OUAT - PRVÁ - 2. kapitola FF

OUAT

2. kapitola

Prvá

Tyrania urgentných záležitostí

        Medzi predné zuby, pekne na kant, položil ďalšie tekvičné semiačko a pritlačil. Na jazyk vypadol ploský kúsok jadierka a presolený obal sa pokúšal vrátiť sa do predošlého stavu.  Rýchlo ho vytiahol a odfrnkol dolu. Dolu tiekla voda. Nesmrdela rybinou, ani soľou, ani ničím dovolenkoidným. 

  Stojí tu za mestom na moste nad stokou, čo nebola ešte riekou, ale vyrástla z plienok potoka, hoci aj tých bolo pri petkách pilierov vyskladnených už pomerne dosť.  Plienky sa pália rovnako zle ako alkohol z mršín mačiek. Počuli ste slovo bezdomovcovo.
  Tí tu mali odjakživa svoju rezerváciu medzi vyhučanými kríkmi a ešte hlučnejšími sopliakmi nadopovanými energeťákom, čo im sem chodili hrdinsky dvíhať mandle a kartóny, aby videli prepitú vystrihanú Ružu, čo chodila hore bez. Bez protézy, bez trička, aj bez rozmyslu škerila sa na každého, žobrala vajgle po námestí a tie potom s kolegami spod kartónov menila za pár hltov lacného vína. Nerobila drahoty.  Opálené, ovisnuté prsia už nelákali, skôr ľakali, ale po tme, pod kartónom, sa dalo zaspomínať si na kadečo. Rozriedené pár promile, v čučovom opare plynulo popoludnie. 

  Tu, kúsok za mestom, sa tváril, že je v práci. Ochrana a bezpečnosť verejných priestranstiev. Strážiť skládku je terno. Ponížení, budú povýšení. On už ťažko. Po poslednom kárnom je flek u mestskej polície posledná štácia. Nie, ešte sú tu bezdomovci. Ak by veľmi chcel. Nejaké tie známosti už má.

  Prižmúril smerom k hmýriacim sa kôpkam prešivákov. Cmaro prikyvuje Ďusimu do taktu, na melódiu hľadača rovnováhy, brada, ktorú už osídlila ďalšia generácia sa mu zachytáva o očká, očká neotvára. Ruža je vo švungu, čochvíľa začne jačať na svoj posratý život, veľkoryso ponúkne jeho holé zvyšky, schytá pár dobre mienených do vráskami zoškvrčanej hrude a na udobrenie trochu tepla pod kartónom. Na starom lesklom paplóne, čo má jednu stranu modrú a druhú ako ona.

  Dnes je tam trochu živšie, v supermarkete triedili nejakú tú plesnivú, nahnitú flóru, naťahali jej sem za plné igelitky. Ešte podpáliť pod kotlom a pri troche fantázie... keď už nič, aspoň smrdieť to bude ako víno. Skysnuté. Vypľul ďalšiu presolenú šupku. Znudene mrkol ponad plece. Aj to je jeho teritórium. Zaľudnené dušami bez duší...

  Po vale odhodlane kráčajú ľudia zapriahnutí do psov. Bežci sa trochu míňajú, navzájom aj kvantitatívne, pubertiačky detto. Burina nedopraje deckám vyvaľovať sa na dečkách, vyzliekať bárbie a vystavovať zmaľované nechtíky okoliu. Nástky v premotivovaných tričkách už bez jednorožcov znudene sondujú klientelu. Občas sotia jedna do druhej, opusinkujú svojich neurotických pinčlíkov v ladiacich kabátikoch od vietnamca. Zvrtnú sa na vysokých korčuliach, márne očakávajúc, že ich tackavú piruetu ktosi zachytí aspoň pohľadom.  Chalani beztak málokedy venčia psov. Na vale. Námestia sú plné maturantiek. Jemu nikdy nedajú službu na námestie. Leda by bolo treba vypoklonkovať odtiaľ prispatú Ružu. Občas sa tam pozabudne, natruc novej primátorke, zvlášť, ak pri terase hrá nejaká kapelka. Zaslintané placky ceckov sa jej hompáľajú nad gumou teplákov a poburujú mamičky s uvrešťanými kočíkmi. 

  - Hybaj, Ruža, ideme! -  cíti sa trápne aj za ňu.

   - Ešte mladej nezahrali, ...už ju slzy zalievaliiii...panáčik, zalej aj tie moje, zalej... -  žadoní bezubými ústami a vlasy vystrihané na ježka, stoja jej každý zvlášť ako vždy, márne si tmavočerveným jazykom olizuje dlane a pritláča ich o hlavu.  Vždy jej sľúbi, že v aute má. Ona vie, že nemá, ale poslušne ide. Aspoň má odvoz domov, do "kartónova".

  Odfrnkol ďalšie vykradnuté semiačko. Letelo do prítmia pod mostom. Asi sa prilepilo o hladinu, nadskočilo na lenivej vlne a v rytme hula-hop počká, až ho zachytí najbližší konár medzi igelitky a rodinne rozložený plastový odpad. Konečná, vystupovať. Všetko na hladine bude v odtieňoch rybieho brucha, ktoré si voda pamätá len matne.  

  Bezďáci zažali svetlo. Ktovie, čo zas zapálili. Buď oni, alebo lagani, keď im je dlhá chvíľa, aby bolo na čom sa smiať. Mal by to ísť medzi chraštie skontrolovať. Preto je tu. V službe. Dá si ešte zopár semiačok a po treťom psovi asi pôjde. Asi. Treťom psovi a tamtých dvoch v minisukniach.

  - ...v podstate ide v tom prípade o tyraniu urgentných záležitostí... -

  - Evidentne... - 
  Zachytil pár čudných slov a  až z hĺbky hrdla ledva vypokolonkoval  skoro zabehnuté jadierko. Čakal skôr vety, kde spisovné a použiteľné by boli nanajvýš spojky s predložkami, ale zrejme minisukne nosia aj nejaké tie endemity.

  Vľavo ovesený nečakaný vílí zjav vtiahol spodnú peru, vrátil ju späť do bozkateľnej polohy, pootvoril ústočká, spomalene sa natočil a zamračil čielko smerom k pravotočivému zjavu, skôr z kategórie divožienky. Ako dlho sa toto baby učia. Taktika boja vo vysokej tráve... Zrejme vôbec, dostanú do vienka rovno naštepené. Zabudni na vienky zelené, tieto sa ti do cesty maximálne ak pripletú, aby si im dal prednosť na zebre. Hamuj trošku aj s tou lesnou háveďou, zvlášť, keď  tej vyvinutejšej zízaš na kozy a tie vôbec nevyzerajú z kategórie nehmotných. Aj keď pre teba zostanú navždy len fatamorgánou, kámo. Daj si semiačko. Pokojne zízaj, chuti si môžeš nabrať, kde chceš, večerať budeš doma. Večerať nebudeš, momentálne si single. Bolo by to potrebné poriešiť, lenže toto nie je tvoja veková kategória. Nie, nie, nepomôže ti ani, že sú zrejme pod zákonom a práve ty tu reprezentuješ onen zákon. Pán reprezentant. Zle oholený, v polodlhých vlasoch odér z pálených supermarketových hlúbov, permanentka do fitka dávno stratená, uniforma ešte dávnejšie nepraná, ako by povedala Emma, urobiť z teba sexsymbol by bola logistická nočná mora aj pre renomovaného plastického chirurga. Stará zlatá úprimná Emma. Čo by asi povedala, ak by jej do prenájmu dovliekol jednu z týchto dvoch, alebo rovno obe... Uškrnul sa sám pre seba, ale skontroloval, či si to tamtie dve všimli. Nefandi si.

  Dievča vľavo odspodu kontrolovalo dopad slov svojej teórie trávenia tínedžerskeho času a akútnosť prípadného zopakovania, ktorú vykazovala kamoškina tvárička. Tá už riešila úsmev číslo päť či šesť, čo ak by sa náhodou dnes hodil. Taktika, level dva.  Po dopoludňajšom školskom väzení, odignorovanej školskej jedálni a pravidelnej domácej strave v podobe hádky so zákonnými zástupcami o právach a povinnostiach domácich zvierat, ich, na dobu určitú, vypustili do voľnej prírody. A o ôsmej doma! Pred ôsmou! A čo domáce úlohy?! O siedmej a do nohy! Tak im treba, sopliam vyzývavým. 

  Druhá ďalej pokračovala nepríjemne piskľavou prednáškou o akomsi efektívnom manažmente týkajúcom sa rozdeľovania času. Serie ťa to? Jasné, že hej. A čo chlapci, dievčatá?! Žeby dievčatá a dievčatá?! Zhrozil sa a porovnal oba zadky. Nezdali sa mu kompatibilné. A mali by byť, pán Pán tvorstva? Nečum. To môže, ale nepočuť sa nedalo. Piskľavý hlások ho akosi iritoval.

  Aj dievčatá mutujú? Táto podľa rečí vyzerá skôr zmutovaná, než mutujúca. Taká pekná a taká nudná. Poľahčujúcou okolnosťou je fakt len  jej pekný ksichtík. Krása je nemé odporúčanie. Ale táto, žiaľ, nemlčí,  drísta do vetra. Priveľa, priveľa. Nemá rád ženské, čo priveľa rečnia.

  Tušil o čom tára, netušil prečo v jej veku a s tou šumnou šupkou, v ktorej ju sem Boh takto pekne vysadil na val. Útla, ešte chabo rozvitá, svetlá s popolavým három. To vyzerá skôr na opis starej kukurice, než nejakej šestnástky, kámo. Bagruj si svoje semienka a nechaj prírodu deliť svoj čas medzi druhovo kompatibilnejšie variácie.

  Ocucával poslednú šupu o čosi dlhšie, vstrebávajúc so soľou ďalšie vetrom doviate spoly nezrozumiteľné slová decka, čo nemalo ani dvojky. Jednotkárka zvýšila hlas.

    - ...v tom je ukotvený celý problém. Ide len o malé veci, ktoré podprahovo riadená musíš urobiť hneď, aby ti nestáli v ceste tomu, na čom naozaj záleží... -

    - Evidentne...- 

  Radšej stiahol zadok, pritlačil sa slabinami k tyčiam zábradlia, aby "nestál v ceste tomu, na čom naozaj záleží".  Pozrel na ňu neveriacky len bokom. Drísta a drísta. Huba sa jej nezavrie. Pristihol sa pri tom, že sa mračí. Je to tvoja  vec? Tak čo riešiš?! 

  Prevlnili párkrát okolo. Most bude nejaké to zberné miesto, keď sa nechystajú ho opustiť. Nefandi si, že to kvôli tebe. Toto nie sú tvoje satelity. Toto bude o inom tele. Se.
  Natiahol vzduch do končistého nosa, predpokladal čosi jemné, mliečno-ovocné, možno medové. To by šlo. 

  Prifúklo ešte čosi. Puch spoteného testosterónu. Trúd na verande jeho úľa.

  - Počuj, kočka, nechceš si radšej nájsť nejakého kvalitného nabijáka?  ...a hneď zbadáš, na čom záleží! - zamontoval sa im do rozhovoru zblúdilý bežec a bežal ďalej cúvaním, elegantne našľapujúc na pätu-špičku ako lama v cirkuse, aby si svoju obeť obhliadol a rozhodol sa, či jej venuje ešte nejaký zo svojich náhlym oplodňovania chtivým osvietením splodených namakaných bonmotov, alebo rovno sám seba.

   Vypľul dočista olízanú zmäknutú šupu pred seba. V podstate sa spýtal aj za neho, aj za celé mužstvo. Globálne, aj lokálne. Tím borcov v tielkach a trencliach mu šiel v závese. Zrejme nejaký miestny alfasamček so suitou. Á, to bude to, na čo sa tu čakalo.

  - Prepáč, Belle, ale time manažment nie je moja parketa, evidentne, evidentne...aj keď efektívne manažovať svoj čas by ma iste oslobodilo... - zapriadla nahlas druhá. Nejaká odnož zle nabiflenej poučky však nedosiahla ten správny reakčný účinok. Možno keby vynechala tie cudzie slová. Keby vynechala všetky slová a natrčila mu prostredník.

  Schytali obaja jej sklamaný, zamračený pohľad.  Chudinka, absolútne nepochopila onú ešte idiotskejšiu vetu krajšej kamky, ktorá, podľa úsudku, pravdepodobne, pôvodne  mala rovno vydržkovať neokrôchancovi, ale zrejme v jeho družine má tiež svoj objekt túžby, keď zatiahla rovnako múdro, aby si vyslúžila rovnako sexistickú otázku. 

  Klobúk dolu, uznal. Ozaj vyšší level lapania vtáčkov. Dievča, dievča, tvoja kamka je fakt borec a ty to asi nevidíš. Zaiskrili mu oči a uznal, že baliace praktiky sa na oboch stranách takmer nezmenili. Celé o tom, ako primäť samčeka rozprestrieť krídelka, našuchoriť sa a predviesť v celej svojej primitívnej nádhere. A on sa tu tlačí o tyč zábradlia, solitér v rámci kulís. A čumí ako vírus na novú očkovačku. Si pasé chlape. Toto je už nová generácia, úplne iný level, nechytáš sa.

  Ruža pod mostom práve chytila druhý dych a vyspievala kumpánom svoje dušabôľne tirády, pošlúc ich svorne do chudiny, otrčiac im ju cez tepláky okrúžené vlastnými dlaňami, aby nezablúdili. Koniec žurnálu.

  Tlupa prefrnkla bez väčšieho záujmu. Ani piskot nezačul. Boli to vôbec chlapi?! V dnešnom transgenderovom svete nikdy nikto nevie. To aby sa za nich hanbil ako predstaviteľ mužstva? Ty si pískol? Vtlač do tlamy ďalšie semienko a tie ostatných nechaj na pokoji.

  Stáli obe len meter od neho, nadychovali sa bez vydychovania, zväčšovali objem hrude aj zadkov, ktorými  sa už skoro dotýkali jeho zábradlia. Čo ak od ich pozadí oteplie? Čo ak energia a teplo prejdú... Odlepil sa. Prevencia prvoradá. Dohliada na bezpečnosť a... Dnes si mal na práci tých bezďákov. Po treťom psovi. Čivavy, mopsy a obdobná háveď sa nepočíta.

  - Je to debo. Kašli na neho, Belle! Videla si... robil si len srandu. Ja sa ti čudujem. Čo na ňom vidíš? Okrem toho vymakaného tela a božského účesu a bielych zubov a všimla si si, má nové tetovanie...-  spustila druhá svoj elegantne, konečne do levelu pätnástky, preprogramovaný výlev, ale oči ju prezradili. Stihla pooslintávať polku mužstva s kapitánom na čele.  Odhalené časti určite. Neodhalené nechá na noc. Ok, tak na zajtra.

  Jednotkárka neslintala. Tá len sklamane hľadela smerom k odchádzajúcemu futbalovému, hádzanárskemu, vodnopólovému alebo inému makajúcemu namakanému tímu s prioritou len vycepovať ďalší z bicákov. S tendenciou mozgové svaly zámerne obchádzať.

   - Asi sa ma bojí. Muži mávajú zo vzdelaných žien strach. Mala som byť ticho. Trochu. - založila za ucho pramienok vlasov, ale vietor spod mosta jej ho aj tak vrátil do tváre.
  Hmmm...To múdre dievča je fakt asi múdre. Dopína jej. Uznal. Nevypínaj sa tu, toto nie je tvoje smetisko, tvoje je tam pod mostom! Tááák, pekne zakývaj chudákovi Ďusovi, chudák Cmaro si zrejme odskočil s Ružou pod kartón. Nie, neodskočil, odskočila si sama, práve sa vyťahuje spod kríka, vyťahuje aj tepláky od kolien. Aj Cmaro čosi vyťahuje. Z igelitky. A s bázňou i s požehnaním budúceho chlastu zbožne vkladá do dymiaceho už kotlíka pootĺkané jablká. Čľup, čľup.

  Vložil do úst ďalšie semienko, ale vidiac, že baby sa nepohýnajú, s nevôľou vstrebával ďalší prídel soli. Pľujú len chrapúni. On je tu strážca verejného poriadku. Mestská polícia neznie vôbec lepšie.

  - To, že si bifľa je OK, Belle, hlavné je, že si aj pekná. A to si dnes teda konečne všimol! A vie, aj ako sa voláš. Videla si, ako elegantne som to zariadila...? - namierila prst k chvostu po vale pochodujúcej tlupy v trenírkach a lascívne sa uškrnula. Čaká sa odmena. Poškrabkať pod briadkou a potľapkať po uškách.  Dostaneš poza uši, ty suka, ak jej ho preberieš...

  Prikývla. Ale mlela svoje.

  - Ak som pre neho hrozbou, je to...vlastne  v poriadku. Možno máš pravdu, Ruby. Už od čias lovcov a zberačov mozgy mužov hľadali možné ohrozenie a sústreďovali sa na hrozby. Mechanizmus prežitia. Len v súčasnosti by to už nemalo mať opodstatnenie. Nechápem automatickú tendenciu mozgu blúdiť, až kým nenájde hrozbu... to spôsobuje len zmätok. - mraštila pekné čelo iritovaná svojou teóriou a jemu sa to jeho vyrovnávalo.
   Šupa zo semiačka mu skoro zabehla. Ešte to by chýbalo, aby sa tu začal drhnúť pred polcolovými trubkami a nechal si od nich trepať po chrbte, až by mu vyleteli všetky sople. A navyše by mu vykali a pokrikovali po ňom: ujo, ujo...Bŕŕ, vŕŕ. Ale...Čo to trepe?! Dvojkárka s krikľavočervenými perami mu to hneď vysvetlila.

  - Ser na to, Belle! Toto je skrátka Gaston! Kapitán tímu, v repre školy! A vie, ako sa voláš! ...si si všimla, ako som to bravúrne zahrala, čooo?! - zopakovala si pochvalu, lebo za prvú nedostala maškrtku, urobila pukerlík, spokojná so svojou časťou misie. - To, že si len v prváku, je bonus. Máme čas na stratégiu. Počuj, prídeme zajtra a ty si dáš tú čiernu sukňu a croptop.  Ja som ti vravela, že biela blúzka je trápna. Vyzeráš ako socka. Keby si si ju aspoň trochu dala dolu z ramien... Ježíš, ty zas nemáš podprdu?! Kedy si už kúpiš poriadnu pušapku, ty teľa! S hentými lentilkami pod kobercom sa len oberáš o šance... -

  - Prestaň, Ruby! - naprávala zhrozená zhodený kus látky.

   Jej, narozdiel od kamky, naozaj vpredu nemal na čom držať. Dobrá pušapka by bodla. Bodla si len kamka. Do pleca, až ju natočilo.

  Inak škoda. Pekné biele kostnaté plece. Lovcom i zberačom by sa na začiatok páčilo. Hneď by mali hrozbu. A s ňou problém... Vieš čo, ty lovec a zberač, vylov radšej ďalšie semiačko z vrecka alebo vyzbieraj ten bordel, čo po nich zostal.

   Trenírky boli už ďaleko. Trojfázový tréning nevedie dvakrát tou istou cestou. Baby, na dnes vám padla. Šup-šup domkov, do dievčenských izbietok, do denníčkov zaznamenávať dnešný úlovok. Poplakať, povzdychať, pokresliť srdiečka, nalepiť burinu z valu, dopiť kakavko, vycikať a spať.  Na rad prichádza tyrania urgentných záležitostí.

  - A navaľ tú knihu! Odteraz ležérna prechádzka bez knihy! - vytrhla jej ju a možno to nemala v záujme, letela oblúkom. Pod most. Len tak čľuplo.

  - Hups...- zaškerila sa Ruby, vytasiac otlačený červený rúž na zuboch a vystrúhala rovnaký pukerlík, ako pred chvíľkou. Zas spokojná sama so sebou.

  Vyblednutá zbledla ešte o dva-tri odtiene a otvorila ústa. Zalapala po dychu.
  Máš síce osvedčenie z kurzu prvej pomoci, ale tamtá ju predsa tiež zachraňuje, tak zostaň pekne, kde si. Dolovené? Vyzbierané? Nemáš čo na robote?! Žuj tekvičky!

  - Dlab na to, Belle. Sprostá učebnica. Na konci roka lofneme vo vedľajšej triede. -

 Jednotkárka, teraz to už vedel naisto, lebo šalátové vydanie brožovanej učebnice nezahaľovalo jej hruď, natiahla ústa do priamky. Asi chcela úsmev, ale bolo to len zhovievavé prikývnutie kamke, čo sa obetovala a s radosťou dala nahovoriť na dnešnú podvečernú baliacu misiu.

  Pohli sa ešte pár krokov dopredu, náhle sa zvrtli a vracali sa k nemu. Nenápadne vytiahol šupu a ešte nenápadnejšie vyfrnkol od seba. Narval ruky vysoko do vreciek bundy. Tvári sa, že zíza. Na horizont. Prižmúril. Dočerta, slnko je na druhej strane. Pritiahol sa k tyči, aj keď ho totálne ignorovali a obchádzali veľkým oblúkom a už neriešili manažmenty, ale ramienka a výstuže podprseniek.

  Odľahlo mu. Sú normálne. Zajtra možno príde na ďalšie kolo. Uvidí, aké finále z toho bude.

  - Hej, hej...tá kniha je moja! Láskavo ju tam nechajte ležať, ja už aj po ňu idem. Hneď som tam! - namieril ukazovák na bradatého chlapíka, čo práve palicou pritiahol rozmočenú brožúru zo zmesi použiteľnejších odpadkov pozachytávaných o dômyselne nastavané hrádze pod mostom.

  Bezďák dostal voľno. Pohov. Pochodom vchod. Nehas, čo ťa nepáli. Smrad zhoreniska z kríkov bol...smrad z kríkov.

  - Tak, pozrime sa na to, kam patrí  "tyrania urgentných záležitostí"...- triasol mokrou knihou. - Biológia pre prvý ročník gymnázií a stredných škôl... Belle French, zachovalá. - žmurkol na krasopisne vypísanú tabuľku vzadu.

  A vnútri samé črievičky a jednobunkovce. Nijaký prierez nahého ženského tela. Jasné. V druhom budú kvietky, v treťom zvieratká. Maturantky sú po kaviarňach a terasách na námestí...

  Povzdychol. Čo už s jednobunkovkyňami?

  Po druhom psovi sa ide domov. Už sa rátajú  aj mopslíci.

  Tyrania urgentných záležitostí. Nákup v samoške, sprcha, telka, sedemchodová večera, pizza a šesť plechoviek piva.

  Zajtra. Iste už zajtra porieši to, na čom naozaj záleží. Zavolá Emme, či nevie niečo o Em. Že ho to skôr nenapadlo... Nenapadlo. Je toľko ďalších. Jednobunkových, dvojky, trojky... štvrtáčky po mestských kaviarňach. Zajtra behne do Babičkinho bistra na štrúdľu. To ako...vážne?! Vypľul poslednú príkro slanú šupu.

  - Robíte nám tu len bordel! - zamrmlal starý bezdomovec jeho smerom. 

  A Ruža sa rozrehotala ako besná kobyla. 

  Kobola!