OUAT
23. kapitola
Prvá
Hodiny empatie...
Skúsila zapojiť iné zmysly, aj keď sa
obávala, že jediný, čo jej po odstávke očí zostal, je zmysel pre nezmysel. Vo
forme diapozitívov. Niečo ako splnený sen vo dvojici na opustenom ostrove
niekde na Barbadose v Karibiku, všetko krikľavo smotanovo-modré,
nasvietené gýčovým slnkom. Tak nič. Slnko vo fantázii horí dosť chabo. A čo tak
obrázok a la Fantóm
opery. Plavba podzemným kanálom. Vy dvaja na kánoe. Smradľavá romantika. Keď sa
to tak vezme, kanál musel byť kanalizácia a Christine iste skrúcalo nos.
Nos. Cíti chlad, vlhko, potuchlinu...a nejaké iné neidentifikovateľné
smradotvorné činitele. Kde zmizol Gaston? Prečo tu necíti jeho úžasný parfém?
Uši. Zurčanie vody...Ten zvuk bol... a tento zas... zapínaný zips? On si
zapína jatku?! Alebo...alebo...alebo rozopína?!
- Ty si...-
- Hej, som! Bol som vymeniť olej! A neviem, či som si náhodou neošťal
nové tenisky, doriti! -
Vybrala narýchlo niečo zo svojej bujarej kartotéky rôznorodých
povzdychov, snažiac sa o level: oj, ty môj malý mechúrik-koščúrik, ale nevedel
to dešifrovať. Iritovalo ho už to, že tu vzdychá a nie je to pri sexe, ako
plánoval.
- A čo si mám dať bok vyvaliť?! Kvôli vašim kravinám som tu stvrdol
zamknutý po tme v sprostej kobke, zmeškal som obed iste aj začiatok tréningu! Kde je tá trapka
Ruby? Nemala by nás, náhodou, už prísť odtiaľto vypustiť?! Nemám tucha
o čase síce, ale tvrdneme tu už riadne dlho, nezdá sa ti?! - osopil sa na
ňu nervózny a zneistený.
Jej mobil to dávno vzdal a nech šmátra ako chce, našla len pár
prázdnych vaničiek z čajových sviečok. A karimatku. Nie, nie,
karimatky sa nepočítajú, hľadá sa Nemo.
Hľadá sa nemo svetielko. Na konci tunela? Kahančeky došli. Keby aj našla
plný, nemajú ho čím zapáliť. Asi mu nemala vyčítať to fajčenie.
- Mali by sme sa presunúť k dverám a normálne na ne zabúchať.
- zošuchla sa z potrubia, po nej sa stiahla k podlahe aj karimatka.
Len nijaké karimatkové predstavy...
- WTF?! Jak môžeš byť tak vymletá?! Tá hanba! - snažil sa hýbať, ale
v tme len narážal do všetkého možného a podľa hodnotenia aj
nemožného, lebo jedovatých výrazov pribúdalo. Odkedy má v slovníku slovo
pičovina, vie popísať všetko na svete aj v školníkovom sklade pod školou.
Zabolelo. Vidí to tak na tri-štyri normostrany neznesiteľného utrpenia
spáchané v denníčku dnes večer. Toto si nezaslúži, ale aj tak jej posledné dve
svietiace mozgové bunky priniesli na jazyk iba:
- Prepáč, Gaston...-
- Ty, počuj, Belle, ty sem často asi chodievaš, ak mi dobre páli? Čo?
S kým sa tu tajne zliezaš, čo?! Nechce sa mi veriť, že ty si asi rovnaká ako tá krava, čo ma sem
zatiahla...- nevyberal už slová ani na jej adresu.
Spomienka na rozhodenú kamku s vypravenou blúzkou. Päť normostrán... Mrzelo
ju to. Ale chápala ho.
- Gaston, prosím. Náhodou sme to tu s Ruby objavili a občas tu
trávili prestávku. Je tu ticho a... Podaj mi ruku, spolu skôr nájdeme tie
hlúpe dvere. Zrejme sme pred profkou ušli trochu viac dozadu, než sme museli,
ale toto nie je jaskyňa. Tu sa nemáme kde stratiť. Aj keď je tma. Musíme len
dať pozor, aby nám niečo nespadlo na hlavu. -
Neskoro. Odkiaľsi zhora sa po Gastonovej pästnej odpovedi práve
s hrmotom zosúvali, zosúvala...zosúvalo ktoviečo. Staré lavice,
nastohované stoličky, odložené zrulované linoleá a koberce
z kabinetov. Tieto veci si tu vzadu matne pamätala. Zabezpečovali im
s Ruby viac súkromia. Hrmotanie na okamih ustalo. Ozvena utíchla.
- Gaston?! Gaston!... Gaston?!
- menila melódiu hlasu, ale...
Čas na paniku.
Ohmatávala, na čo siahla, ale nebol čas identifikovať, o čo
konkrétne ide. Drevo, kov, chladné, drapľavé, ostré. Au! Cítila to nielen pod
rukami, už ani podlaha nebola rovná. Kamkoľvek siahla, či šliapla, bolo niečo,
čo tam predtým nebolo, alebo aspoň nemalo byť. A nemuselo byť. Zopárkrát
spustila novú reťazovú reakciu a predmety sa premiestňovali. Mala čo robiť,
aby sa im vyhla. Slovko „Gaston“ však opakovala stále. Náročky sa s ňou nebaví? Trucuje? Skrýva
sa jej. Odmieta sa s ňou baviť?! Odišiel sám? Kam odišiel? Prečo ju tu nechal?!
Gaston. Gaston. Gaston? Gaston!
Ach, konečne! Dvere. Staré známe studené kovové dvere! A už som
vonku. Zaprela sa do nich. Nie, nič. Znova. Znova. Tak, nič. Ide sa búchať
a kričať, ten následný trapas nejako už prežije.
- Héééj, otvorte mi. Otvorte nám! Sme tu zatvorení omylom! Haló!
Počujete...?! -
Ak bude trepať pántami dvier a zároveň ziapať, nebude jej rozumieť.
To dá logiku. Takže po poriadku. Najskôr riadne zatrmáca, čo to vydá,
a potom...
Hŕŕŕ...Chŕr...Prásk! Vydalo to nečakane. Dvere povolili, ale jej sa
zdalo, že aj kus steny a ktoviečoho ešte. Tie zvuky sa jej nepáčili.
Nezdalo sa jej to. Hlavne to „ktoviečoešte“ ju
poriadne vybuchnátovalo a skolilo rovno k zemi. Dúfala, že to vlhké
pod dlaňami nie je jej krv...
- Héééj, Gaston, počkaj, kam bežíš?! - snažila sa Ruby dobehnúť rozmazanú
čiaru okolo nej prebehnuvšieho spolužiaka.
Preletel lietačkami školy a zrýchľoval smerom na zastávku, očividne momentálne bez chuti na akúkoľvek socializáciu. Zvlášť s istými ryšavými plemenami človeka.
Dobehla ho,
ledva lapajúc po dychu. Nemal kam ujsť. Autobus tu ešte nebol.
- Bavíš sa dobre, Ruby?! Aj Belle sa dobre pobavila?! To náročky ste ma
do tej diery zatiahli?! Robíte si zo mňa prču? Tie dvere vôbec neboli zamknuté,
normálne sa dali otvoriť, ale to ti hovorím, ak si si to natáčala do mobilu a
nájdem to niekde na insta, tak si to obe pekne odseriete! - natrčil na ňu prst
a radšej ho stiahol, obdobne ako celý on, bol totálne zaprášený a čmuhy
naznačovali prepájanie aj s inými skupenstvami.
- O čom to točíš? A... Kde máš Belle?! Neviem sa jej dovolať, - pokukovala po východe školy, či sa neobjaví za ním v závese s tým svojím smutným kukučom nepohladkaného mačiatka.
- O čom?! O čom?! Ty kde ju máš?! Svoju spolupáchateľku! Ako som vám mohol takto debilne naletieť?! Nechala ma tam trčať samého! Vybila sa jej tá stará
predpotopná šunka. Asi len akože, však?! A zrazu jej nebolo! Tma ako v psej riti! Ako taký chuj som sa ledva dohrabal k tým
sprepadeným dverám a môže byť rada, že vychechtaná nečakala za nimi. To ti
hovorím, neviem, čo ste tým chceli dosiahnuť, ale ako prank je to bieda! -
šľahali mu z úst iskry.
- Aký prank? Chcela som vám dvom pomôcť. Ticho, tajné miestečko bez
svedkov. Mohol to byť pekný romantický valentínsky zážitoček... na prvýkrát sa
nikdy nezabúda. - namotávala si prameň vlasov na ukazovák, či neprehodnotí
situáciu.
Ošíval sa. Chvíľu naprázdno šermoval rukami, odchádzal a zas sa k nej
vracal, hľadajúc po okolí, čoho by sa chytil, aby sa vyjadril presne,
uvedomujúc si, že v tomto stave bude ťažké neposlať túto tu do niektorej
pohlavnej destinácie a tým uzavrieť dnešný pokus o dvojité trápne rande.
- Tak takto. Ok, som ti vďačný za info, že sa Belle sťažovala, že sa...tak
akosi... vraj... neviem bozkávať a dúfam, že to zostane len medzi nami, jasné?! Apropó,
tvoje školenie stálo aj tak za hovno. Belle sa bozkávať vie a aj mi to s ňou
lepšie chutí, keď už chceš vedieť, takže už nikdy sa ma nesnaž doučovať! Už
nikdy sa nemiešaj medzi mňa a Belle. Nestaraj sa! Jasné?! Keď ju budem chcieť dostať
pod seba, urobím to ako ja chcem, kedy chcem aj kde ja chcem! Tvoje služby
nepotrebujeme! Ty si daj od nás dvoch odpich, kočka! Je ťa treba jak rybe bicykel! - zas natrčil prst a zas
ho stiahol.
- Takže Belle cukla a zrejme je už doma vyplašená ako lama a smoklí do
vankúša. ...som ju musela minúť...- zhrnula Ruby jeho nelichotivý
preslov, vyberúc si len podstatné info. - Nadala ti, čo? - vrátila mu aspoň
trochu.
- Strč sa! - vybľafol ešte a nastúpil do busu, čo práve brzdami odpískal tento slovný súboj.
Šmaril tašku na zadné sedadlo a rozvalil sa vedľa nej. Pošmátral po
bočnom vrecku a zavyl, zistiac, že mobil má stále v triede na nabíjačke.
Nech. Nezaslúži si, aby jej dnes volal. Nech si to aj ona vyžerie. Naštvala
ho. Potvora. Potvorka. Jeho malá potvorka. To je také sexi, takéto doťahovanie. Už si to s ňou vie
predstaviť. Ona sa nezdá, ale vidí to tak, že bude dosť divá v posteli...
Chalanovi na zadných sedadlách sa roztiahol na tvári úsmev.
- Nevybujačený honkotrt! - konečne Ruby došlo, ako ju práve urazil.
pffff, amatéri :D kto chodí do podzemia bez baterky? :D či to len my sme všade nosili baterky? :D ...inak som zvedavá, aké dvere to vlastne Belle našla a kam sa dostane :)
OdpovedaťOdstrániť