OUAT - PRVÁ - 23. kapitola FF

OUAT

23. kapitola

Prvá

Hodiny empatie...

        Skúsila zapojiť iné zmysly, aj keď sa obávala, že jediný, čo jej po odstávke očí zostal, je zmysel pre nezmysel. Vo forme diapozitívov. Niečo ako splnený sen vo dvojici na opustenom ostrove niekde na Barbadose v Karibiku, všetko krikľavo smotanovo-modré, nasvietené gýčovým slnkom. Tak nič. Slnko vo fantázii horí dosť chabo. A čo tak obrázok a la Fantóm opery. Plavba podzemným kanálom. Vy dvaja na kánoe. Smradľavá romantika. Keď sa to tak vezme, kanál musel byť kanalizácia a Christine  iste skrúcalo nos.

  Nos. Cíti chlad, vlhko, potuchlinu...a nejaké iné neidentifikovateľné smradotvorné činitele. Kde zmizol Gaston? Prečo tu necíti jeho úžasný  parfém?

  Uši. Zurčanie vody...Ten zvuk bol... a tento zas... zapínaný zips? On si zapína jatku?! Alebo...alebo...alebo rozopína?!

  - Ty si...-

  - Hej, som! Bol som vymeniť olej! A neviem, či som si náhodou neošťal nové tenisky, doriti! -

  Vybrala narýchlo niečo zo svojej bujarej kartotéky rôznorodých povzdychov, snažiac sa o level: oj, ty môj malý mechúrik-koščúrik, ale nevedel to dešifrovať. Iritovalo ho už to, že tu vzdychá a nie je to pri sexe, ako plánoval.

  - A čo si mám dať bok vyvaliť?! Kvôli vašim kravinám som tu stvrdol zamknutý po tme v sprostej kobke, zmeškal som obed  iste aj začiatok tréningu! Kde je tá trapka Ruby? Nemala by nás, náhodou, už prísť odtiaľto vypustiť?! Nemám tucha o čase síce, ale tvrdneme tu už riadne dlho, nezdá sa ti?! - osopil sa na ňu nervózny a zneistený.

  Jej mobil to dávno vzdal a nech šmátra ako chce, našla len pár prázdnych vaničiek z čajových sviečok. A karimatku. Nie, nie, karimatky sa nepočítajú, hľadá sa Nemo.  Hľadá sa nemo svetielko. Na konci tunela? Kahančeky došli. Keby aj našla plný, nemajú ho čím zapáliť. Asi mu nemala vyčítať to fajčenie.

  - Mali by sme sa presunúť k dverám a normálne na ne zabúchať. - zošuchla sa z potrubia, po nej sa stiahla k podlahe aj karimatka. Len nijaké karimatkové predstavy...

  - WTF?! Jak môžeš byť tak vymletá?! Tá hanba! - snažil sa hýbať, ale v tme len narážal do všetkého možného a podľa hodnotenia aj nemožného, lebo jedovatých výrazov pribúdalo. Odkedy má v slovníku slovo pičovina, vie popísať všetko na svete aj v školníkovom sklade pod školou.

  Zabolelo. Vidí to tak na tri-štyri normostrany neznesiteľného utrpenia spáchané v denníčku dnes večer. Toto si nezaslúži, ale aj tak jej posledné dve svietiace mozgové bunky priniesli na jazyk iba:

   - Prepáč, Gaston...-

   - Ty, počuj, Belle, ty sem často asi chodievaš, ak mi dobre páli? Čo? S kým sa tu tajne zliezaš, čo?! Nechce sa mi veriť, že ty si asi rovnaká ako tá krava, čo ma sem zatiahla...- nevyberal už slová ani na jej adresu.

  Spomienka na rozhodenú kamku s vypravenou blúzkou. Päť normostrán... Mrzelo ju to. Ale chápala ho.

  - Gaston, prosím. Náhodou sme to tu s Ruby objavili a občas tu trávili prestávku. Je tu ticho a... Podaj mi ruku, spolu skôr nájdeme tie hlúpe dvere. Zrejme sme pred profkou ušli trochu viac dozadu, než sme museli, ale toto nie je jaskyňa. Tu sa nemáme kde stratiť. Aj keď je tma. Musíme len dať pozor, aby nám niečo nespadlo na hlavu. -

  Neskoro. Odkiaľsi zhora sa po Gastonovej pästnej odpovedi práve s hrmotom zosúvali, zosúvala...zosúvalo ktoviečo. Staré lavice, nastohované stoličky, odložené zrulované linoleá a koberce z kabinetov. Tieto veci si tu vzadu matne pamätala. Zabezpečovali im s Ruby viac súkromia. Hrmotanie na okamih ustalo. Ozvena utíchla.

  - Gaston?!  Gaston!... Gaston?! -  menila melódiu hlasu, ale...

  Čas na paniku.

  Ohmatávala, na čo siahla, ale nebol čas identifikovať, o čo konkrétne ide. Drevo, kov, chladné, drapľavé, ostré. Au! Cítila to nielen pod rukami, už ani podlaha nebola rovná. Kamkoľvek siahla, či šliapla, bolo niečo, čo tam predtým nebolo, alebo aspoň nemalo byť. A nemuselo byť. Zopárkrát spustila novú reťazovú reakciu a predmety sa premiestňovali. Mala čo robiť, aby sa im vyhla. Slovko „Gaston“ však opakovala stále.  Náročky sa s ňou nebaví? Trucuje? Skrýva sa jej. Odmieta sa s ňou baviť?! Odišiel sám? Kam odišiel? Prečo ju tu nechal?! Gaston. Gaston. Gaston? Gaston!

  Ach, konečne! Dvere. Staré známe studené kovové dvere! A už som vonku. Zaprela sa do nich. Nie, nič. Znova. Znova. Tak, nič. Ide sa búchať a kričať, ten následný trapas nejako už prežije.

  - Héééj, otvorte mi. Otvorte nám! Sme tu zatvorení omylom! Haló! Počujete...?! -

  Ak bude trepať pántami dvier a zároveň ziapať, nebude jej rozumieť. To dá logiku. Takže po poriadku. Najskôr riadne zatrmáca, čo to vydá, a potom...

   Hŕŕŕ...Chŕr...Prásk! Vydalo to nečakane. Dvere povolili, ale jej sa zdalo, že aj kus steny a ktoviečoho ešte. Tie zvuky sa jej nepáčili.

 Nezdalo sa jej to. Hlavne to „ktoviečoešte“ ju poriadne vybuchnátovalo a skolilo rovno k zemi. Dúfala, že to vlhké pod dlaňami nie je jej krv...

   - Héééj, Gaston, počkaj, kam bežíš?! - snažila sa Ruby dobehnúť rozmazanú čiaru okolo nej prebehnuvšieho  spolužiaka.

  Preletel lietačkami školy a zrýchľoval smerom na zastávku, očividne momentálne bez chuti na akúkoľvek socializáciu. Zvlášť s istými ryšavými plemenami človeka.

   Dobehla ho, ledva lapajúc po dychu. Nemal kam ujsť. Autobus tu ešte nebol.

  - Bavíš sa dobre, Ruby?! Aj Belle sa dobre pobavila?! To náročky ste ma do tej diery zatiahli?! Robíte si zo mňa prču? Tie dvere vôbec neboli zamknuté, normálne sa dali otvoriť, ale to ti hovorím, ak si si to natáčala do mobilu a nájdem to niekde na insta, tak si to obe pekne odseriete! - natrčil na ňu prst a radšej ho stiahol, obdobne ako celý on, bol totálne zaprášený a čmuhy naznačovali prepájanie aj s inými skupenstvami.

  - O čom to točíš? A... Kde máš Belle?! Neviem sa jej dovolať, - pokukovala po východe školy, či sa neobjaví za ním v závese s tým svojím smutným kukučom nepohladkaného mačiatka.

  - O čom?! O čom?! Ty kde ju máš?! Svoju spolupáchateľku! Ako som vám mohol takto debilne naletieť?! Nechala ma tam trčať samého! Vybila sa jej tá stará predpotopná šunka. Asi len akože, však?!  A zrazu jej nebolo! Tma ako v psej riti!  Ako taký chuj som sa ledva dohrabal k tým sprepadeným dverám a môže byť rada, že vychechtaná nečakala za nimi. To ti hovorím, neviem, čo ste tým chceli dosiahnuť, ale ako prank je to bieda! - šľahali mu z úst iskry.

  - Aký prank? Chcela som vám dvom pomôcť. Ticho, tajné miestečko bez svedkov. Mohol to byť pekný romantický valentínsky zážitoček... na prvýkrát sa nikdy nezabúda. - namotávala si prameň vlasov na ukazovák, či neprehodnotí situáciu.

  Ošíval sa. Chvíľu naprázdno šermoval rukami, odchádzal a zas sa k nej vracal, hľadajúc po okolí, čoho by sa chytil, aby sa vyjadril presne, uvedomujúc si, že v tomto stave bude ťažké neposlať túto tu do niektorej pohlavnej destinácie a tým uzavrieť dnešný pokus o dvojité trápne rande.

  - Tak takto. Ok, som ti vďačný za info, že sa Belle sťažovala, že sa...tak akosi... vraj... neviem bozkávať a dúfam, že to zostane len medzi nami, jasné?! Apropó, tvoje školenie stálo aj tak za hovno. Belle sa bozkávať vie a aj mi to s ňou lepšie chutí, keď už chceš vedieť, takže už nikdy sa ma nesnaž doučovať! Už nikdy sa nemiešaj medzi mňa a Belle. Nestaraj sa! Jasné?! Keď ju budem chcieť dostať pod seba, urobím to ako ja chcem, kedy chcem aj kde ja chcem! Tvoje služby nepotrebujeme! Ty si daj od nás dvoch odpich, kočka! Je ťa treba jak rybe bicykel! - zas natrčil prst a zas ho stiahol.

   - Takže Belle cukla a zrejme je už doma vyplašená ako lama a smoklí do vankúša. ...som ju musela minúť...- zhrnula Ruby jeho nelichotivý preslov, vyberúc si len podstatné info. - Nadala ti, čo? - vrátila mu aspoň trochu.

 - Strč sa! - vybľafol ešte a nastúpil do busu, čo práve brzdami odpískal tento slovný súboj.

  Šmaril tašku na zadné sedadlo a rozvalil sa vedľa nej. Pošmátral po bočnom vrecku a zavyl, zistiac, že mobil má stále v triede na nabíjačke.

  Nech. Nezaslúži si, aby jej dnes volal. Nech si to aj ona vyžerie. Naštvala ho. Potvora. Potvorka. Jeho malá potvorka. To je také sexi, takéto doťahovanie. Už si to s ňou vie predstaviť. Ona sa nezdá, ale vidí to tak, že  bude dosť divá v posteli...

  Chalanovi na zadných sedadlách sa roztiahol na tvári úsmev.

  - Nevybujačený honkotrt! - konečne Ruby došlo, ako ju práve urazil.