OUAT - PRVÁ - 30. kapitola FF

OUAT

30. kapitola

Prvá

Delete...

        Napriek teplu ho striasala zima. Podupkával na zastávke, nevyspatý, neposkladaný ešte zo včerajšieho dobrodružstva. Bolela ho hlava, dutiny, aj celá pravá strana, na ktorú dopadol zhora do podzemia a zistil to až  ráno pri obliekaní sa podľa rozkvitnutých modrín. Má radšej tie fialkasté až žlté, čo je znamenie, že sa hojí. Z tohto sa bude hojiť ťažšie. Nejde ani tak veľmi o telo, ale problémom zostáva  vyskladať si včerajší obrázok, zvlášť ak väčšina puzzle dielikov má sýtu čiernu farbu. Čo sa to vlastne včera celé prihodilo. Konkrétne nemal súradnice na prvú polku. Druhá sa mu celkom fajne zosnívala. Prisahal by, že vo farbách, niečo medzi tými modrinovými a čiernou, ale bolo to pozitívne zladené, málo síce kontrastné, aj niektoré línie sa rozpíjali...Ty si asi v noci priveľa pil. 

  Škoda len, že sa ráno pozrel do okna a to znamená, že si nezapamätal nič. Bude si musieť niektoré obrazy vymaľovať odznova.Najlepšie v brailovom písme.

  V tme tmúcej sa skúsia nájsť. Dvaja neznámi práve stratení. Pôjdu po pamäti brušiek prstov. Iba tak námatkovo. Pre túto jedinú chvíľu. Jedinečnú.  Kým sa zas navzájom stratia. Každý vo svojom vlastnom svet(l)e.

  Pritiahla si jeho ruku za zápästie k tvári. Dovolila mu naraziť o tú jej. Bol na mieste. Ona zvolí trasu. V tme absentujú dopravné značky, ale nepotrebuje usmernenia, aby pochopil, že navigáciu má len požičanú a pri presúvaní sa z bodu A do bodu G, pri výpadku pouličného osvetlenia, musí byť opatrný, veľmi, veľmi opatrný. Treba dávať na ňu pozor. 
  Jej tvár. Pôvabný kruhový objazd. Zvoľte výjazd...

-          Vlasy. - zaznela ticho prvá indícia.

  Pocítil prvé pramienky pod bruškami. Drží ho stále pevne za zápästie a spomalene posúva kúsok dolu. Kúsok pod plecia. Musí zapojiť fantáziu. Podľa kvality predpokladá svetlé. Zvlnené, žiadny komplikovaný strih, len voľne vyrastené. Voľne spustené. Boh žehnaj všetkým postrácaným gumičkám. Pošúchal medzi prstami končeky. Koniec výjazdu.

  Posunula ho za zápästie zas vyššie.

-          Nos. -

   Malý s gonfličkou na špičke. Vydychuje spomalene teplo.

    -   Oko. - 

   Priviera ich.

   Tenučké chĺpky šimoria aj keď sa snaží nežmurkať. Trasú sa. Viečka aj jeho nasadení prieskumníci.

  Líca sa obchádzajú. Zišli rýchlo.  Pery nepomenovávajú ale spravia tam prestávku.

  Povolila zovretie.

  Bol voľný.

  Bojí sa dotknúť sa ich. Len opatrne nechtom kreslí cestu  po obvode. Skúša  pohladenie, vejárom prstov  zatvára najbližší nádych a ani nevie ako, je tvárou tak blízko pred nimi, že už zostáva len špičkou nosa zazvoniť na spodnú peru, zazvoniť na vrchnú... prerolovať kúsok vyššie. Pera pred perou. Magnetické pole zaktivované. Len ho chvíľočku nechať pôsobiť. Prelínať sa ako na vlnách, prelievať sa, ale nepribližovať sa k brehom. Iba chvíľočku. Dva protiľahlé brehy...

-          Teraz ja, smiem? – vliala medzi brehy rieku slov.

  Načahuje ruku a čaká, kým ju chytí za zápästie a dovedie na štart. Rada by začala jeho vlasmi...

   Škoda, stačila taká malá, taká miniatúrna chvíľka a ...
   Taká miniatúrna chvíľka...

  ...než zadrnčal jedovatý mobil. Pootáčal sa vôkol. Je to jeho aparát!

   - No, čo je?! Čo sa deje?! - začal ako pravý hulvát.

   - Kde si? - vydýchla Zelena šťastná, že žije, ale o tom ani len netušil.

   - Čakám na bus! -  pokračoval v arogantných výštekoch.

   - Ponáhľaj sa sem! - 

   - Ok! Budem čakať rýchlejšie! – uzavrel a postláčal čokoľvek, len aby vymazal Zelenin hlas. Práve jej hlas. Už len ten mu chýbal k radosti. Ten mu vôbec nechýbal!

  Dosť bolo podzemia a snov o potulkách jednou neviditeľnou tvárou. Treba sa tvárou v tvár postaviť realite. Včera zrejme pohnojil niekoľkomesačnú prácu. Ide sa na koberec. Treba si to vyžrať do dna. Mohol si vziať aspoň kus vianočky z domu. Keby tam nejaká bola. Vybavil sa mu prázdny chlebník a jasným odkazom: Cestou z roboty nakúp. Cestou do roboty si niečo kúp. Zaobliť si partnera znamená znížiť jeho atraktivitu. Pre manželov to platí rovnako ako pre bratov. Zlatá sestrička. Nevykrmuje ho, aby bol stále atraktívny. Ešte keby tak tomu dokázal uveriť.

  Rozdýchavali všetci. Referáty, tirády, obhajoby aj návrhy. Stretko na neutrálnej pôde gýčovitej izby, čoby salónika pre hostí v nerenomovanej firme v priemyselnej zóne mesta. Kto toto vymýšľa?! Stuchnutá pivnica starej sokolovne, šmajchlkabinet miestnych funkcionárov. Kam ho zavlečú najbližšie?! Na bitúnok? Nie, nie, to bolo včera. Hlúpy sarkazmus.

  S nohami natiahnutými, aby mohol v nenápadnom hybernovaní dospávať dnešnú noc, iba občas zachytával slovné dianie. 
 -  ...bolo to o chlp! Len o vlások unikol nebezpečenstvu a vy... – rozčertila sa Zelena vidiac, že sa všetko snažia zmiesť pod koberec a zvaliť to na stratégiu, ktorú niekto len zle vyhodnotil.

-           Vlasy. - zaznela prvá indícia.

  Pocítil prvé pramienky pod bruškami. Držala ho stále pevne za zápästie a spomalene posúvala kúsok dolu.

  - Prestaň, Robo,  trháš mi vlasy. – pohodila hlavou zhrozená, ale ješitne nadšená jeho záujmom, prekvapená a zneistená, čo si to kolega k nej dovoľuje a v prítomnosti svedkov.  Prihládzala si vlasy, čo jej pred okamihom trochu rozčičral.

    Medzi prstami mu ich zopár zostalo. Pozorne si ich obzeral, ako sa mu hadia okolo ruky, zelektrizované. Nie, takéto iste nemohli byť. Tieto sú pevné a dlhé. Chýba im jemnosť aj vlhkosť, aj...všetko.

   - Prepáč, kolegynka, ale plzneš ako starý pes. Všade sú tvoje vlasy. Ako môžeš robiť inkognito, keď po tebe zostáva takáto spúšť. – nadvihol dlaň, ktorou ani nevie kedy, zahrabol ryšani do koruny krásy a nechal nachytané spúšťať sa plavne k zemi.

  - Vlasami si my ženy, značkujeme svoje teritórium! - vrátila mu jednoznačne dvojzmyselne, ale nechytal sa.

  Dokonca si drzo oprášil ruky a narovnal sa na stoličke, zalomiac ich medzi kolenami, aby ich ani len nenapadlo hrabať sa nejakej ženskej v hlave. Túto tu už má dávno prečítanú. V tejto edícii volí radšej  čitateľskú sterilitu.

  - V tom je ten problém. Nedarí sa nám obhájiť ani len malé teritórium a nájsť si tam zázemie. Vždy sú o krok vpred a každý pokus jednoznačne zmaria. Včera to dopadlo ešte dobre, ale viete si predstaviť tú cenu, keby... Robert, mohli by ste nám objasniť, ako sa vám podarilo vyjsť z tej pasce?! -  pomenoval nadriadený úplne presne včerajšie policajné fiasko.

  - Som rád, že priznávate svoj diel viny. Súhlasil som s týmto prípadom, ale nie ako biely kôň. Nemýľte si pojmy a dojmy páni. A slečna! Nerád by som otrčil kopytá pred dôchodkom, na také to kŕmenie holubov v parku by som si rád ešte pár desiatok rokov počkal. Splním si svoju pracovnú povinnosť, ale ak to má znamenať ceduľku na palci v pitevni, ďakujem, neprosím si.  - spadlo z neho jedným šupom.

  Zase ho začalo striasať od zimnice. Prechladol? Alebo je to len improvizované východisko tela z psychickej núdze, ktorú prestávalo zvládať?! Obranný mechanizmus v akcii.

  Zelena zachytila, že nie je vo svojej koži. Zrejme mu dochádza, že naozaj šlo o život. Niet sa mu čo čudovať.

  - Máme šťastie, že netušia, kto ich tam čakal. Respektíve mal čakať. Podľa toho, čo som si vypočula, vedia len o nastrčenom človeku. Identitu nepoznajú. Zatiaľ. - natočila sa na mužov a vôbec nebola hrdá na to, že to všetko vie. Má svoje cesty a cestičky. Prehodila pár prameňov z jednej strany na  druhú a opäť zarovnala na stred. Nereagoval. Díval sa na svoje ruky medzi kolenami.

  - Vďaka,  Zelena...- nerozvíjali, vedeli o jej cestách. Jej cestičky ani ich nezaujímali.

  Trvalo hodinu, kým sa dohodli. Dobehla ho, lebo ju nemal v úmysle čakať.

 - Čo budeš celý ten čas robiť? – stala si pred neho, aby prestal utekať. 
 - Zabudla si? Ja už prácu mám. Vezmem to na plný úväzok. Od začiatku som vedel, že sa to nedá urýchliť. Ak máme byť vierohodní a dôveryhodní, treba na to čas. Veľa času. Toto nie sú týždňovky kamionistov, toto je na celé dlhé mesiace jazda na horskej dráhe. Ale nikdy nebudeme hore. Stále treba byť dolu. Hlboko pod dnom.  Možno aj viac. Som rád, že na to tamtí vysokopostavení magori konečne prišli a uznali moje argumenty, - chcel ju obísť.

  Nedala sa.

  - Tak čo budeš robiť?!  Vážne chceš zostať hrdlačiť v Králičej nore ako obyčajný pingel?!  Pomaly klesať ku dnu a presviedčať o tom okolie?! - 

  - Naozaj! Neuveríš, ale mám tam super kamošov, ktorí sa ma nepokúšajú nenápadne zniesť zo sveta! - zaklamal.

   Istý si nebol. Najväčšia istota je odistená zbraň. Ale tej sa musel vzdať.

  -  Myslím si, že...máš pravdu. Si vystresovaný a asi si ochorel. Celý sa trasieš. Iste máš zimnicu.  Nevypotíme sa...spolu?! – pritiahla sa k nemu a natiahla  k jeho vlasom.

  S odporom cukol.

 - Prepáč, ale sex nie je dobrý na zahriatie! Spotíme sa a bude mi ešte väčšia zima! – odpálkoval ju nechutne a vôbec mu to nebolo ľúto. Akým právom sa ho chce dotýkať?!

    - Teraz ja, dobre? – vliala medzi brehy rieku slov.

  Načiahla ruku a čakala, kým ju chytí za zápästie a dovedie na štart. Rada by začala vlasmi...

   Kdesi hore buchlo okno. Mykol sa tým smerom. Zase je to preč!

                                                        Finále prvej časti...

OUAT - PRVÁ - 29. kapitola FF

OUAT

29. kapitola

Prvá

Certifikovaná psychologička...

        Už ich krky boleli z vyvrátených hláv. Nakláňala ju vľavo, vpravo, od jedného pleca k druhému, ale nič zmysluplné jej tento výsek mesta nenapovedal. Ruby zízala nezúčastnene, všeobecne, po dobrom obede neschopná  akýchkoľvek myšlienkových pochodov, obzvlášť súvisiacich s akousi predtotalitnou architektúrou. Nie je tu čo obzerať.

  Občas mrkla na zúfalku, čo sa vermomocne snažila zachytiť nejakú nitku nádeje a vyriešiť svoju dilemu. Byť či nebyť zaľúbená do neznámeho muža z podsvetia.  Platonicky, samozrejme, ako to už v sentimentálnych príbehoch býva.

  - Naozaj spomenul práve túto starú bývalú sokolovňu?! Polka námestia sú opravené baráky miestnych zazobancov, nebolo by lepšie, keby patril k niektorému z nich?! - vytiahla z úst žuvačku a ponaťahovala ju medzi palcom a ukazovákom.

 - Fuj! Čo robíš? - natočila sa k nej znechutene, vidiac riedku hmotu pulzovať medzi prstami.

 -  Vieš, že takto sa zisťujú plodné dni? - dvíhala a zaklapávala prsty naťahujúc žuvačku medzi nimi.

   - Z vyžutej žuvačky, to iste. -  zamyslela sa Belle,  rešpektujúc všetky možné teórie Ruby, lebo väčšina z nich v konečnom dôsledku mávala nejaký ten psychologický alebo aspoň babkinou múdrosťou podperený základ.

  -  Houbeles. Z mazu predsa. Ak sa takto naťahuje na nitku, si plodná, teda oplodniteľná a nemôžete to robiť. Ale ak sa nenaťahuje a trhá sa, nemáš plodné dni a pokojne si to môžete s Gastonom rozdávať. - zacapla žuvačku a strčila do úst oba prsty, aby ju z nich dostala.

  - Ruby! Ako môžeš stále myslieť na to isté?! - striasla sa pri predstave párových testov pošvového sekrétu v prípade nejakej tej novej príležitosti rande s Gastonom.

  - ...lebo ja, na rozdiel od teba nesnívam, ale myslím! -

  A je to tu!  Natrčený ukazovák. Horšie ako tatkova prednáška a hodinový prehovor triedneho a následne identický riaditeľkin, to už byť nemôže. Tak, fajn, nech si zhustne aj Ruby. Doteraz bola zlatá a aj počúvala...

  - Tá tvoja storka s tajomným neznámym záchrancom ma už prestáva baviť. Nič v zlom, Belle. Ja som ti ju zo začiatku aj tak trochu závidela, ale ako vidím, nemá to cenu. Ešte šťastie, že okrem nás dvoch o tom nikto nevie. A ani nebude, to ti môžem odprisahať! Vieš si predstaviť ten trapas, keby o ňom vie taký Gaston?! -  podpichla však účelovo.

- Gastona mi ani nespomínaj! Už týždeň sa so mnou nebaví a trucuje. - dodala sklamane, obrátiac sa zas k hnusnej polorozpadnutej budove v jednej z bočných uličiek, pred ktorou už hodnú chvíľu stáli.

  - Netrucuje. Hanbí sa ako sviňa, že ťa v tom nechal a hentak do vypálilo. Pokiaľ ty sama neurobíš prvý krok, on sa neodváži sa ti ani na oči ukázať.  – vymudrovala a hoci sú spolužiaci a ide to ťažko, lebo sú denno-denne v jednej triede, toto jediné mu stihla poradiť, ako recept na znovu získanie Belle späť. Tváriť sa nešťastne a ešte nešťastnejšie. Občas nenápadný, ale aby si to všimla, smutný šteňací kukuč k jej lavici.

  - Myslíš? - chytila sa na háčik.

  - Jasné! Tak už konečne prestaň snívať o nejakom tajomnom neznámom z katakomb, čo ťa zachránil a chop sa reálnej šance mať chalana, čo ťa chce! – ukázala na ošarpanú búdu pred nimi. - Ak spomínal sokolovňu, tak to bude jedine nejaký bezďák alebo squotter, a to preto nechcel, aby si ho videla. - podrástla o dva centimetre, hrdá na svoju logiku.

  - Mal mobil. Bezďáci nemávajú...- skúsila protiargument.

  - Hej? Si si istá? Tak k bezdomovcom a prespávačom v polozrúcaných barabizniach pridáme aj zlodejíčkov! Nastopro ho mal kradnutý. Takými sa nikto nechváli. - zrýchlila, pociťujúc, že sa jej arzenál jasných dôkazov proti trafenosti tohto sna míňa. - Vieš ty čo? Pôjdeme k driku, tam majú pelechy. Ktovie, možno tam svojho princa zo smetiska aj stretneš! Jedine tam! Ak hovoril o tej knihe, počuj,  nebola to tá biola, čo sme ju na začiatku roka šľahli z mosta?  Takže predsa bezdomovec spod mosta. Je to jasné! - prekrížila ruky na hrudi.
  Ale hneď si ich aj rozplietla a pritlačila ich o uši. Ódy na nejakého neviditeľného stroskotanca pokračovali.

  - Mne sa zdal inteligentný a zábavný. Vieš, mal taký pritajený nežný hlas... – nedalo jej neobhajovať, aj keď ani sama už netušila prečo vlastne. Toľko problémov, čo jej to dobrodružstvo už narobilo.

  - Belle! Zobuď sa! Nie sme v seroši! Toto je obyčajné malomesto a my dve sme obyčajné baby z neho. Nijakí princovia tu nežijú a Seana klofla Ashley. Ale ok, ok, aby si mala dušu na mieste, idem s tebou k rieke, pod most, prelozíme tam všetky kartóny, ale ty mi potom sľúbiš, že dáš chudákovi Gastonovi šancu, dohodnuté?! - zarazila ruku  vbok.

  Smutne pozrela na zdevastovaný „palác“. Za zadebnenými dverami a oknami s povybíjanými tabuľami nikto krásne romanticky zaujímavý žiť nemôže.

  Dívali sa na minimravenisko medzi škatuľami v kríkoch. Homlesáci, ešte stále v zimnom móde, na sebe navrstvené kadečo v rôznych štádiách rozkladu, tak veľmi pripomínajúce listy hlúbovín v miskách školskej jedálne o pol tretej, až tú mazľavosť normálne cítili  hore na most, kde stáli.

  - Predstav si, hento mať doma. Príde ti z roboty, keď už obišiel všetky mestské kontajnery v rajóne, vyzuje fusakle, šmarí ti ich na zem. Tebe sa vydujú  parkety a vašim deckám z toho smradu zdochne škrečok... - fabulovala  Ruby pateticky s rukami zapretými o zábradlie.

  Pritakala.

 - A v noci budete riešiť romantickú dilemu zajtrajšieho obeda, či je mäso zo smetiaka za Tescom podľa dátumu spotreby po záruke od polnoci, alebo až od nasledujúceho rána aj keď vieš, že z neho v oboch prípadoch budeš srať dúhu ešte dva týždne... -

  Pritakala. A kútikmi úst jej cukalo.

 - ...ty budeš mať nohy ako obdarenejší kaktus a necháš si chlpy voľne viať vo vetre, lebo tvoj druh už týždeň v žiadnom smetiaku pre teba nenašiel ani jednu použitú jednorázovú žiletku...-

  - Už prestaň, Ruby! – utrela si slzy od smiechu, hoci jej bolo tých ošarpaných ľudkov ľúto. Fakt ľúto.

  - Fakt myslíš, že by som Gastonovi mala dať ešte jednu šancu?!- skúsila preladiť na inú stanicu, lebo Ruby mala iste za kýbel ďalších bonmotov jej budúceho bezďáckeho osudu, a to už jej bránica dnes neznesie.

  - No, konečne! –

  Objala ju. Už vopred je jej jasné, že to bude mať devastačné následky. Gaston a Belle. Znovu spolu? Toto je skrátka chyba, ktorú treba zopakovať tak päť, šesťkrát. Pre istotu. Inak by vo vzťahu bola riadna nuda. Gaston sa k Belle síce absolútne nehodí, ale čo už, keď nechce ju... nebude sa mu predsa doprosovať.

OUAT - PRVÁ - 28. kapitola FF

OUAT

28. kapitola

Prvá

Programové vyhlásenie...

        Noc nespolupracovala na jeho plánoch vtiahnuť domov nenápadne a padnúť do postele bez svedkov. Ronia sedela v kuchyni za stolom a čakala ho s nevyslovenou otázkou všetkých zákonných zástupcov sveta. Aj keď mala len status obyčajná staršia sestra.  Opica. Aj v tomto veku ešte stále zvedavá na tvoje legálne potulky dospelosťou.

 - Ak chceš vedieť, kde som bol, mal som rande. – vybalil rovno aj s vecami vylovenými po vreckách bundy, ktorá ako prvá skončí švacnutá pri pračke.

  Nečakal, že sa usmeje aj uznanlivo prikývne, s  hlavou naklonenou k ramenu, ako psík, čo počul, ale ešte si overuje počuté, očakávajúc ďalšie indície.

  Dovykladal veci, ale slovami šetril. Zvedavosť ju žrala, ale vedela, že nátlak na neho nikdy nefungoval. Žiaľ, ani očakávanie, že by sa rozhovoril sám od seba, nedostalo veľa bodov.

  Pokorne, v tichosti rešpektujúcej spánok malého, aj jej mlčanie, odnášal zašpinený zvršok do kúpeľne s cieľom tam zostať, zbaviť sa všetkej špiny a počkať, kým to úplne vzdá a zaspí. Aj tak jej nemá, čo povedať. A klamať nechce. O to viac sa už teší na sny.  A just si dopraje tie najfantasmagorickejšie. Zaslúži si! Cesta medzimestským pozberákom z neho skoro vytriasla dušu a hoci sa mu ostatní cestujúci kvôli zovňajšku oblúkom vyhli na niekoľko sedadiel, mal pocit, že z neho ich nevraživé pohľady vycicali viac, ako chcel. A chcel si toho toľko nechať... Aspoň kúsky. Útržky. Okamih.

  Predbehla ho a strčila sa medzi dvere.

 - Hááá! Mám ťa! Tento tvoj úsmev poznám! Však si ty zbalil niekoho nového?! Podľa toho, ako vyzeráš, bola aj romantika vo vysokej tráve. Valentínsky parčík? Lesík za mestom? Na prvé rande priodvážne, ale prajem ti to, braček. Hlavne, že si nebol s tou ryšavou ochechuľou. - pomáhala mu prevracať zvršky a  pchať ich do pračky.

  - Prečo si si taká istá, že som nebol práve s ňou?! - potriasol jej ponožkou pred nosom. Znechutene cukla. Vytrhla mu ju a obratne hodila za seba. Zásah! Za pračku. Oprášila si kontaminované ruky. 

  - Lebo zo desaťkrát volala a dožadovala sa ťa. Vraj si nejaký nedostupný. - premeriavala si ho, ale žiadne nové ženské stopy na jeho už skoro celkom odhalenej koži akosi nenachádzala. Nijaké ublíženie na tele, ani len v štádiu pokusu. To je trestné! Vždy chodil s pečiatkami nielen v svedomí, ale teraz je len špinavý ako prasa. A smrdí potuchlinou. Zamračila sa. Ak je to zas nejaká vyžitá fuchtľa z pajzlov na predmestí, boh ho ochraňuj.

  Nevšimol si jej náhle sklamanie.

  - Vážne ti Zelena volala?! Nepamätám sa, že by som jej dával tvoje číslo. Nedovolil by som si... - zmizol v kuchyni a vrátil sa s vlastným mobilom.

  Chceš jej volať?! Teraz v noci?! Práve jej?!

  Vytrhla mu ho z ruky a capla na pračku. 

  - Bolo mi potešením! Ani nevieš s akou radosťou som ju po každom prezvonení posielala do prdele! - nasýpala za odmerku prášku riadne zvrchu, nechajúc ho pomaly dopadať. Piesky času. - Je načase si nájsť normálne dievča, nemyslíš, Robo?! - zaklopkala vyprázdnenou odmerkou o plast zásuvky na prací prostriedok a drsne ju zaklapla.

  - Zelena je moja partnerka v práci. Mala by si to rešpektovať. - 

   Obzrel sa na mobil, ale, popravde,  nemal najmenšiu chuť sa s nikým teraz baviť. Koniec-koncov sú dve. Dve? Aké dvojzmyselné.

  - Zase ten úsmev! Mňa neoklameš! Prezraď! No, tááák...Kto je to? No, daj! - doberala si ho. Nebývala rozšafná.

  - Bolo to rande naslepo. A vypadni spať, musím sa umyť. - vypoklonkoval ju z malej miestnôstky.

  Obyvatelia bytovky budú celí happy z toho, že im do ticha noci, o dvoch v noci, dve hodiny  v noci  bude huhlať práčka, tak už ich nevytočí, ak si namiesto sprchovania, s hrmotom napustí rovno vaňu. Čosi horúce mu už dlho chýba.

  Do monotónneho otáčania bubna sa pomaly primiešavala otupenosť. S handrami z neho všetko spadlo, voda o pár stupňov teplejšia, než bolo prijateľné, šteklila na koži a s prchajúcimi bublinkami vyprchávalo to nepríjemné a zostával len pocit tajomna.

  Malá, ľadová dlaň. Vytiahol vlastnú ruku z peny. Zvrásnené brušká si už nič z nej nepamätali.   Škoda...

  Zatvoril oči.  Objednal si ešte jedno malé rande naslepo.

   Kým po všetkých ceremóniách dorazili domov, začínalo skoro svitať. Otec už mlčal. Mlčal už pomerne dlho. Akoby sa hanbil a trápil aj za ňu. Bolo jej jasné, že dnes boli všetci umelo zhovievaví, milí a natešení, ako všetko dobre skončilo, ale zajtra to skončí. Ani Ruby si ju nepodala. A tej jedinej by bola vďačná za pár „vrelých“ slov.

  - Napustím ti vaňu. Tie náplaste, čo ti dali v sanitke,  ti potom dám nové. Tieto...už premokli. -  skonštatoval s obavami, ako zareaguje.

  V podstate očakával, že bude plakať, alebo také čosi. Nie iba hľadieť pred seba a ...a nič. Ani obraz, ani zvuk.

  Prikývla, ale bola tak uťahaná a ohučaná, že jej skoro chýbalo to niekoľko hodinové vlhké ticho z podzemia.

  Počula, ako napúšťa vodu, zachytila vôňu peny do kúpeľa. Nabehli jej zimomriavky. Konečne niečo teplé. Strieborná fólia, čo jej natiahli na ramená záchranári sa jej hnusila a navyše vôbec nehriala. Len, čo sa pod ňou ešte viac spotila. Iste smrdí. Bože, to je trapas. Smrdieť je také trápne! Smrdela aj v katakombách? Určite! Celkom iste! Cítil to?! Čo si len teraz o nej môže myslieť. Čo si myslíš, že si myslí o niekom, koho ani nevidel? Privrela viečka. Aké detinské. Vybaviť si tmu, by  šlo aj bez toho.

  - Od únavy už ani nevidíš. Priniesol som ti veľkú osušku. Navarím čajík, medovkový, potom budeš spinkať, ako dudok. Zajtra... až zajtra sa vážne pozhovárame. - natrčil jej hebký uterák a mykol hlavou smerom ku kúpeľke.

  Pozviechala sa a skúsila sa pousmiať. Nejaký z leukoplastov však priveľmi ťahal.

  - Ďakujem. Mrzí ma to, oci. – sklopila oči a  presúvala sa za svetlom a teplom.

  Vážne prikývol. Toto potreboval počuť. Na ostatnom nezáleží. Je doma a on už...on už bude obozretnejší. Už sa nič také nesmie opakovať! On ju ochráni. Je jeho jediná.

   Keby vedela dýchať pod vodou, zostala by tam. Takto sa musela vytiahnuť na vzduch, uvoľniť nos aj uši a otvoriť oči. Nudná starosvetská kúpeľka. Aké sklamanie. Zhlboka vdychovala vlhko, ale bolo iné, úplne iné. Zase sklamanie?! Vytiahla sa do polosedu. Šokovaná koža zahájila protiútok. Tisícky hrbolčekov husej kože.

  Otriasla sa. Z mokrých vlasov odlietali studené kvapky. Vôbec nemal studenú ruku. Bola teplá, mäkká a bezpečná.  Vytiahla svoju z vody. Zvrásnené brušká si ju ešte pamätali. Bola ako voda vo vani. Čľup s ňou späť. Do tepla. Mäkka. Bezpečia. Vtiahla až po krk pod hladinu. Zatvorila oči. Tak príjemné...
  Prosí si ešte jedno malé rande. Naslepo.

OUAT - PRVÁ - 27. kapitola FF

OUAT

27. kapitola

Prvá

Haló, džin...

        Reči sa hovoria, chlieb sa je. Nebolo ľahké v zrýchlenom móde sa presúvať niekam inam. Tma sa logicky vyznačuje tým, že vám cestu nevyznačuje. Ani natiahnutá ruka, ako slepecká palica neeliminovala prekážky dostatočne na to, aby mohli bežať.

  S dôverou si nechala stláčať dlaň každým nárazom kapoty predku ich dvojmiestnej  sajdky do niečoho viac a viac, ale zaťala zuby a ani nemukla. Zato muž vpredu aj za ňu hodnotil cestu pomerne šťavnato. Len vpred! Nezastavovať! Preč od tamtoho miesta.

  Po niekoľkých desiatkach metrov sa cesta uvoľnila od bordelu na dne a presúvalo sa o čosi ľahšie. Ale len chvíľu. Popravde na ňu čakal, lebo nechcel byť za slabocha, čo to vzdá ako prvý.

  - Nevládzem! Už... nemôžem bežať. Mám... totiž...nábeh na astmu! - skúsila sa konečne ozvať.

  Prudko pribrzdil, ešte prudšie sa natočil čelom a nesnažil sa stlmiť očakávaný náraz. Skončila mu nalepená na hrudi.

  Fajn, je to žena. Mladá žena. Menšia žena. Vlhká žena. To stačí. Opatrne ju zoškriabal zo seba a držal za plecia v dostatočnej vzdialenosti, aby prestal vyhodnocovať prípadné ďalšie sekundárne znaky "iba ženy".

  - Kto ...kto ste, prosím?! Prečo utekáme?! Kam ma to vlečiete?! - napadlo ju vymaniť si stláčané ramená z jeho rúk, ale len čo sa jej podarilo pri cúvaní zakoptať sa a spadnúť hore značky.

  Našiel ju na zemi po hmate veľmi rýchlo. A našiel aj nejaké tie ďalšie sekundárne znaky, čo ho však mrzelo. Za všetko mohla tma, ale kto mu uverí. Nie je to žena, je to len dievča.

 - Len pokoj. Nechcem ti ublížiť. Musíš mi veriť. Chcem ti naopak pomôcť, len...-  

  Nie, nič nemusí a zvlášť, nemusí vedieť viac.

  - Si schopná vstať? Musíme ísť ďalej a nájsť východ. Dobre? Jasné?! - pokúšal sa ju poskladať a vztýčiť, čo možno najopatrnejšie.

  Uverila mu. Nič iné jej nezostávalo. Ale vstať odmietla.

 - Už nevládzem. - priznala.

  Ohmatal dlážku. Niečo chladné, namrvené. Čo si bude vyberať, odhrabol ostré kamienky a sadol si k nej.

  - Pssst. -

  Čakal, či sa v diaľke neozvú prenasledovatelia. Boli vôbec nejakí?

  Zvuky podzemia sú čudné. Zaliehajú v ušiach viac ako krik na koncerte. A pritom je tu ticho.

  - Zdá sa, že to vzdali. Alebo sa im sem ani nechcelo, čo by bolo najlepšie. Môžeme posedieť a potom pokojne pohľadať východ, - skúšal byť racionálny, ale s trochou empatie k takej, čo už "nevládze".

  - Ja by som až taká pokojná nebola. Otec sa už iste zbláznil a nechcem si predstaviť, čo ma doma čaká. -

  Dvihol kútik úst. Asi to nebude nejaká utečenkyňa od pedofila, alebo týraná žena s rovnakým osudom emigrantky z domu. Zrejme len dievča, ktoré...

  - Čo tu vlastne robíš? - zažal bez okolkov.

  - Mám rande...- zatiahla ironicky, - Čo nevidíte?! -

  Pokyvkal hlavou a pripísal jej rovno dva body za slovné hračky.

  - Je mi cťou, ale, si si istá? ... zaručujem ti, že o mňa by si ani bicykel neoprela. - povzdychol, rád, že napriek všetkému, čo asi prežila, má ešte chuť žartovať.

  - Hovoríte, akoby ste boli u Ruby na školení, - naozaj sa usmiala. - Dobre, poviem vám to. Mala som tu rande so svojím chlapcom. Chodím s Gastonom už pár mesiacov a Ruby, moja najlepšia kamoška, mi zabezpečila...to rande. - pokojne rozprávala, neriešiac komu.

  - Hmmm, rande naslepo, ako vidím. A si si istá, že je to kamoška? Nič v zlom, ale toto nevyzerá ako romantická destinácia. - pozrel smerom k nej a predstavoval si ju. Malá, nízka, útla, riadne útla. Stopni, už ti povedala, že to nie je tvoje rande.

  - Všetko sa pos... - zaváhala. - Môžem aj hrešiť?! - predstavovala si ho.

  Normálny, nič moc urastený, asi stredne starý a má príjemný hlas.

  - Ak sa ti uľaví. Zdá sa mi, že dnes je deň blbec pre nás oboch. -

  - Tiež ste mali rande?! Podľa toho, čo som zhora počula, si z vás skôr vystrelila...- žmurkala teraz už zneistená. Veď tam hore sa naozaj strieľalo! Ozajstný výstrel! Kto je tento tu?! Zločinec? To je napinoš...

  Aká irónia! Toto dievča má filipa. Nie, toto dievča má nejakého Gastona! Nepočul si?!

  - Koľko máš rokov? -

  - Pr...prečo? Akože ...či ...keby ma teraz znásilníte, či by vás odsúdili, lebo som stále pod zákonom? Mám už až šestnásť, aby ste vedeli! - kúsok si odsadla.

  - No, prepáč! Vyzerám, že by som toho bol schopný?! - zavyl urazene.

 - Neviem ako vyzeráte. Je tu tma. Ozaj, nemáte pri sebe mobil? Mávajú zabudované baterky, mohli by sme si posvietiť... - 

  Spozornel. Jasné, že má pri sebe mobil. Aj svetlo v ňom funguje, ale... nie, že by nechcel vidieť, s kým tu práve kempuje, lenže on nechce, aby ona videla. V žiadnom prípade! Neprichádza do úvahy.

  - Prepáč, ale neposlúžim. Zostal hore v tej pivnici. Aj všetky moje veci. - skúšal hrmotať vreckami, pozorne obchádzajúc zadné s mobilom.

  Chvíľu bolo ticho. Stále rovnaké. Každý sám premýšľal, ako ďalej. Kadiaľ bolo jedno. Je tma. 

  - Predpokladám, že si z gympla, keď máš šestnásť a, neber to ako lichôtku, ako tak počúvam, zdáš sa mi inteligentná. - analyzoval za jazdy.

 -  To fakt?! Koľko inteligentných žien poznáte, čo si dajú rande v školníkovej kotolni, načapajú tam svoju najlepšiu kamku s vlastným frajerom a ešte mu aj odpustia? A potom sa cestou domov prepadnú pod zem? - vytiahla v skratke celú storku.

  Oj, joj, joj, to muselo bolieť. Toľko skapatých brušných motýľov. Hotová ekologická katastrofa. Neodpustiteľná. Ale nebude sa v tom šťúrať. Nie je dobrým psychológom. Emma by vedela, kam z konopí. Z kanape... Hamuj!

  - Ide len o to, že, ...ako si vravela? Bola si v školníkovej pivnici, pod gymplom, predpokladám. Ja v bývalej sokolovni, čiže sme teraz niekde blízko námestia. Žiaľ, vo väčšine domov sú iba prevádzky, nie obytné priestory, čiže o takomto čase tam už nikto nebude. Leda, že by ťa hľadali... - pozrel jej smerom, ale mohol len potiahnuť nosom. Nie, navlhla všetkým týmto tu, nijaká špeciálna vôňa z nej nejde. A na čo by ti akože bola?!

  - Len to nie! V to dúfam! - bili sa v nej protichodné pocity a predstavy toho, čo bude, keď odtiaľto vylezie. Ani nevedela od dobroty kým začať. Otec. Domáce väzenie. Riaditeľka. Dvojka zo správania. Ruby. Zradkyňa, už s ňou nebude môcť sedieť v jednej lavici. Gaston. Rozchod s Gastonom?! Smrkla.

  - Je ti asi zima, dievča, mali by sme ísť, - zviechaval sa, ale márne sa tešila, že získa jeho bundu, to sa deje len vo filmoch, predsa. - Skúsime pohľadať miesto, odkiaľ si šla ty. Ak o tom rande vedela tá tvoja kamarátka, aj ten chalan, asi už o tom vedia aj vaši doma. Iste ťa hľadajú a zrejme začali tam, kde ťa videli naposledy, - podával jej ruku, ale nevidela ju.

  Vstávala sama, oprašovala sa a ešte párkrát zasmrkala, či filmové scenáre predsa len nezafungujú. Smola.

  - Možem vás zas chytiť za ruku, prosím? Nebude vám to vadiť? Viete, bojím sa. - prekonala rozpaky.

  Našiel jej ju sám. Ľadová a zasoplená. No, to je výhra.

  Nechala sa ťahať. Premýšľal za jazdy, snažil sa, by šli jedným smerom, hoci netušil, akú trajektóriu podzemné labyrinty mávajú.

  Zdalo sa jej, že idú celú večnosť. Ale nemrnčala, bola mu vďačná, že vôbec je, nech je to kto chce.

  - Ozaj, stále ste mi neodpovedali ...kto ste? Ak smiem vedieť? - skúsila rovno a stúpila krivo, až ju zas musel zachytiť a ustáliť.

  - To nerieš, prosím. Nestojím o publicitu. Pokojne si predstavuj nejakého svojho idola, ak ti to urobí dobre...- uškrnul sa sarkasticky, netušiac, kto taký momentálne letí v dievčenských izbietkach.

- Ok, chápem. Nepýtam sa. Ak dovolíte, budete  Robert Carlyle. Máte totiž trochu podobnú farbu hlasu, - uzavrela prípad inkognito záchrancu.

  Netušil o kom točí a hoci trafila jeho krstné meno, až sa v prvom momente preľakol, to priezvisko za ním jakživ nepočul. Možno by si to aj bol neskôr doma vygúglil, ale nebude si brať ilúzie. Zrejme nejaké fešné princiatko s blond hrivou a modrými očkami. Doriti, skoro padol aj sám.

  Po niekoľkých tichých sto metroch sa vpredu zmenilo nastavenie. Už to nebolo absolútne ticho sprevádzané len ich našľapovaním.

 - Tam vpredu!... asi sme na správnom mieste. Prepokladám podľa svetiel, že sú to hasiči a polícia. To iste hľadajú teba. Tam! Vidíš! - začal šepkať.

  Zažmúrila smerom dopredu. Naozaj. Preblikujúce svetlá a hlasy. Cítil, ako sa jej dlaň v jeho roztriasla.

  - Prepáč, dievča, ale ďalej s tebou nemôžem. Choď stále rovno a hlasno krič. Nájdu si ťa a pomôžu ti. - pritlačil naposledy jej ruku a potom ju prudko vypustil.

  - Ale, ale... - skúsila zaprotestovať.

  - Psst! Môžeš teraz ty pre mňa niečo urobiť?! ...ak ťa smiem poprosiť, nespomínaj ma. Je to pre mňa veľmi dôležité. Nikoho si tu nestretla. Nikoho nevidela, s nikým sa nezhovárala. Dobre? Ďakujem. - už šepkal tichšie a tichšie, ale o to naliehavejšie.

   Cítil, že je tesne pri nej. Predsa len zacítil vôňu. Len si narýchlo nevedel spomenúť, čo je to zač.

  - A ...keď si už z toho gympla, nepoznáš náhodou dievča, čo sa volá...Belle? Pod mostom som raz našiel jej knižku. Možno jej ju niekedy vrátim... ak budem mať príležitosť. - cúval a smutne sa usmieval, ani sám netušil prečo. Bolo mu skrátka niečoho ľúto. Nie, nebolo. To sklamanie, keby ho zazrela a nezodpovedal by tomu jej idolu, by narušilo jeho ego.

  Naprázdno zalapkala ústami natočená jeho smerom. Nechápala poslednej vete. On vie, ako sa volá? Robí si z nej žarty?! Kto to je?! Odkiaľ ju pozná? Pozná ju vôbec?! Kto je ten záhadný muž?! Počula, ako odchádza opačne, než sa blížili svetielka a zintenzívnievali hlasy. Po chvíli sa však zažalo aj na druhej strane.

  Má mobil! Oklamal ju! V záblesku z mobilu však videla len čiernu siluetu muža ešte chvíľku sa dívajúceho jej smerom a náhle miznúceho v bočnej chodbe.

  Iba čierna silueta. Priveľmi totožná so všetkými mužmi sveta a predsa...

  - Vidíme niečo! Podávam hlásenie... Tam vpredu ...asi dvadsať metrov...To bude zrejme ona! Ponáhľajte sa, našli sme ju! ...

OUAT - PRVÁ - 26. kapitola FF

OUAT

26. kapitola

Prvá

Mediátor...

        Auto ani neškrtlo. Takmer si pretočil zápästie, mykal nervózne kľúčikmi, ale nič. Do toho navyše zabzučal konečne prebudený mobil.

   - Počúvam! - vyjadril svoje rozhorčenie a bezmocnosť v jedinom slove.

   - Ty si sa ale riadne zmenil, starec. Poslušný si síce býval vždy, ale nikdy si ma nepočúvol. Dúfam, že aspoň dnes bude výnimkou. Je to dôležité...- zasmialo sa a na sklonku vety zas zvážnelo na druhej strane.

   - Emma?! - nálada mu trochu stúpla. A zas sklapla.

  - Nemám veľa času, ale nepáči sa mi to. To, čo ťa nútia robiť a viem, že úlohu, ako ostatne vždy, plníš do bodky, ale... maj sa na pozore Robo, niečo mi tam nehrá. –

  Stará dobrá Emma. Starostlivo ho pošle do prdele.

  - Vieš zlatko, aj by som bol strašne rád niekde v pokoji na ropnej plošine v Nórsku, zarábal ťažké tisíce, mal omrznutý nos aj uši a bol vytantrený od mínus sedemnásť skôr, ako sa k nemu vôbec na hajzli dostanem. Emma, vyklop, čo vieš a skús mi dobyť batériu, lebo som tu stvrdol na štácii, skapalo mi auto, mám sakra problém ako sa dostať domkov do pelieška a nemám chuť sa tu doťahovať so zradkyňou, čo ma  nechala v štichu! Kto ma to len do tohto tu navliekol, há?! - prebudili sa v ňom spomienky.

   - Nevyšiluj. Skrátka si len daj pozor. Niekto ťa potrebuje dostať naostro, nielen cez prípad. To je všetko. A aj ty mi chýbaš, papľuh jeden nevychovaný.  -  zacmukal mobilný bozk a aparát stíchol.

  Okolo preletelo niekoľko húkačiek. Rôznorodého razenia. O chvíľu ďalšie. Nejaký veľký záťah.

  Žeby už dnes? Nedostal presné pokyny, ale je možné, že o tomto čase mal trčať ešte v tej sprepadenej diere a čakať, kým si po neho neprídu. Už na to čaká večnosť. Vždy sa niečo poserie. Dnes jeho milované autíčko. Keby aj chcel cúvnuť, nemôže. Aká irónia.

   Jedovito buchol po volante. Vytrhol kľúče zo zapaľovania, pritreskol dvere. Nech už to má  teda za sebou! Ale nech si píšu, že tentokrát bude klásť odpor, nech ho to aj stojí zopár modrín. Niekde sa musí vytrieskať z bezmocnosti.

  V nádejou čakala na zázračný pásik.

  Dočkala sa. Telo sa jej roztriaslo. Pozviechala sa zo zeme, cítila, že všetok odev má celkom vlhký, ruky, nohy stuhnuté, žalúdok ako sušenú slivku. Rozmokvané ranky doteraz utužené šokom sa tiež začínali ozývať. Ale pásik rovná sa nádej. Tam hore zas niekto je.

  - Haló! Tu som! Haló, počujete ma?! -

    Strhol sa. Hlasy? Takto rýchlo? Asi majú lepší vozový park, ako si pôvodne myslel. Natočil sa smerom k dverám, ktorými sem zostúpil, ale tam bolo ticho. Len nočný vzduch, čo sem s ním vošiel sa pomaly miešal s puchom miestnej stariny.

  - Halóóó! ...som tu, dolu! Prosííím! Počujete ma?! – vrieskala, čo je sily stačili. Pásik nad hlavou sa jej porozdeľoval na niekoľko menších.

  Stál na drevenom masívnom poklope a naozaj sa mu nemarilo. Zdola počuť hlas. Nie sú to ukecané páriace sa potkany. Lenže on tu nemôže ziapať. Je tu v móde inkognito. Toto je tajná skrýša. Kvokol si a mocne zabúchal na jednu z lát.

  Počula dunivé klopkanie. Je tam niekto. Počuje ju. Priložila skrehnuté dlane na ústa a skúsila len nejakú dlhé slabiky. Niečo ako héééj, éééj, tu sóóóm!

  Je tam niekto. Volá. Pošmátral po drevených latách, ale nikde nič, za čo by sa dala zátka do  podpalubia potiahnuť a zdvihnúť. Zrejme to urvali, alebo to zhnilo. Treba nejaké pádlo. Tyč, kus železa. Niečo sa tu našlo, ale dlhodobo zabednený otvor ani necukol. Tak znova. Nič.

  Čo teraz? Nemôže sem zavolať pomoc, toto je tajná skrýša. Niekoľkomesačná práca kolegov by vyšla úplne navnivoč a to ešte ani poriadne nezačala. Čo teraz?

  Jednoznačné riešenie. Ak tam dolu niekto je a potrebuje pomoc, musí ho skúsiť zachrániť sám. Pomáhať a chrániť.

  Poobzeral sa a našiel nôž. Chvíľu s ním baštrngoval, skúšal čistiť nánosmi prachu znefunkčnené medzery, potom to skúsi vypáčiť zas.

  Počula šramot aj buchot. To je dobré znamenie. Tam hore sa niečo deje. Automaticky ustúpila dozadu a čakala, kedy sa otvorí brána do neba, spustí sa rebrík a statní namakaní záchranári, hore bez, ako bývajú so šteniatkami nafotení v tých hasičských kalendároch,  si po ňu prídu. Skúsila si uhladiť vlasy, ale momentálne si aj tak žili vlastným životom. Cítila pod prstami, že od vlhka sa zvlnili. Aspoň tvár keby si mala čím pretrieť. Iste je zaškrataná ako malé decko.

  Zázrak. Pásik sa zmenil na pás. Síce iba taký akýsi rozstrapkaný a niekoľko centimetrový, ale vyzeralo to nádejne.

  Prehra. Nič viac ako pár centimetrov vydlabať nedokázal. To je trapas.

  - Je tam niekto? – skúsil zakričať do štrbiny, ale hneď skontroloval, či sa to príliš neozýva.

  - Ja som tu. Dolu! ... a stratila som sa tu. Teda stratila som sa niekde inde a... prosím, vytiahnite ma odtiaľto! – stala si na špičky a stuhla od vzrušenia, že záchrana sa blíži.

  Polovici jej prehovoru nerozumel, ale rozoznal ženský hlas. Dolu je baba. O to viac by sa mal snažiť ju zachrániť. Mozog mu začínal prehodnocovať, či radšej nepotopí prípad.

  Robo, z tohto tu by si mal vyjsť ako outsider, nie hrdina, ktorý bude v miestnom plátku a možno aj v telke a už nikdy nebude môcť robiť v utajení.

  Robo! Predsa ju tam nenecháš?! Alebo...?!

  Tak a znova! Prípad, neprípad. Ak sa mu podarí ju odtiaľ vytiahnuť samému a nenápadne vyhodiť na ulicu a pekne poprosiť, aby mlčala, z hrdinu sa ešte dá vyvliecť.

  Pokračuje sa v páčení.

  Poriadne sa zaprel, drevo sa ešte hodnú chvíľu priečilo. Nevzdá to predsa...

  Práásk! Ozvalo sa, keď to už takmer vzdával. Jedna z dosiek povolila, po obvode sa ukázali väčšie medzery.

  Práásk! Ozvalo sa však aj zvrchu. Toto nevyzerá na policajný zásah. Ten má iné pravidlá, preblesklo mu hlavou. Ostatné už bolo horúčkovité. Pokúšal sa čo najrýchlejšie pohnúť s tým sprostým deklom. Ešte jedna doska...aspoň...keby...poddala! Poddala!

  V poslednej chvíli  prestrčil nohy cez medzeru a pretiahol sa ňou. Obraz, s olúpanou maľbou buchol dolu, prikryl vytvorenú medzeru a naň zrejme popadali aj ďalšie veci, ktoré svojím pádom strhol.

  Vedľa nej dopadlo čosi veľké a hore sa zas zhaslo.

  Čosi veľké sa začínalo zviechavať.

  Cúvla.

  - Hej, ste tu?! – spýtal sa ubolene.

  Váhala, či odpovedať. Zhora sa však začínali ozývať ďalšie zvuky. Buchot, dupot, krik. Hlasy. A nezneli veľmi záchranársky. Výstrel? Výstrel! Zintenzívnený dupot. Väčší krik.

  Nejako ju vyňuchal, chňapol po nej.

  - Bežme! - zavelil.

  Poslúchla.