ROZMRVENÉ II
34. kapitola
Kakao nezabralo. Pravdepodobne skôr kontraproduktívne jej zlepilo ústa. Odložila i svoju šálku. Načiahla sa za rukopisom, po ktorom ona stále nenápadne pokukovala. Natočila ho titulnou stránkou. A dvihla kútiky. Nie, to nebol úsmev. To už bola otvorená výzva! Lepí? Lepí jej?
Lacey hrdá na svoj počin s úľubou hľadela na skrkvanú, znova vyrovnanú a pekne nastajlovanú stránku s nadpisom písaným na originál starom písacom stroji. „Ľúbim ťa, Adam Gold.“ Nádhera.
Belle s prečítaným rukopisom hľadela na ženu pred sebou a stále čakala, čo jej k tomu povie. K tomuto, aj k „náhode“, že sa to dostalo do jeho rúk. A z nich do jej s obvinením, že to „vraj“ mala prvá, zrejme už dávno, a... plakala nad tým. Z toho. Nechápala, prečo by mala. Sladkastý príbeh, ničím výnimočný, štýl priemerný, záver konšpiračný.
Lacey jej stále prenechávala prvé slovo. Alebo aspoň vyjadrenie sa obžaloby... k obžalobe.
Belle zaťato mlčala. Obžalovaná sa môže obhajovať. Nič iné od nej ani nechce.
- Nič? – sklamane sa konečne ozvala návšteva. Ešte raz siahla po šálke, ale bola prázdna.
Nič.
- Chceš ešte kakao, alebo myslíš tento... ako by som to len nazvala? Hm. Nazvala by som to fanfiction? Tak sa tomu staronovému žánru dnes moderne hovorí, že?! Akože vezmeme skutočné postavy a vymyslíme im neskutočný príbeh? Tak, ako sa nám to hodí a páči? Má to však háčik! Kde je disclaimer? Kde autorské práva? Kde povolenie dotknutých niečo také vôbec spáchať a chcieť zverejniť?! – tvárila sa najvýš dôležito, pár semestrov patričnej školy sa začína osvedčovať.
- Ty, ideš robiť kázanie mne? Ty, ktorá si drzo, s úplne cudzím chlapíkom spísala „svoju verziu Štvrtej“?! Aj bez disclaimeru, čo sa týka istej... hlavnej... mužskej... postavy?! Ty ideš kázať mne o autorských právach?! – prekrížila ruky na prsiach sklamaná Lacey.
Zrejme to nevyšlo, ako predpokladala. Nič nevychádza.
- Prepáč, Belle. Oslovila som Adama... aby niečo také urobil. Kvôli vám dvom. Naozaj kvôli vám dvom: tebe a jemu... – obhajovala vehementne svoju pravdu.
Presviedčaš samú seba Lacey, alebo protistranu? Alebo obe? Vyber si!
- Sme priatelia. S..., – teraz balans na tenkom ľade, - ...s tvojím manželom Adamom. Už od tej čítačky, ktorú si... asi... tiež nepamätáš. Ale bolo to zábavné, to s tou stratenou šatkou, staničnou políciou a hrou na skrývačku každého pred každým...však? To bol môj nápad... Už vtedy som sa vám dvom snažila pomôcť, aby...vám to nekrachlo kvôli sprostej žiarlivosti. – trochu ožila.
Ale len jedna strana.
- OK, šatka. Neviem, odkiaľ vieš o tej šatke, ale ten darček od „môjho“ Adama, nie tohto „tvojho“ Adama a vyprosujem si, aby si ho nazývala „mojím-tvojím manželom“, ten darček... som si veľmi vážila, nielen kvôli cene. Adam sa vždy usmieval, keď ma v nej videl. A... koniec-koncov, nie je stratená, otec bude vedieť, kde je. Niekde medzi mojimi vecami v detskej izbe. Zastavím sa po ňu neskôr, keď ho pôjdeme navštíviť... –
- Je v dome na kraji lesa. Ako aj takmer všetky tvoje osobné veci, čo si si tam postupne priniesla. Áno, uznávam, Adam spravil chybu, že... sa pred tebou zatajil, keď si sa konečne odhodlala za ním zájsť. Ale, prečo si neprišla sama? Prečo s tebou musel ísť práve on?! Mohli ste sa normálne pozhovárať, pospomínať, Belle, vyšlo by to! Verím tomu. Keby si videla všetko to, čo ste si spolu, svojpomocne vybudovali a porobili a ... Daj mu šancu! Daj mu ešte aspoň malú šancu, prosím... –
- Videla som toho dosť. Lacey, to... tá polorozpadnutá barabizňa, ktorá drží pokope len silou vôle, to nikdy nebol môj domov! Nikdy som ho nebudovala! Vieš si predstaviť mňa, ako, trebárs, podľa tohto tu, asistujem pri čistení komína? Alebo... ako som ochotná spať na sene? Existovať pri sviečkach, lebo sústavne vypadáva nejaký generátor? Ako znášam zo smetiska veci a teším sa z nich?! Ja?! Uznávam, s otcom sme žili skromne a nie som namyslená zlatokopka... –
- ...tak prečo tak práve teraz znieš?! – skočila jej Lacey do reči.
- Nepoznáš ma! –
- Nie, nespoznávam ťa! Kto nám ťa vymenil, Belle?! Bola som tebou nadšená, keď sme spolu telefonovali, kvôli tej čítačke. Bola som nadšená, aj keď som ťa prvýkrát videla, takú elegantnú mladú dámu, čo prišla z veľkého mesta a pritom milú a srdečnú... Bola som nadšená aj z rečí Adama, ktorý mi vtedy, keď sme uviazli spolu v tomto byte a mali problémy, veď vieš... – ukázala na rukopis a pobavene sa uškrnula. – Aj mi párkrát volal, chválil sa, že bude otcom, chválil sa svadbou! Chválil sa tebou, ako sa snažíš a toleruješ mu jeho výkyvy a nálady a... Belle, on bol taký šťastný, že ťa má! – rozplývala sa.
Ale videla, že namiesto niekoho iného.
Tvár Belle bol pokrový fejs. Slová o to viac.
- Uviazli spolu v byte... telefonáty... nadšené reči... To akože... tento „môj manžel“ má takú dobrú „kamarátku“?! ...že spolu trávia čas...- začalo jej mykať nosom. Cítila problém.
- ...a čo je na tom? Ty nemáš kamarátov? – vypla sa Lacey. – To je tvoj problém. A aj môj... – povzdychla. – Celý život s tým bojujem. Ja som pre chlapov dobrá len... ako kamarátka. Chvíľu si myslím, že som pre niekoho všetkým a potom zisťujem, že som bola len jednou z možností a väčšinou iba tou druhou... Ani nevieš, ako ti závidím, že... si milovaná. Už keď som čítala Štvrtú som ti nenormálne závidela Adama Golda. Pána profesora. A teraz, keď som si prečítala toto... tak... ti zas závidím Adama Golda. Pána spisovateľa. Prečo ty máš všetko a ja... ja som dobrá... len ako dobrá kamarátka?! – povzdychla zas. A zas.
Belle sa mračila. Potom jej tvár zmäkla.
- Si blázon, Lacey. Úprimný, otvorený, prchký blázon. Vieš veci, o ktorých ja nemám ani tušenia. A prečo? Pretože ja som dobrá... len do postele. Mne sa muži nikdy nezdôverovali, mne nehovorili o trapasoch, o vlastnom živote, o súdobom živote, o minulom živote, o tom budúcom, ani keď som im bola po boku. Na to, mali predsa kamarátky... Mňa muži vždy len opúšťali a nestarali sa, čo je so mnou. A potom sa ku mne vracali, ale nie kvôli mne samej, ale kvôli sebe. Kvôli svojej sebeckosti, egu a čo ja viem čomu ešte... Vďaka, Lacey, už som pochopila. Už som sa zobudila. Nepamätám si, prepáč, ale spamätala som sa... – vstala z kresla a pohla sa do spálne. Šla neisto.
- Belle! Čo chceš... preboha, urobiť?! Hádam nie...?! Ozaj, to okno sa nedá otvoriť! Odjakživa. Nemôžeš... ja sprostá! – vybehla za ňou.
Sedela v klbku na kraji postele. Kývala sa spredu-dozadu. Nahlas premýšľala.
- Už pár dní si zháňam robotu, aby som mu nebola na príťaž. Chodím po úradoch, čítam inzeráty, pýtam sa v prevádzkach. Ale nedoštudovanú, bez trvalého pobytu, s papiermi len zo psychiatrie nikto nechce! A keď vravím nikto, tak nikto! Myslíš si, že sa ma Adam niekedy spýtal, kde som bola? Čo robím vo voľnom čase? Kam odchádzam a odkiaľ sa vraciam?! Nie... neurobil to ani jeden raz. Peniaze, ak by som niečo chcela, sú na chladničke, jedlo, ak by som bola hladná, je v chladničke, ja ak by potreboval, som priamo vedľa chladničky a ešte... v posteli. Nič viac ho nezaujíma. Ale ja nechcem takto žiť! Nechcem, aby ma niekto vydržiaval! ...aby ma považoval za zlatokopku... -
- ...prepáč, Belle, ja som to tak nemyslela. To tá moja huba prostoreká...–
- Ale myslela. Nedokázala som v živote nič... nič, čo by som si pamätala. Čo by bolo hodné si pamätať. – opravila sa, vidiac, ako sa Lacey nadychuje.
Lacey naprázdno vydýchla.
- Je mi ľúto, že si si nespomenula. Verila som tomu, že, keď si to prečítaš, svitne ti... – sadla si vedľa nej.
Pokývala záporne hlavou, aj celým telom.
- Čo mám robiť, Lacey? Povedz. Buď aj mojou kamarátkou, prosím. – poprosila ticho.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára