Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 3. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

3. kapitola

    Stíchnuté chodby ho desili. Nemali by tu revať bábätká a možno aj rodičky?! Kam ho to z tej recepcie poslali? Bol málo dôrazný?! Konečne, svetlo na konci tunela. Jedna z chodieb ústila do presklenej časti  so stoličkami do kruhu okolo niekoľkých pospájaných stolíkov s letákovým bordelom od distribútorov kadečoho zdravotne ladeného. Zrejme nejaká čakáreň, predsieň. Miesto, kde rodinní príslušníci ešte majú možnosť nacvičovať priblblé úsmevy, prípadne polemizovať s plagátmi propagujúcimi antikoncepciu.

  - Pán profesor, vyzeráte ako taký netopier ...! – vykríklo na neho zboku.

  - Aj ja vás rád vidím, pán French! – precedil cez zuby, nevenujúc mu však ani pohľad. Hľadal dvere, do ktorých ho poslali a ktoré by ho rýchlo vcucli, aby nemusel počúvať Frenchove ponosy.

  - Vrátili ste sa. Ja som to vedel, že prídete na miesto činu. Ale vám to trvalo. Trvalo veru. Dlho. Dlho ako dlho je moja Bellinka v tej onej... kóme. Chudera... na hlavu padnutá... – rozcítil sa starec.

  - Toto je oddelenie blázninca, či čo?! – zarazil ruku  v bok nahnúc sa k mužovi s čudným preslovom a mozog mu začínal odinštalovávať softvér s prosociálnym správaním sa.

  - Je to blázninec. Hotový blázninec! No, povedzte, môže sa to takto? Len tak z ničoho nič odpojiť niekoho od prístrojov, čo za vás dýchajú a dávajú vám jesť, aj piť a všetky tie lieky... Tie lieky už jej nedávajú a ona sa preberie a... a čo jej povieme? Čo jej potom povieme? Decko fuč, muž fuč, všetko fuč... – rozkladal rukami, hľadal odpovede po stenách, aj po strope, aj pod nohami, akoby sa tam váľali manželia, deti, nesplnené sny a budúcnosť. Stačí len sa ohnúť, ofúkať a použiť. Lenže teória piatich sekúnd platí len pri mastnom chlebe. Ak ho zdvihneš do piatich sekúnd, môžeš ho zjesť, nič sa ti nestane. Ale ona je v umelom spánku už takmer päť týždňov.

  Na každú jeho vetu vyprodukoval zo desať otázok, ale nevedel, ktorou má začať.

  - Pán French, sľúbili ste nám, že budete len ticho čakať na výsledok a my sme súhlasili, že tu teda môžete byť prítomný. Ale obávame sa, že sme sa unáhlili.  Keby ste neboli jediným pacientkiným príbuzným, raz-dva vás odtiaľto vykážeme! – zamudrovala zadkom dopredu cúvajúca sestrička a obratne popri tom trepala z izby vozík na kolieskach s...kadečím, nevzbudzujúcim vôbec dôveru.

   Začínal sa cítiť nesvoj. Už by si prial niekoho kompetentného, kto ho vovedie do situácie a dá rozhrešenie týmto tu, čo len bezbreho trepú. Hlavne „pán French“.

  - Pán Gold, nečakal som, že prídete osobne. Je niečo v neporiadku? Pristúpili sme k postupnému prebúdzaniu, tak ako som vás bol o tom oboznámil telefonicky, - objavil sa  za stolíkom lekár.

  - Vidíte, vidíte, pán profesor! Už ju tu nechcú! Odkómujú nám ju! Nedajú jej tie sprosté pirule a vyhodia ju von z nemocnice ako takého psa. Mačku... – napojil sa French na lekára, čo práve tiež vyšiel za sestrou, vyzliekajúc si ochranné rukavice.

 - Pacientka nie je v kóme, zatiaľ, našťastie, je len v umelom spánku. Ale ak nezareagujeme včas, môže do nej upadnúť a s tým už nič nenarobíme...- začal lekár neodborne, vidiac komu to tu vykladá a pokračoval práve tak, aby sa vyhol komentárom starca, ktorého počúval už zopár týždňov a minul mu zásobu tolerancie na celý rok. – Ale, aby som pokračoval, aby sme predmetnej kóme predišli, je potrebnú ukončiť režim umelého spánku. Pán French. Pán Gold. Prebúdza sa tak, že sa vysadzujú lieky. Ráno sa všetky vysadia, prípadne sa vysadzujú postupne, ako činíme my a sleduje sa, ako sa menia všetky parametre a hlavne sa sleduje stav vedomia pacienta. U každého pacienta to trvá individuálne dlho. Môže to trvať hodiny, dni, aj týždeň... – pokračoval lekár, ignorujúc Frenchove už len odmrmlávané poznámky ma margo popisovaných procesov.

   - Môže mi tu, prosím, nie, neprosím, dôrazne žiadam! ...niekto povedať, čo sa tu deje?! Nemyslím teraz, vaše vysvetlenie, pán doktor bolo ako prednáška jasné, stručné a zreteľné, ale... Dočerta, ako sa toto mohlo stať?! Keď som z tejto preplatenej inštitúcie odchádzal, bolo všetko v poriadku! Pacientka zaopatrená, živá a zdravá. Prejde pár týždňov a...– so skrivenou tvárou pristál v tej lekárovej a spomalene slabikoval. -  Kde je Belle?! Čo je s ňou? Prečo umelý spánok?  - položil základné zo všetkých tých tisícov otázok, čo sa mu rojili v hlave a pokračovali v rozmnožovaní sa geometrickým radom.

 Lekár sa nadýchol a opätovne otvoril dvere izby, z ktorej pred chvíľkou vyšiel, namiesto odpovede. Pozval ich dnu.

  - Vidíte to, vidíte pán profesor. Moja na hlavu padnutá...-  stisol pery vedľa neho starec ukazujúc bradou na lôžko v strede miestnosti ohadičkované viac, ako kedy videl. Hadičky, hadice, laná, manikúrové nožničky na prestrihnutie...skrsol mu v pamäti posledný rozhovor o „postupnom odpájaní sa“. Odpusť, odpusť mi, Belle. Takto som to nemyslel. Takto som to nechcel. Nemal som sa vôbec chcieť odpájať!

  - Nuž, keď sa to povie takto, - pozrel lekár na lamentujúceho Frencha s teóriou „nahlavupadnutých“, - znie to trochu zvláštne, ale v podstate má jej otec pravdu. Pred mesiacom sa totiž...stala... nehoda. Pacientka... pacientke, zrejme z rozrušenia z nečakanej návštevy... prišiel ju pozrieť jej manžel... myslím právoplatný, legitimný manžel... a napriek nášmu zákazu sa, žiaľ, votrel k nej na izbu... bez nášho vedomia...zrejme ju rozrušil, pacientke odtiekla plodová voda a keď sa pokúšala nájsť pomoc... nešťastnou náhodou došlo k úrazu... spadla z lôžka. – skúšal lekár obhajobu, ale čokoľvek a akokoľvek podal, vyznelo bizarne a ako podpis pod rozsudok.

  -  Na hlavu. Padla na hlavu. – zopakoval po ňom starý French už akosi odovzdanejšie.

  -  To nemyslíte vážne, pán doktor? Ako sa môže stať, že v nemocnici, kvalitnej súkromnej nemocnici dôjde k takémuto fatálnemu zlyhaniu? V súkromnej, plne hradenej, podotýkam a zdôrazňujem! – fľochol po ňom nenávistne Gold.

  - On! To on bol tá „nešťastná náhoda“. Najnešťastnejšia v jej živote! Keby nebol za ňou doliezol, tajne, obalamutil sestričku, nerozrušilo by ju nič! – doplnil French.

  Gold sa zhrozil. To hovorí o ňom? O tom všetkom, čo sa stalo, kedysi v prenatálnom čase ich vzťahu? Prípadne tá kapitola, odkedy ju našiel v lese omdletú? Ale padol mu kameň zo srdca vidiac, že starý French nepozerá na neho, ale kdesi za chrbát, kdesi do minulosti len nedávnej. Tej, kedy sedel doma v byte, v odľahlom meste, sám a netušil, čo sa deje tu po jeho odchode...

  - Žiaľ, musím uznať...chybou personálu, môžem vás ale uistiť, že sme vyvodili patričné dôsledky, sa na izbu pacientky dostal jej manžel a ...ani on nezabránil nešťastiu. Je nám to ľúto... – pokúšal sa lekár zmierniť dopad slov. Ale dopad na hlavu...je dopad na hlavu.

  - Hovno veľké! Zobral mi najlepšiu kyticu, čo som mal v dodávke a tajne, ako také zlodejisko sa vyparil z nej, mňa tam nechal spať spánkom spravodlivých a šiel za ňou! A potom ju našli už na hlavu padnutú, Bellinku, moju jedinú a ten idiot len húkal a húkal, že ho podvádza a je mu neverná a že on to vedel, on to vedel! Ale ja to viem!   Nepomáhal jej a Bellinka pritom bojovala o život, chúdiatko moje! Ona aj porodila, ale potom, potom to prišlo, šak povedzte, povedzte, doktorko... – otočil sa na lekára.

  - Situácia sa skomplikovala. Pôrod bol spontánny, hoci predčasný, ale prirodzenou cestou, podarilo sa nám odrodiť dieťa a síce muselo  do inkubátora, apgarova stupnica hodnoty takmer deväť.  Žiaľ, nepodarilo sa nám dostať do normálu pacientku. Pád na hlavu... ako viete...spôsobil  problém, hrozil opuch mozgu, situácia bola vážna. Uviedli sme preventívne pacientku do umelého spánku. – snažil sa byť lekár vzhľadom k situácii a prítomnosti štedrého sponzora ústretový a zhovievavý k obvineniam.

  Už ho nepočúval. Opatrne sa priblížil k lôžku a zadíval sa naň. Nezdalo sa mu, že tam leží kôpka nešťastia, ani na hlavu padnutá... Iba spala. Možno trochu svetlejšia a priesvitnejšia, teraz už zas dievčensky útla. Dokonca sa mu zdalo, že spí pokojne. Hrudník sa jej pomaly dvíhal a zas klesal a  bodky na nemocničnej košeli tu boli namiesto husej kože, čo mu nastražená na obranu majiteľky nadávala vždy, keď ju uprostred  noci nenápadne odokryl a vo svetle pouličných lámp, nakúkajúcich k nim do spálne zvonka, bahnil si v jej oblinách aspoň pohľadom.

   - Obávam sa, pán Gold, že jej prebúdzanie je ešte len na začiatku a môže to trvať, kým príde úplne k vedomiu, -  rozmazal mu krásne spomienky lekár.

  - Ja si počkám, - zašepkal a siahol jej opatrne na končeky prstov, aby ju o tom uistil.

   Možno to bola len náhoda.

   Možno sa len zbláznili prístroje.

   Možno jej telo čakalo len na tento impulz...

  - Pán doktor! Začína to... Prebúdza sa! Opustite miestnosť...Volajte tím... Choďte von! Na chodbu!  – izba sa rozchaosila. Vyhodili ich z nej.