznamko...

  - "Chudák pán profesor", ako by povedala naša stará suseda.. - usmiala sa na trochu už zašmudlanú obálku s lakonickým Pánu profesorovi... Nemala napísať „Pánovi profesorovi“?! Ach, pán profesor...

  - Pôjdeš poštou... - sľúbila mu. Prirýchlo.  -  Nepôjdeš! Nemám adresu!...- klesli jej ruky. - Kedy už ja konečne dospejem?! - zadupkala si a nenápadne sa poobzerala.

   A naozaj zachytila staršiu pani, čo si ju s ľútosťou obzerá, s tým začínajúcim bruškom v dementnom dialógu s obálkou...

 

  Minule bolo „nikdy“. Aspoň v jej ponímaní. Aké smutné konštatovanie vzhľadom k tomu, koľko času odvtedy prešlo, čo všetko spolu zažili... a teraz daj, čo ste mali zažiť, ale nezažili, lebo tu niekto zlyhal na celej čiare! A to nie je schopný ju za svojou žiarlivosťou, vzťahovačnosťou a ješitnosťou ani urobiť. Hej, že ty si na tú čiaru stúpil a teraz na nej stojíš, ako na vlastnom vedení... pán spisovateľ, Adam Gold?!...

  - Máš kúpený lístok na vlak? -

  Výstrel prišiel od chrbta.  Jeho drahá voňavka páchla ako pušný prach. Strelec s rukami vo vreckách elegantných nohavíc, s očami skrytými za slnečnými okuliarmi, aby mu cez ne nikto nemohol nazrieť do duše, si stal vedľa neho.

  - Zato ty máš zrejme dva, čo?! - rozmotal  svoje ruky z hrude. 

  Čo ak ich bude potrebovať. Už sa v žiadnom prípade nedá otĺkať. Vie sa brániť. Bude sa brániť. Jasné, len čo nájdeš chvost a donútiš ho vyliezť spomedzi nôh! Hrdina. Žena. Ulica. Dlaň. Kde berieš to sebavedomie, že na verejnosti by ťa neudrel?

  - Presne! Ako hovoríš. A hlavne... mám spiatočný! – natočil sa k nemu bohorovnou tvárou. Stále v nej mal iba pohŕdanie. Ale strach mu už rozkmitával sánku. Nebol si celkom na istom. To len jeho reči.

  - Pán profesor si je istý... že sa s ním vráti... späť domov. – uškrnul sa a pozrel zas jej smerom.

  Stála im chrbtom a dívala sa niekam do diaľky, kde ústili koľajnice.

  Pousmial sa a zadíval tým stým smerom, kam zízal sok.

  - Nie, ide s tebou domov. Ale... som si istý, že sa mi vráti späť. V tom máš pravdu. To si chcel počuť? – zvážnel.

  Neisto a spomalene sa posúval pohľadom od nej k nemu. Čo to počul?

  - Počul si dobre. Belle odchádza s tebou, k tebe. K vám domov... - tiekla mu voda zo zubov pri týchto slovách, ale... - ...ale neuľahčím ti to. Taký altruista zas nie som. Chcem, aby vedela, že sa má kam vrátiť, ak... bude chcieť. Takže ma teraz necháš s ňou prehovoriť osamote a ja ti sľubujem, že ju nebudem prehovárať, aby sa vrátila hneď. - nahol hlavu do boku, ale zas ju hrdo dvihol. - Milujem ju totiž viac, ako si myslíš. A to znamená, že chcem, aby bola šťastná. Naozaj šťastná. A na to potrebuje nájsť zas samú seba. Aj s tou sprepadenou minulosťou, ktorá ju spája s tebou... – na chvíľu sa odmlčal a nechal len oči, nech sa chvíľu popasú v smere, kde postávala bez toho, aby vedela, čo sa jej deje za chrbtom. 

   Práve sa zohla po niečo na peróne. Stále si nevie zapamätať, že v minisukni je lepšie si kvoknúť... Našla drobnú mincu. Popľula ju a.. priala si.

  Videli len letieť ju veľkým oblúkom za jej chrbát. Bola ďaleko od nich, ale trhlo nimi oboma, akoby ich ten drobný peniaz mal práve trafiť.

  - Vedieť tak, čo si práve priala. Však?  – povzdychol polohlasom profesor.

  Druhý len povzdychol. Oprel sa o stĺp, za ktorým sa „nenápadne“ skrývali, zas prekrížil ruky na prsiach a zadíval sa na muža, čo očividne váhal.