OUAT - Pristrihnuté krídla V. séria, 4. kapitola

OUAT

Pristrihnuté krídla V.

                                                                         4. kapitola

      Z tajných zásob vydolovala nejaké oriešky. Privoňala si k nim, ale neoslovená predpokladaným puchom, odložila ich na stolík v nádeji, že Emma sa na ne tiež neulakomí. Emmu nepozná až tak dobre.

   - Po tomto mi bude dobre zle. - skonštatovala nad miskou a pustila sa do nej hrsťami, ale nepatrilo to jej obsahu.

   - Tak do toho...a všetko, poprosím... - nahrala jej Emilie, vrátivšia sa z útrob bytu s novou fľaškou vína aj s legendou k nej. -  Je od suseda, spláca mi tým pranie. Nemá automatickú pračku...- vysvetľovala nájdený poklad, pôvodne skrytý na horšie časy. Naozaj, horšie. Ale čo by mohlo byť horšie, ako sa rýpať v minulosti a exhumovať staré lásky. Starú lásku...

   - Nevie si vyprať ručne? - naznačila Emma vulgárne gesto, ale nedostala sestru do rozpakov. V tomto ju poznala priveľmi dobre.

  - Je to dôchodca a súčasť môjho povolania, zabudla si? Do lekárne ma už nepustia a opatrovateľská služba berie aj na dohodu a pol úväzok. Z niečoho žiť musím.

  Emma si vážne obzerala vignetu na fľaške. Ako strava málo výživné, ale pozná aj horšie stravovacie návyky.

  - Nebude z najlacnejších. Z toho dedula je aspoň nejaký osoh. Vždy si mala záchranárske pudy, pokiaľ mi pamäť siaha. A aj Roba si klofla pri charite, ak sa nemýlim, - nevyberala slová, len štupeľ.

   - Tebe keby prinesú spiace dieťatko v taške z IKEA s prasknutou odsávačkou a prešťatým listom v poslednej plienke, tiež by si sa postarala. – apelovala Emilie na materinské bunky sestry.

 Tá ale žiadne momentálne nenašla. Chlapa s deckom v igelitke by nakopala do riti. Ona je Emma. Vlastné dieťa vyfasovala až keď už chodilo do školy. V popise práce má adolescentov. Plienky a odsávačky sú neznáme telesá, nikdy neobývajúce jej súkromný vesmír.

  Povyzliekala víno zo špinavého celofánového obalu, do ktorého ho natiahol pobyt v kúte špajze a naliala si čistého.

  -  Bol taký bezmocný, ako stratené šteňa. Keby si ho bola videla...- rozcítila sa druhá. Krajšia časť spomienok.

  Skrz rozpenený nápoj sa jej sestra rozmazávala, ale v hlave videla Roba ostro. Napríklad na mol po noci, kedy nezohnal živočíšne teplo a riskli obdobné zásoby. Po ráne, kedy to teplo zohnal a hrýzlo. Po záťahu s rozbitým nosom, aj s vykriveným ksichtom, keď od tej šľapky na stanici dostal ľavým hákom medzi nohy, aby jej domnelú kolegynku Emmku nechal na pokoji. Bezmocného Roba jej spomienky pred bublinky nepriniesli. Asi preto, že on vždy pôsobil ako stratené šteňa, čo by sa pritúlilo aj k pouličnému hydrantu. Niektoré šľapky tak aj vyzerali. Emma, ty žiarliš... Ale ešte jednu podobu. Ema, ty naozaj žiarliš... Tvár, ktorou sa vpíjal do jednej šestnástky. Takú nikdy Emilie nevidela. Chudera Emilie. Chudera Emma, lebo mala tú časť.

  - K tým listom ešte... Povedala som mu vtedy, že ho budeš kontaktovať, keď si vysporiadaš veci. V podstate, keď sa to tak vezme, som mu neklamala. Ty si nikdy nemala celkom vysporiadané veci... pokiaľ viem. Opatrovateľka s praním na dohodu... -  zhodnotila vecne, kašlúc na to, ako veľmi sa Emilie od toho času zmenila. 

   Tá kupodivu pritakávala. Mala ďalší pohárik v sebe. Vo víne je predsa pravda. A Emma sľúbila, že bude hovoriť pravdu. Nikdy by nenašla odvahu ho kontaktovať. Nemala povahu vtierky. Vyhovárala sa na to, že by ho mohla skompromitovať a on ju znenávidieť. Prípadne, že by ho ohrozila a on by... Spomienky, ktoré neboli jej.

    - Emma, prečo musel zomrieť? -  spýtala sa rovno.

   -  Lebo som krava! Aká som ja bola partnerka, keď som mu nekryla chrbát?! ...keď to najviac potreboval... keď bol v nebezpečenstve. ...keď riskoval život... Ešte aj tá naša malá Belle mala viac rozumu  a vedela, čo urobiť, keď... – vypila ďalší pohár na ix. 

  -  Belle? Naša? Naša malá Belle...?! Kto, kto...kto je...Belle? – zarezonovalo v Emilie jediné slovo. Trojslovie. A šlo tak ťažko u úst.

  Ticho. Neskoro. Rozum, čo príde neskoro, už ani nemusí chodiť.

  - Dobre, Emilie. Ak to chceš tak veľmi vedieť... Máš právo to vedieť. Neviem, na čo ti tá informácia bude, ale dobre, dobre...Ona...s ním bola posledná. V tú sprepadenú noc. Boli sme na stope vyriešeniu veľkého prípadu. Pokašlali sme to a Robo za to... zaplatil... -

  - Takže tá cigánka mala pravdu. Bol ešte niekto potom...po mne... ja som nebola tá posledná, kto za ním plakal, ale... Belle? -

  Emma už len prikývla.
  - Naša malá naivná Belle...- 

...pred rokmi...

   Bol stále pri vedomí, ale telo opakovane načítavalo niektoré funkcie. Výpadky pohyblivosti a pauzy v dýchaní sa zatiaľ dali zvládnuť, dokonca aj nastupujúca bolesť, len bezmocnosť nie. Ťapkal ňou vedený po balvane, ktorý úplne presne nazvala: „Obetný“. Koľká irónia. Zošuchol sa po ňom už niekoľkýkrát a zostal radšej ukotvený chrbtom. Pridal i hlavu.

  To, čo prehltol, mu nechutilo, ale nedalo sa to vyzbierať a vyložiť von. V databáze nenašiel nič, k čomu by to prirovnal, možno preto, že krv ešte nepil. Toho sa obával. Vylovil kdesi ruku a priblížil ju k perám. To bude ono. Zasŕkal, nahmatajúc rozmokvanú trhlinu v kútiku. Pokúsil sa ešte zostabilizovať dýchanie, ale pochopil, že prešlo na automatiku a nebude ho poslúchať.

  Boli preč. Naisto. Podzemie bolo tiché. Ten nový, ktorého nepoznal a bol tu dnes s nimi, musel byť ťažký začiatočník. Nezniesol pohľad na krv. Oni nezniesli jeho dohováranie a krik.To mu zachránilo kožu. Kožu ani tak nie, skúsil jazykom zatlačiť dieru v pere.

  Skúsil aj úškľabok, ale bolel viac, ako mračenie sa. Nebude viac skúšať. Štvalo ho, že si nedokáže pomôcť sám.

  - Belle...- zašepkal do tmy.

  Ani to už viac nebude skúšať. Ak sú, náhodou, ešte tu, zbytočne by aj ju vystavil nebezpečenstvu.

  Keby aspoň našmátral baterku. Keby aspoň mal sprostý mobil! Keby fajčil, mal by zapaľovač, zápalky. Aké mohli byť zlozvyky praktické. Nadával si v duchu smiešny so svojimi požiadavkami.

  A predsa bol vypočutý. Vpredu zablikalo miniatúrne modrasté svetielko.

  Dosť dlho jej trvalo vydolovať sa sama z tufovej jamy, kam ju zatlačil, ale začula svoje meno. Pomohlo to. Zrýchlilo snahu a námaha sa vyplatila. Ešte v podrepe skúsila zaktivovať jeho aparát, nadávajúc si rovnako ako on, že sama si svoj nechala drichmať v stane. Nič. Baterka v tomto type nebola, alebo nefungovala. Držal len vysvietený displej s tapetou vysmiateho chlapčeka zababraného nejakým jedlom. „Robko...“ Jeho krsniatko. Aké milé. Infantilne dojímavé na veľkého drsného chlapa. Fotka však bola pritmavá a tak aj svetlo prepúšťala len skúpo.

  Pohla sa smerom, odkiaľ slabúčko zaznelo jej meno. Zavolá na neho tiež? A teraz zaváhala. Ako ho osloví? On ju „Belle“, ale ona? Nikdy si nepotykali, nemôže jednoducho: „Robo, Rob...“ ako Emma. S funkciami sa jej to zdalo ešte trápnejšie. „Ujo, vedúci, pane...“ všetko zle.

  - Si tam?! - nič moc, ale...

  Zachytil šuchotanie vpredu. Nebol si celkom istý, či sa nevracajú ho doraziť. Vzdal by to. Beztak nemal v tomto stave šancu sa ubrániť. Šanca. To slovo sa mu zapáčilo. Tomu ešte „šancu“ dá.

  - Belle...- zašepkal naliehavejšie.

  Svetielko si pohlo do kroku.

  Chvíľu ho musela hľadať. Nečakala, že bude skrčený pod balvanom, zarazený v smetiach, v klbku.

  Rozmyslel si to. Žiadna šanca nebude. Nebolo by to voči nej fér. Stresovať ju. Vystrašiť...

  - Belle, Belle...nechoď sem, choď po... po Emmu, prosím. Rýchlo, aby...aby nám celkom nezdúchli. Ja...ja počkám a postrážim to tu...- zaklamal, ale tón hlasu prezradil, že nezostáva dobrovoľne.

  Svetielko sa prestalo hýbať. Iba na okamih, kým sa nepohlo smerom k nemu.

  Pokúsil sa odvrátiť tvár, ale našlo si ho.

  - Ok, vraciaš mi môj výsluch. Dobro...dobrovoľne sa priznávam. Pobil som sa. A schytal. Som...som nemožný...- skúšal sa natočiť tak, aby nemala šancu vidieť celý rozsah zranení. Stačí, že ich cítil sám.

  - Čo?!...Kto?! Oni vám ublížili! Prečo?!...- načiahla k nemu ruku, ale trhol hlavou a zopakoval požiadavku drsnejšie.

  - Neser ma, dievča a práš po Emmu! Nepotrebujem tu počúvať tvoje kňučanie! ...uvedom si, ako ma teraz strápňuješ! Vypadni ...vypadni konečne po pomoc! – precieďal sucho medzi pery, ale slová ho štípali viac ako jej natrhnutá časť.

  Prikyvovala a mobil sa jej triasol v rukách.

  - Idem... -  skúsila sa pohnúť, ale zakopla.

  Pozviechala sa, neustále sa pohľadom vracajúc k nemu. Videla len ostrý profil tváre opretej o kameň. V matnom svetle bola sivastá. Vážnej tváre. Smutnej tváre? Na tejto strane nezranenej. Jeho tváre!

  - Už idem...- zopakovala si sama pre seba, natočiac svetlo, aby našlo chodbu k východu.

  Spravila len niekoľko krokov, keď ju zastavil.

  - Belle...-

  Natočila svetlo. Už nevidela profil. Len temeno a vlasy spustené do sklonenej tváre. Kolená mal od seba, pritiahnuté k telu, nohavice špinavé, dokonca roztrhané. Tmavé škvrny. Všetko splývalo v šedi chabého svetla. Ruky položené vedľa tela. Napoly vyzlečenú bundu, s jednou rukou ešte v rukáve, druhou bez nej, prehodenú cez pravú polku brucha, akoby už nevládal sa dovyzliekať, keď mu tu, v jaskyni, prišlo náhle... teplo?

  Mlčky pristúpila a čakala, kým zdvihne hlavu.

  Nezdvihol.

  - Belle, ...zopakoval a zas zmĺkol.

  - Rob...Robert...- vyznelo ako bežná oznamovacia veta, namiesto otázky.

   Čosi mu stiahlo hrdlo. Aj srdce. Aj celé vnútro. Aj to bolelo. Aj hrialo. Aj mal pocit, že toto bolo to, na čo celý život čakal. Jedno, jediné slovo, ktoré počul tisíckrát, ale nikdy nie takto. Nie, teraz sa nemohol rozplakať. Teraz to musel ustáť. Usedieť. Uhrať. Uhrať, ale na úprimno. Otvorene. Čestne. Teraz tú šancu už...

  - Belle, prosím...Vieš, ten bozk...vtedy v átriu. Potrebujem, aby si mi ho vrátila. Ja...nechcem ti zostať nič dlžen a ...ani ty mne nesmieš...- mrmlal si do hrude, stále nechajúc hlavu v nej.

  Nechápala celkom. Nerozumela. Nebola pri vedomí?! Nie je on?! Zas tá...iná kódovacia sústava. Naozaj nemajú šancu sa spolu normálne zhovárať tak, aby všetko bolo jasné?! Čo...čo má vracať?! Čo dlžia jeden druhému?! Aké smieš...nesmieš...Došľaka!

  - Pobozkaj ma, Belle, prosím. – zopakoval naliehavejšie, stále s bradou zabodnutou v hrudi.

  Už nič nedešifrovala. Tomuto rozumela. Stačí kľaknúť si k nemu. Takto opatrne vziať jeho tvár do rúk...

   „Bože, kto mu to urobil a prečo, začo...“

  S hrôzou sa dívala na podliatinu i krvavý kútik úst z odvrátenej polky tváre, ktorú sa doteraz pokúšal pred jej pohľadom skryť.

  - Bude to bolieť...- vyšlo z nej.

  Usmial sa. Boľavo. Prikývol.

  - Viem, viem, srdiečko. Bude. Veľmi... -

  Bolelo to. Nie fyzicky, tak inak. Cítil jej pery na svojich a vnímal ako nimi prúdi niečo nezvyčajné, na čo aj zabudol, že bolo a mohlo by ešte byť. To nehmotné chvenie, ktoré prelieza a rozochvieva všetko, na čo cestou narazí. Tie nevypovedané otázky a odpovede z druhej strany, ktorými dokážu komunikovať len pery.

  Prižmúril viečka a viac ich odmietal otvoriť. Jej prsty mu odlietali z tváre, ale nechávali nemé sľuby, že sa raz vrátia. Nie raz. Že sa budú vracať stále. A vždy. Donekonečna.

  - Vrátim sa. Budem sa ponáhľať a vrátim sa...- skúsila hovoriť rázne a vyrovnane.

Chodba došumievala. Stíchla.

   Bolelo to. Nie fyzicky, tak inak...

   Presne si pamätala, ako Belle krátko potom vypovedala na polícii. Detailne. Viac ako to...nehanbila sa povedať im úplne všetko. Muselo to z nej von.

  - Platonická láska? Tí dvaja si vykali?! On a... Šestnástka? Romanca o dvoch bozkoch a...nič viac? -  mrmlala si Emilie získané indície. - Tá cigánka mala pravdu. Posledná pre neho bude plakať iná... ale...vykali si? Dievča? Iba bozk a... -  bolelo to o to viac. Chápala, že za tým všetkým bolo presne to, čo jej bolo odopriate. - Mňa teda...naozaj, nikdy... nemiloval. –

   Emma záporne krútila hlavou. 

 - On miloval každú. Len...vás bolo akosi priveľa. –  natrčila Emma dlane do stropu a nadvihla plecia. Potom všetko spustila rada, že to má celé za sebou.

  Emilie cítila v hrdle balvan. Čakala všetko možné, čo by ju znecitlivelo a dovolilo sa konečne nadýchnuť, ale...