Rumbelle, ROZMRVENÉ II., 15. kapitola

 

ROZMRVENÉ II

15. kapitola

 

         Do bytu sa ospalo vkrádal deň. Nevyspatý, s drnčaním v hlave. Bežný, nudný, sivý deň. Nijaká modrá obloha, len modrá knižka  na kraji stolíka svieti tu namiesto slnka a skôr spaľuje, ako prináša niečo, čo z dňa spraví výnimočný, na toto ročné obdobie predčasne takmer letný. Letno sa k nej správa iba on. Celé dni. Celé týždne. Nie, nie horúce leto! Je stále len letný...

  Kázal jej čítať a tváril sa, že dnešný obed je najdôležitejší na svete. Kedy prestali byť najdôležitejší na svete oni dvaja? Smutne sa dívala škárkou dvier do kuchyne, do ktorej mlčky odtiahol. Aj tak tam len prokrastinuje. Stojí opretý zadkom o linku, ruky zakvačené o pracovnú dosku a díva sa kdesi bokom. Nie, hups, díva sa na mňa. Rovno na mňa.

   Strhla sa.Zahryzla do zvnútra do spodnej pery. Bolí to.

   Mračí sa. Nie, takto namrzene predsa vyzerá vždy. Je smutný. Bolí to.

   Vykročil. A zatvoril kuchynské dvere. Oprel sa chrbtom chvíľu o ne, ale presklená výplň chladila. A prezrádzala príliš matne, že je tiež nesvoj. Bolí to.

   Zlomilo ju to. Rozplakala sa. Ticho. Iba tak pre seba. Nepotrebuje, aby ju ľutoval. Potrebuje, aby ju miloval... Bolí to.

  No, tak niečo rob, Belle! Od neho nechceš, aby ťa ľutoval a ty robíš čo? Smrkáš tu a utieraš si sople do jeho dvakrát prepotenej košele! Halóóó...

  Smrkla ešte raz, pozbierala sa, utrela slzy, do jeho dvakrát prepotenej, zasoplenej a už aj uslzenej košele, s odporom schňapla knižku zo stola a vykročila tiež. Obhájiť svoje právo na lásku a jeho povinnosť ju milovať a basta!

  Tváril sa, že niečo krája, aby sa nemusel hneď, ako sa s hrmotom rozcabrili dvere, otočiť. Hmmm, prázdny lopárik sa krája ťažko.

  - Klamala som. Toho muža z fotky v knihe poznám. -

  Búúúm! Silvestrovský ohňostroj!

  Nôž v ruke sa mu roztriasol. Musel ho odhodiť. Preľakla sa hrôzy, čo mu zrazu videla v pohľade zabodnutom do noža, ktorý našťastie nezabodol do ničoho. Nemalo by to šancu prežiť..

  - ... videla som jeho fotky, aj presne túto istú u cvokára v sanatóriu. Pri sedeniach. Terapii, či jak nazvať tie otravné prezeračky fotiek... Dokonca mi ju niekoľkokrát vrátil, doslova podstrčil, aby som si ju dobre obzrela. Ok, mám ju obzretú dobre... ale stále neviem, kto... je ten chlap. -  položila knižku vedľa lopára a kým sa ráči vyjadriť, čo očakáva a tentokrát si bude stáť na svojom, šla do chladničky nájsť niečo krájateľné. Našla mrkvu. Niečo jej preblesklo hlavou.

  - Prečo všetci chlapi majú v chladničkách iba mrkvu?! –

  Vyrovnal sa a triaška sa vrátila. Aj s ohňostrojom. Tejto vety sa zľakol viac, ako tej prvej, s ktorou za ním pred chvíľkou prišla.

  Doniesla ju natrčenú ako meč k drezu, pustila točku, druhou rukou hľadala v otvorenej zásuvke škrabku. Mrkva prišla o hlavu. Skoro aj on, ostreľovaný neviditeľnými iskričkami dopadajúcimi z ohňostroja, nebyť pokračovania jej filozofickej prednášky o primárnej funkcii mrkvy v živote muža – homo kuchyens.

  - ...aj môj otec bol presne taký istý. Keď som mu povedala, aby z potravín doniesol nejakú tú zeleninu, vždy priniesol  mrkvu. Len a len sprostú mrkvu. Ako si z takej mrkvy spravíš diétny zeleninový šalát? Pre tatka boli avokádo, artičoky, rukola a spol. len obyčajná háveď. Ale mrkva, to je pani zelenina! – rýpala z nej s jedom vrchnú kožu smerom od seba. Tenučké mokré plátky lietali kade-tade a lepili sa ako oranžové pijavičky všade po linke. Dotrápenú mrkvu mu položila na lopár ako výzvu, očakávajúc názov lukratívneho pokrmu, ktorým ju dnes uhostí.  

  - Chcel som robiť žemľovku, – povedal mdlo, ešte stále nespamätaný „zo všetkých chlapov“.  Siahol do chlebníka a popamäti z neho vytiahol vrecko so zvyškom ráno prineseného pečiva, čo by nezjedla ani rota, nieto babenka, čo „drží dietu“ a dá si k raňajkám sotva dve-tri žemličky. XXL.

  - No, neviem síce veľmi variť, to si pamätám dobre... ale... nerobí sa žemľovka, len tak náhodou,  z vianočky? – škrabkala sa nad uchom a špúlila pery na sezamové cerálne FIT žemle, ako malé deti, keď veľmi, ale veľmi tuho nad niečím premýšľajú. Chňapla po mrkve a dala sa do hryzenia.  Celozrnná žemľovka ju vôbec neoslovila. Oprela sa vedľa neho a nahla tak, aby mu videla do tváre, ako zareaguje.

  - Prepáč...ale...nevieš, náhodou, či taká Belle Goldová už vedela variť?! To jediné by mi z tých troch rokov asi začalo chýbať,  - rýpala nielen mrkvu, ale úspešne, podľa jeho stále zhrozeného výrazu, aj do neho.

  Zo zubov mu tiekla voda. Tak, ako z točky, čo celkom nedotiahla. Tušil, že nechce variť obed, chce vysvetlenie. Veľa, veľa vysvetlení. Dočerta!

  - Nie, neviem, či Belle Goldová vie variť. Na to by si sa mala spýtať pána Golda, srdiečko. - dával dôraz na každé jedno slovo zvlášť.

  - ...sa pýtam! – zarypla tak, až sústo, čo si nabrala do úst, musela aj vypľuť. Bolo priveľké. Drbla to všetko, aj s nedojedeným zvyškom rovno do koša. Mrkva nie je jedlo! Mrkva je sprostá mrkva.

  To si už utieral ruky do utierky a krotil sa. To, čo mal na jazyku, musel chvatom prehĺtať a zadávať mozgu nové indície, aby konečne vypľul niečo vstrebateľné pre túto rusalku v... preboha, ona si do mojej košele hádam utierala aj sople?! To nemyslí vážne! Koľko má rokov?!

  Zbadala, kam sa díva. Tak košeľa ťa irituje...V zrýchlenom móde brala malé gombíky jeden po druhom a prv než košeľa dopadla k nohám, nechala si ju na pol žrde visieť chvíľu pri bedrách...

   - Tá košeľa je už špinavá. Musím si ju vyzliecť... a dám si niečo z toho, čo si kúpil... pre mňa...dúfam. Lebo ani ja neviem, či pán Adam Gold nezabudol variť, lebo za neho to robí už nejaká tá pani Goldová. Škoda, že sa jej to nemôžem spýtať priamo. Je v práci? ...neblázni, nebodaj v škole? Stále lovíš v tých istých revíroch?! Vy ste sa vôbec nezmenili, pán profesor... -

  Košeľa dopadla na zem.

  Otočil sa jej chrbtom. Obraz nahej rusalky náhle vykvitnutej v jeho kuchyni ho neobmäkčil. Práve naopak...

  Také sklamanie, Belle! A čo si čakala, že postpubertálna taktika ako okopírovaná z LifeStyleRuby zaberie?! Áno, čakala. Odkopla košeľu ležiacu jej pod nohami a odkráčala preč.

  Na kúpeľni buchli dvere. OK, ide sa zas trucovať. Koľko prepotených košieľ je ešte v koši na bielizeň?

  Na kúpeľni sa otvorili dvere, zaštrngali kľúče, otvorili sa... preboha! Vchodové!

  Vytrielil z kuchyne.

 - Ahoj, Adam, prišla som, prepáč, ale...musela som... - 

  - Ahoj...Lacey...! – dvihlo mu kútik úst.

   Aj obočie. Zhrozením. Rusalka sa vysprchovala a stojí tu uprostred chodby tak, ako ju Boh stvoril, plus čo na nej ešte za tých vyše dvadsať  rokov dorobil. Len mokrú hlavu si šúchala do uteráka, akoby sa nič nebolo bývalo práve dialo. Lacey odväzujúca si šnúrky na topánkach sa narovnala. Štronzo.

  - Ahoj...Belle, - slušne pozdravila príchodzia návšteva. - ...čo ty tu robíš? – ústa jej vyslovili rozdvojenú otázku. Prvá odbočka čisto básnická, sprchuje sa a druhá tiež, hoci čisto nepoetická. Čo asi tak môže robiť nahá ženská v byte muža...

   Zagánila na neho. Zagánili obe. Potom si gániaci pohľad navzájom vrátili len ženy.

  - My sa poznáme? – opáčila Belle stále si šúchajúc mokré vlasy. Aj tak voda okvapkávala na dlažbu  takmer nahlas robiac apoziopézy medzi otázkami.  – Nezdá sa mi, že som vás niekedy niekde videla. Neboli ste ani medzi fotkami u môjho cvokára, – zvrtla sa, že opustí kolbište, ale vrátila sa. – ...p... p...počkať, počkať... vy budete... áno, majiteľka fialovej zubnej kefky, ak sa nemýlim! Teší ma. Požičala som si vašu gumičku do vlasov, ale vrátim vám ju, aj tento biely uteráčik vám vrátim, - capla jej ho do rúk, - ...a ...aj...jeho...vám... vraciam. – cúvala. Narazila do dvier.

  Dvere na spálni buchli. Dvojicou na chodbičke trhlo.

  - Ona sa... zbláznila,  – skonštatovala  Lacey a pozrela mu tváre, či jej práve vyslovenú diagnózu potvrdí.

  Vyzeral, že sa práve zbláznil aj on.