OUAT - PRVÁ - 14. kapitola FF

OUAT

14. kapitola

Prvá

Synchronizácia rastu oporného systému...

      Česala sa. Ale pripomínalo to skôr pomstu vedenú všetkými tými ryšavými cestami od korienkov po prázdno zľavoboku. Hlavu zámerne nechala natočenú k nemu. Hriva už elektrizovala a zvnútra to iskrilo. Analýza, syntéza, komparácia, interpretácia... Jej prednášku o akýchsi neobmedzených možnostiach alebo nemožnej obmedzenosti kolegov a exkolegov sa rozhodol tvorivo nechápať a mlčať. K jej nevôli.

  Pevne integrovaný vo vrstve vlastnej oťapenosti hovkal si na gauči vyrovnávajúc omrvinky na príručnom stolíku podľa veľkosti. Neriešil ich matricu. Dnes už videl toľko rozmeľnených vecí a ľudí. Nijaká analýza ani syntéza, všetko pekne nalinkované. Jedna krčma, druhá krčma, tretia krčma. Prvý polliter, druhý polliter...

  - Odkedy je z teba nihilistické monštrum?! Ani trochu tej radosti mi nevieš dopriať a aspoň odpapuľovať? Pred chvíľou som ťa nazvala obmedzencom a ty? - pokúsila sa nabúrať jeho takmer dokonalé, ale  plytké polobezvedomie. 

  Predsa len zosumarizoval bezlepkavé puzzle.  Pricapil dlaňou a otrel o bok. Obsahovalo lepok.  Dá to do správy.

  - Vždy lepšie ako  byť ešte pár minút hygienicky hendikepovaným bezďákom. Myslíš si, že už bude voda teplá? - privoňal si k podpažiu bundy s mapou niekoľkých putík, čo dnes prelozili. Inde sa ani nedíval. Pripadal si rovno ako katastrálny úrad. Inventár miestnych podnikov v evidencii jeho šatstva bol precízne spracovaný.

  Ľútostivo naňho pozrela, vedomá si, že všetku použiteľnú, prijateľnú a hlavne teplú tekutinu na očistu minula sama na seba a dnes sa už zdroje neobnovia. Zákony intrákov sú neúprosné. Po nás potopa. Po prvých šťastlivcoch len studená voda a pre posledných ani voda. Zrekonštruované prvé tri poschodia pre tých, čo majú lepší priemer známok. Alebo známosti. Čím bližšie k nebu, tým väčšie peklo na jednotlivých bunkách. Na najvyčššie poschodie nechcel ani pomyslieť. Iritovalo ho, že je od neho vyššia. Emma nebola. Ani Em. 

  Vstala a trhala vlasy z kefy. Nepríjemný zvuk. 

  Aj keď ho tým, aby chvíľu počkal v izbe pôvodne, s cieľom vyhrať boj o vodu zmiatla, vyprevadila ho teraz mlčky do kúpeľne. Opatrne spustila chumáč vlasov do smetiaka a ešte tichšie privrela, keď vytryskol prúd vody.

  Pretrpela chvíľu, kým pračudesne kvílil ako delfín s poruchou zažívania, ale keď sa stuhnutý vytackal z miestnôstky a zazrel na ňu nenormálne škaredo,  skoro sa skúsila zmorfovať so zrkadlom za chrbtom.

  V rukách kŕčovito držal ružovú osušku pred slabinami a zatínal stále pery.

  - Odvolávam. Nie si nihilistické monštrum. Si dokonca akusticky dominantný...- nedokončila.

  Potom vybuchla do smiechu, lebo osušku hodil rovno po nej a podoba s antickými diskármi na starých vázach s faunou vtáctva tak miniatúrnou, že sa reštaurátori hádali, či prekryť lístkom agátu alebo dokresliť ešte zo tri lupienky a ľaľa blaťúch, bola neodškriepiteľná. Robertus Minimalimus.

  S úsmevom mu venovala prikrývku, vidiac, že jeho kvóta tolerancie čohokoľvek aj kohokoľvek je už na dnes definitívne vyčerpaná a provokujúc len tak naoko, by mohlo znamenať, že si dnes nebudú vymieňať len obligátne voly a kravy, ale skončilo by to... Skončilo by to.

  Dobre vedela, ako mu voda tečie zo zubov zo spolupráce práve s ňou, ale poddávať sa nebolo v jej základnej výbave. Ide sa lichotiť, to majú chlapi radi.

   - Ešte som ti nepoďakovala. Vieš, ten kretén v Králičej nore...- vytiahla jeden z početných incidentov, ktoré márne vymazával z pevného disku. Súbor obnovený.

  - Viem, nalial mi na chrbát pivo, opľul ucho rozžuvanými arašidmi a skoro zlomil sánku. A nie, ľad si už dnes neprosím! - obranne vyplazil spod prikrývky holú ruku.

  Stále bola studená a nemal šancu ju vytrhnúť z tých jej. Zaharpúnovala sa o ňu a pritiahla rovno pod jeho malú, tenkú darovanú prikrývôčku. Nejaké to teplo navyše je vlastne fajn. Skutkovú podstatu jej ukázal v celej kráse. Dnes nezhreší... Viac, ako v tých smradľavých putikách.

  - A dík, že si ma podržal, veď vieš...-

  - Viem, opitý nepadne ďaleko od krčmy. - uškrnul sa.

  Čosi mu prinieslo spomienku na Emmu, kedy sa obdobne, nevypočítajúc počet a rozmery schodov z  nejakej tej oslavnej párty vyvalil pred lokálom on sám a prosil ju, aby ho dvihla. So smiechom si ľahla k nemu. - To nepôjde. Nevládzem ťa zdvihnúť, ale aby si videl, že som kamoška, aha, ľahnem si vedľa teba. Takto...- 

  Takto chvíľu počítavali hviezdy v spomienkach na koňaky opretí jeden o druhého a o obrubník, prípadne rozoberali nejakú tú filozofickú dilemu, či keď pijú na zdravie nemala by to hradiť zdravotná poisťovňa, alebo keď budú viac piť biele, či budú mať ráno menej červené nosy, až kým niektorému z nich nešliapol niekto na ruku.

  Ruku mu držala pevne, tušiac, že by si ju vzal k telu a to jej s ňou nepritiahol. Trochu z nej tiahlo.  

  - Ostatne, nemusela si toľko piť. Nepristane ti to. Žiadnej to nepristane... - zamoralizoval v nádeji, že zvyšok jeho mužstva nevidí, ako sa pozerá.

  Asi by sa mal odvrátiť, vyzlieka sa. Moralizátor zrejme nezabral.

    Prečo nešiel študovať politológiu? Alebo za masmediálneho komunikátora. Alebo multikultúrneho toleranta. Alebo... A čo si myslíš, že práve v tých podnikoch robíš?! Robo, už nie si policajt, si všetko možné, len nie poliš. Keď nás Boh chce potrestať, splní nám naše priania. Zabudol si?! Na, tu máš! Bože, kde si sa vyparil a nechal ma tu v tomto červenom pekle?! Odtiahol sa jej od hrivy, čo stále elektrizovala a ako chápadlá sa mu každý vlas zvlášť lepil o hruď, čo sa po ľadovom kúpeli spamätávala a zahájila potenie. To neznáša. Bude smrdieť ako netopier s inkontinenciou.

  - Prestaň, Zelena! - stopol ju.

  Keby mal chuť si pred spaním brúsiť diamant, nepôjde sa sprchovať pod rozmixovanú novembrovú triešť kúpeľky tohto hnusného intráku. Bol jej vďačný, že ho vzala na milosť po záťahu, čo sa pretiahol do noci, ale tam to malo skončiť. Biologicky bude dnes cudný.

  - Zelena?! -

  Alebo možno ani nie. Nejaké to prikázanie hore-dolu!

  Hore-dolu, hore-dolu, hore-dolu...

   Česala sa. Nie, že by jej poznámky Ruby o nemožnosti účesu, farby, stilingu, kvality vlasov a končekov a korienkov podkopávali sebavedomie. Radšej byť zadobre s konzervatívnym otcom, ako radikálnou zástankyňou vypreparovaných drdolov, ktoré k nevôli babky a polky mesta a celej školy  nosila už len z trucu, ako to všetkých rajcuje, Ruby.

  Otec má rád, keď je klasicky aspoň učesaná. Kým bola malá, večer jej zaplietal vrkoče, aby mala ráno zvlnené princeznovské vlásky. Dnes by bola radšej, keby jej kúpi na ne žehličku.

  Zrkadlo jej ukazovalo pätnásťročnú, pozor, pozor, skoro už šestnáťročnú realitu nekompromisne a s radosťou a prednášky z lifestylákov, pri ktorých sa Ruby tvárila dôležito ako uhličitan sodný v minerálke ju momentálne zaujímali asi tak, ako prítomnosť uhličitanu sodného v minerálke.

  Gaston si k nej privoňal. Oprel nos o vlasy na sluchách a nadýchol sa. Čo keď jej tam niečo z jeho špičky nosa zostalo. Treba to preniesť všade. Česala sa.

   - Bellinka, nie si mi hladná?! - zaznelo spoza dvier, poslednej bašty, ktorá zabezpečovala nedávno vytvorenú demilitarizovanú zónu.

  Áno, dokázala presvedčiť fotra, že jej izba, je len jej izba. Bolo potrebné vyjednávať, držať protestnú hladovku, aj odprezentovať trochu mrmlavej postpubertálnej rétoriky vo forme komparatívnej diagnostiky ostatných spolužiakov a spolužiačok v niekoľkých samostatných prednáškach. Ale vydalo. Do mesta Compiegne a ani o krok ďalej. Čiže po prah.

  - Už som jedla. -

  - A nedáš si ešte trošku?! -

  - Nie, som prežratá ako potkan z TESCA! - huba predbehla mozog a krehký mier bol ohrozený.

  - Tak, Bellinka, takto sa so mnou baviť nebudeš! Ja sa tu starám... ja si vyprosujem... a kým bývaš pod mojou strechou... - a celá zvyšná plejáda výchovno-strápňovacích výrokov, stačí si len odškrtávať.

   Niekedy by asi prežila skôr Makarenkovu cez tlamu, ako tatkovu starostlivosť, ale ona nie je Ruby, čo si dovolí hubovať babke ako papagáj zrazený s mucholapkou. To si radšej dá ešte jeden paštétový chleba navyše.

  Preboha, nepriberie? Gaston sa s ňou rozíde! Ruby vysondovala, ako ju opisuje ostatným v tlupe. Pekne ju opisuje... škoda, že nemôže aj sama počúvať.

   - Počúvaš ma vôbec?! Na čo zas myslíš?! A nenechávaj mi vlasy v hrebeni! - vyhľadával zákonný zástupca ešte čosi z príručky  chovateľa domáceho pubertálneho poteru.

  Usmiala sa.

  Zobral to osobne. Zmäkol.

  Už aj v škole zistila, akú moc má úsmev. Aj Gaston mäkne. A potom tvrdne. Preboha! Karimatka v kobke pod školou!

  Do januára ešte ďaleko.

  - Som rád, že to berieš takto pekne vážne. - usmial sa otec a spokojne šiel dopozerať nejakú tretinu.

  Buď hokeja alebo piva. Alebo oboch simultánne. Dcéra je rozumná, on ju vychováva dobre. S pubertiakmi je to vždy raz hore, raz dolu.

  Hore, dolu, hore, dolu...