ROZMRVENÉ II
6. kapitola
- Ako je možné, že je o tri roky viac, ako bolo včera?! – zadrela bezmocne, nahlas, sama pre seba, v duchu pridala len pomerne akčnú nadávku z prenatálnych čias školení Ruby, a potom, že si nič nepamätá“?! Pamätám! Ale pokus o atmosféru uvoľňujúci sarkazmus jej nevyšiel. Realita bola presvedčivejšia. Vyskakovala na ňu z každého kliku.
Dívala sa do požičaného tabletu a hoci ju prsty ešte nepočúvali, trasľavo preklikávali stránky automaticky a bez rozmyslu. Zaujímali ju len dátumy a roky v rohoch, pod nadpismi, v titulkoch ktorejkoľvek z nich. Vystrašili viac, ako informácia, že trpí amnéziou.
Bola by vstrebala tri roky kómy, dolámaná sa cíti presne na to, ale fakt, že spala len sprostých pár týždňov a nepamätá si celé roky, jej nešiel do hlavy. Ani z hlavy. A pritom v hlave mala prázdno. Dobre a ešte jeho. Našťastie jej tam zostal. „Forever“ zapísaný. Keď sa to tak teda vezme, to najdôležitejšie si pamätá. Všetko ohľadom samej seba. Je kompletná, má otca a má ...jeho. Miluje ho. Čo tam po tom, že si pospala pár týždňov. Je tam toho! Tínedžeri spávajú veľa. Aj dospávajú veľa. No a čo! Semester bol ťažký, asi to aj potrebovala. Kto študuje na výške, jej dá za pravdu.
Horšie je to „iné“ prázdno. To na mieste trvalého pobytu posledných troch rokov. Čo všetko sa muselo udiať za tri roky. Asi nič dôležité. Ona je, otec je, Adam je. Tí dvaja iba trochu viac strhaní.
Otec s Adamom boli rukolapným dôkazom toho, že sa niečo stalo. Keby ale viac rukolapným. Boja sa jej aj dotknúť a ona sa tak veľmi potrebuje túliť! Kde má nabrať istotu?
Otec. Uplakaný. Rozľútostený. Opatrný.
Adam! Nesvoj. Odmeraný. Zamračený. Smutný? Sklamaný? Zhrozený! Nešťastný!
Ona. Bezmocná. Otrávená. S potrebou byť zas doma, vo svojej posteli. Ok, tak v jeho posteli...
Šetrič obrazovky stmavol. Uvidela v odraze svoju vlastnú tvár. Nemocnica nikomu nepridá. Chýba make-up, vlasy neumyté. Telo ochabnuté a páchne sterilitou... Ryby by takto nešla ani smeti vysypať. V maturitnom ani ty! Bokom pozrela smerom k nemu.
Nepáčim sa mu?! Hnusím sa mu? Asi... možno... čo ak?! Zabodla do neho oči. Ako zamilovaná to bude vedieť vytušiť. Netuší nič. Pozerá na mňa stále ako na bohyňu. To vidno je. Ale jemu nie je vidno do vnútra. Nikdy nebolo. Nikdy jej to nevadilo. Tá tajomnosť ju práveže vždy priťahovala. Aj tú na ňom predsa miluje.
To iba ja ho vidím stále rovnako? Ako na začiatku? Nie, ešte oveľa intenzívnejšie vnímam...ako mi chýba. Prečo sa zdá, že je mysľou niekde inde?! Niekde...ďaleko. Ušiel jej niekde za tých pár týždňov? Za... inou?!
Ale ja som tu! Adam! Pozri, stále tá istá, stále rovnaká. Stále...tvoja. Chcem ťa! Bav sa so mnou!
- Dal si sa trochu podstrihnúť. Pristane ti tento strih, – vynechá to, že má trochu viac šedivých vlasov. - Ale, mrzí ma, že máte asi nejaké starosti. Ty aj s otcom. Ste trochu asi už aj unavení a ste akísi mĺkvi... Ale ja sa cítim už lepšie, naozaj. Hlava trochu bolí, aj telo je slabé, nerozumiem tým týždňom a mesiacom a... ale to prejde. Nie som v nemocnici prvýkrát. Asi ani posledný. Ale nie som infekčná, môžete... byť... pri mne. Bližšie. Trochu... – pozrela s nádejou po oboch.
Zľakol sa jej pohľadu. Hľadal svojím nejaké miesto, kde nabrať silu na úsmev. Nenašiel.
- Čo tu stojíš jak svätý za dedinou?! Hybaj k nej. Potrebuje objatie. Ten pohľad poznám. Keď bola malá, nepovedala nikdy nič, keď jej bolo smutno a ťažko na dušičke, len prekrútila takto pery dovnútra. Objím ju... – šepkal French otočený od nej chrbtom. – A nemrač sa! Vyzeráš hrozne! Bál by som sa ťa aj ja, nieto...Bellinka. Moja. Chúďa....-
Pomaly ako v tranze k nej vykročil. Spomalene dosadol na pelesť postele. Ruky ju už poslúchali viac, nečakala na dovolenie, na jeho rozhodnutie, natiahla ich k nemu a ovila mu ich okolo krku, pritiahnuc sa čo najtesnejšie. Cítil, ako prudko jej bije srdce, ako ňou prechádza triaška, aká je nesvoja, prekvapená, vykoľajená. Bál sa ju objať, ale musel to urobiť. Musel? Chcel si!
- Pozrite, pán doktor, no nie sú krásni? Ako im to spolu pristane. Ako dvom hrdličkám. No...tak skôr hrdličke a vypelichanému havranovi... to je pravda, ale tento k nej aj tak lepšie pasuje, ako... henten tam! – roznežnil sa svojsky starý French.
Primár sa mračil. Už vedel, kto je skutočným manželom Belle Gold a že to nie je tento Gold. Naskočiť na vlak Belle nemalo znamenať, že ju tu bude objímať nejaký cudzí muž, kým ten jej, právoplatný, sa stará niekde doma o predčasne narodené dieťa. Ich dieťa. Tu ho zrejme niekto celkom nepochopil.
- Pani Goldová, - začal skúšobne muž v bielom. – Všetci traja sa strhli. Všetci traja zamračili. Tak späť. – Belle, smiem vás takto familiárne oslovovať? – usmial sa lekár zhovievavo na každého zvlášť. To už znelo lepšie. Cítil, ako sa strhla, aj to, ako znova mäkla. V jeho náručí. Aj keby jej práve teraz nejakým zázrakom svitne, týchto pár minút stálo za to...
- Chcel by som sa s vami pozhovárať medzi štyrmi očami, ak dovolíte, teda ak dovolia vaši príbuzní... váš blízky priateľ... – zatápal.
Schúlila sa skoro do klbka a zakvačila sa mu o košeľu.
- Ja pôjdem, ale tuto jej budúci manžel by hádam mohol zostať. On vám aj upresní mnohé, mnohé veci. Ja som už svoje spravil, ja som ju dobre vychoval. Ona si vybrala muža a ten teraz iste preberie moje to... oné, posolstvo, však Adamko, však pán profesor?! – vypoklonkoval sa z izby starý French.
Zneistel. Ona sa potuteľne usmievala. Primár mračil.
- V čom je problém? Pán doktor! Uzavrime dohodu. Porozprávam vám všetko, čo len chcete, ak mi sľúbite, že potom ma už necháte s tým vaším vypočúvaním napokoji a... budem sa môcť v súkromí pozhovárať so svojím... – s nádejou mu pozrela do tváre, že doplní niečo nekonečne romantické, polepené, nežnokrásne, čo by ich vzťah vystihovalo.
Prerátala sa. On sa len usmieval. Romanticky, polepene, nežnokrásne. Tomu rozumela a doktor má výšku, ten si domyslí.
- Tak poďme na to, – nadýchla sa, aby to mala čím skôr za sebou. - som Belle French. Žijem len s otcom. Tento rok som úspešne zmaturovala. Študujem prvý rok na výške, bude zo mňa knihovníčka. Mám... vážnu známosť... mám svojho... partnera, v týždni som síce na internáte, ale víkendy trávim s ním. V našej... v jeho vile za mestom. A s otcom tiež... občas trávim čas. Chcem doštudovať, nájsť si zamestnanie. S Adamom sa chceme vziať. Už sme sa o tom rozprávali. Súhlasím, najskôr škola, potom... potom by sme radi... s Adamom založili rodinu. Chceme mať veľkú rodinu. Ja a Adam... ľúbim ho. – opakovala si akoby sama pre seba a vážne skúšala spomenúť si aj na detaily.
Ale nedostala sa ani po moment toho nejakého úrazu, o ktorom jej nikto nič bližšie nechce povedať. A nechápe tie tri roky. Aké tri roky? Kde sa mohli podieť tri roky?! Áno, na otcovi aj na Adamovi vidno, že sú trochu iní, ale to bude tým trápením s ňou. A Adamovi kratší, áno, áno, aj trochu prešedivenejší strih pristane. Jemu všetko pristane. Je to Adam. Môj Adam. Aké tri roky? Čo za tri roky? Kašlem na tri roky! Nech zmizlo aj desať! Adam je tu! Je so mnou a...
- Ľúbiš ma? – spýtala sa sebavedomo, vediac odpoveď.
Zneistel.
- Belle, ...sme v nemocnici, je tu pán primár... nie je čas na flirt... srdiečko. – hľadal výhovorku.
Či ťa ľúbim? Iba ľúbim? Belle, Belle, Belle! Ako sa môžeš pýtať? Na toto si nemohla zabudnúť! Toto si musíš pamätať!
Ona sa stále usmievala. Ona sa pamätala. Aké je to milovať.
On povzdychol. On už skoro zabudol. Aké to je... byť milovaný.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára