OUAT - Pristrihnuté krídla V. séria, 12. kapitola

OUAT

Pristrihnuté krídla V.

12. kapitola

     Vyvetrané nie je vždy vyvetrané. V izbe bola akási obdoba priemyselnej zimy, ktorou disponujú sídliská v noci, keď sa sem cez vetráky dotiahne puch z periférie a zmieša sa s výparmi obyčajného dňa. U neho to neboli klasické vône z dopoludňajšieho varenia a údržby bytu, skôr iba nudný neutrálny odér škatúľ, ktoré stále odmietal vybaľovať. Ani netušil, čo v nich môže byť. Ani ho to nezaujímalo. Z jeho pôvodného života mu nedovolili priniesť si sem nič. A kopa erárnych prebytkov, ktorými ho zásobili, ho nelákala, aby si nimi zaľudňoval dni vo vyhnanisku, čo mu odmietol na dvere nalepiť menovku: domov.  

  A predsa sa dnes domov tešil. Už pár dní sa teší.

  Odložil nákup, uvedomiac si, že to, čo šiel vybaviť, aj tak nevybavil. Možno inokedy. Možno raz. 

  Pohrabal sa naslepo v taške, odsunul víno aj lentilky a vytiahol čajovú sviečku. Keď sa chabý plamienok nemotorne rozhorel, zhasol neónku, ktorá tu hyzdila strop neprerobenej garsónky, aby jej ponúkol trochu romantiky.

  Opatrne vybral z obálky fotku a oprel ju o knižky na príručnom stolíku. To by sa jej páčilo. Milovala knihy. Aj jeho. Jeho viac.

  S úľubou sa zahľadel na svoj miniatúrny oltárik. Ešte chvíľku, potom sa pozhovárame, sľúbil mu v duchu a takmer sa tešil na to, ako zhodí zo seba zvršky aj rozpaky. Hej, dnes večer sa oholí a dá si čistú košeľu. Potom sa budú zhovárať. Takmer sa usmieval.

  Uvaril  čaj. Čerešňové aróma s... netušil. Bol to čaj.

  Trochu ponaprával posteľ, akoby čakal návštevu. Treba trochu viac. Ide o vzácnu návštevu. Dámsku... Dávno to nerobil, vyšiel z cviku. On pedant, perfekcionista v lepších časoch odporný aj sám na seba, ak všetko vo vile nezodpovedalo parametrom malomeštiackych tradícií zašlých dôb sa tu teraz naťahuje s odpornou, umelou, pri nohách už zožmolkanou froté plachtou hnusnej pastelovej farby. Periny musia byť biele! Biela plachta, obliečky, biela pánska košeľa na ženskom tele, vlajka dobytého územia...

  Vzdal dobre myslený repozicioning. Žiadne upratovanie. Veď ani skrine nemá. Možno v niektorej zo škatúľ, nejaká v demonte je. Možno ju raz nájde, možno raz poskladá a... A načo ti bude?! Na spomienky stačí škatuľa... A tých tu máš neúrekom.

  Iba tak sedel, na kraji postele, s lakťami na kolenách, s prázdnymi rukami medzi nimi. Siahol aspoň po čaji v šálke. Pálila mu prsty. Dovolil jej to. Díval sa do pary nad ňou a  hmlisto si predstavoval, ako sa usmieva. 

  Peknú fotku vybrala Emma. Usmievala sa na nej, natočená trochu bokom, trochu vyzývavo nastajlovaná, vedomá si svojej krásy.

  Včera sa doospravedlňoval, mal pocit, že ho pochopila. Dnes sa chcel venovať už len bežným veciam. Alebo tým víkendovým, kedy ju po príchode z výšky, hodinu nevedel vypnúť a ďalšiu strávil na výsluchu. Nie, ona nikdy nežiarlila. Len si bahnila v okomentovávanom domácom hniezde, nadšená z tých istých monotónne sa opakujúcich vecí, ktoré robil, kým ona študovala ďaleko od neho.

   - Asi si bola sklamaná, že som ťa neprišiel počkať pri autobus. - vrátil sa predsa len k poslednému z víkendov. Nie, posledný spoločný bol krásny, toto bol už len víkend. 

  Odložil šálku. Znova nadvihol. Zostalo pod ňou mokré koliesko. Zamračil sa. Puknutá šálka? Všetko v jeho živote sa muselo rozbiť?! Skúsil ju postaviť do toho istého kruhu, akoby tým mohol zvrátiť osud. Nešlo to. Odsunul ju trochu, aby jej videl rovno do očí. Alebo na pery. Našpúlila by ich a rýchlo vyrovnala, uvedomiac si, ako veľmi chce byť dospelá s distingvovaná, aby k nemu lepšie zapasovala. Miloval jej prerod z dievčaťa na ženu a zároveň sa ho bál. Bol Pygmalionom jej tela, no do duše nemal prístup. Márne ho uisťovala, že je tam dávno zakotvený. Jeho loď sa každý piatok potápala vždy rovnako stratená a túžiaca, aby ju jeho Robinsonka zas raz a tisíckrát potom zachránila. Pritiahla k sebe do prístavu paží. Mohol byť jej verným Piatkom, sobotou a nedeľou a potom zas iba tiché, nudné more bežného týždňa s jednou stratenou korábkou márne túžiacou, aby mu vrátili domovský prístav. Domov. Iba tam, kde bola ona, bol domov. 

  Smutne pozrel po štyroch stenách, aj po stenách všetkých tých škatúľ medzi nimi.

  - Šla si domov... alebo domov? Myslím k otcovi...domov. - odpil z čaju, ale neoslovil ho.

  Ani ju dosiaľ neoslovil. Menom. Akoby sa bál, že to zaznie inak, že to nebude to pravé a ona nepriskočí a neovije sa mu okolo krku ako smädná dojatá malá koala. Vedel to. Vedel, že ješitne zbožňuje, keď ju volal po mene. Po mene a šeptom. Šeptom. Menom. Už celé mesiace ho nevyslovil. Ale vo vnútri, hlboko v každej vlásočnici zakódované, stále bolo a čakalo. Chvelo sa, triaslo, bolelo. Vypisovalo na čítačku, možno prosilo, žiadalo, vyprskovalo do celého tela, držalo ho pri živote. Že raz...ešte raz...aspoň raz...len raz... nasľuboval jej tisícky ráz. A presne  toľkými jej zaplnil vždy celý víkend tak, ako ona ten jeho už len svojou prítomnosťou.

  Odsocializovaným nechýbali zvyšní ľudia. Boli dvaja na dva dni a to  stačilo. Načo sú svedkovia lásky... Deaktivujte ten hlúpy program na ochranu svedkov!

   Poobzeral sa okolo seba, a nikde nijakí svedkovia. Iba on. Jediný svedok. Iba tie sprosté škatule z úradu, svetlohnedí poslucháči jeho monológu. S hladkými chladnými bočnicami, s lepiacou páskou cez ústa.

  - Vždy som ti vravel, že tá vila vychladne, keď tam nie si ...keď tam nebudeš. - nazrel do hladiny v šálke. Stmavla.

  Neodolal, vstal a potiahol za kúsok pásky, čo nedoliehala k jednému z  kartónov. Ozval sa škrkotavý zvuk a škatuľa dvihla hornú peru. Riady. Pár hrncov, plastových dóz, v bublinkovej fólii pobalené príbory. Asi vybavenie kuchyne. Uškrnul sa. V garsónke nebola kuchynská linka. Ani mikrovlnka, za ktorou doma skrýval okuliare. Nepáčil sa jej v nich. Beztak bol vizuálne komplikovaný.  Nedovolila mu, aby o sebe tvrdil, že je škaredý. Ale okuliare na ňom nevidela rada.

   - Prepáč, ale musím mať okuliare. Nemôžem totiž bez nich čítať. A ja chcem čítať. Vieš, že som vždy rád čítal...keď si tam v týždni nebola, veľa som čítal. Aj teraz budem zrejme...veľmi veľa čítať...  - priklopil vrchnák škatule a sadol si.

  Musí im povedať... nie, vybaví si ich sám. Potrebuje okuliare. Potrebuje veľa vecí. Asi pootvára aj ostatné škatule. Je tu pridlho, asi to nebude len prechodné bydlisko, ako pôvodne dúfal. Ktovie, koľko tu bude, dokedy a dokedy sám a... teraz už nie je sám. Usmial sa na fotku opretú o knižky. 

  - Čo by si povedala na rám? Drevo? Kov? Niečo vintage, však? Ty si sa len naoko hnevala na moje staromládenecké zariadenie vily. Videl som ti v očiach, že ho aj tak obdivuješ. Dobre, tie anjeliky na čele postele už boli priveľa, súhlasím. Anjelik... -

  Nie, nebolo to to pravé pomenovanie...

  Pozrel na fotku smutne. Namotal rámikovú nitku zas na začiatok a poťažkal klbko svojej samoty.

  -  Ty nebudeš dlho sama. Si priveľmi krásna. - dotkol sa opakom prstov jej hladkého tela. Roztriaslo sa všetko.

   - Belle...- zašepkal.

   Nie,  nebolo to to pravé. Nijaké koaly, vlasy voňajúce čerešňovým šampónom, teplá špička nosa na jeho strnisku. Neoholil si sa. Sľúbil si, ale ponáhľal si sa za ňou.

   - Už je neskoro. Treba ísť... spať. - sfúkol kahanček a buchol šálkou o tmavý stolík. 

  Tmavší, ako jeho beznádej. Ak má bezmocnosť farbu, je to presne táto antracitová s puchom sfúknutej sviečky.