OUAT
13. kapitola
Prvá
Prepravu
zabezpečuje akciová spoločnosť...
Všetko do oranžovo-hneda ako stvorené na
absolútnu nudu. Užíval si ju rád. Užíval si ju. Nepriadla nadšene ako sopľavé, lepkavé
detoktory drahých kovov s maternicou v permanentnom nasadení, ani sa
netvárila ako eskorta. Prišla, rozložila sa, rozložila ho a zmizla skôr,
ako by bol musel byť k nej milý. Alebo aspoň ústretový, alebo aspoň rád.
Rozprávala tak akurát. Čiže málo. Prestával sa v jej prítomnosti báť rozprávať
sám. Aj v prípade, že nie vždy mala potrebu interreagovať, počúvala a nemala
taký ten fejs ospalého mačiatka v kvetináči. Mačky sú vraj tekuté. Tekutiny má
rád. Povymieňame? Trochu neskôr. Možno...
- Bol u našich pýtať džob. Čo ty na to?
- pošúchal si zátylok uterákom, popraskal pár kĺbikov na rukách a založil
ich spletené za hlavu. Pritesno si stiahol opasok na župane. Už nemá pás, aký
mával, kým ešte aktívne športoval. Box nie je šport. Box je filozofia.
Tušila, že je pod drobnohľadom. Aj o kom točí. Vystrúhať
prekvapený kukuč by bola chyba. Tak drzo z opačnej strany.
-
Viem. Kázala som mu to. Bez ohľadu na to, čo bolo, mám na neho slabosť.
Možno by som to nazvala vďak, ale väčšinou ťahám z kaše ja jeho. - maličká
pauza na priliatie sentimentu, nie veľa, len tak medzi prsty. - Vďak za to, že
sa môžem o niekoho starať. Asi tak. - masírovala si dôkladne tie tenké
prsty. Razila škoricou.
Nemal chuť pitvať pravdivosť jej slov, ani ho
jej názor v podstate nezaujímal. Aj tak sa rozhodol sám.
- Kázal som zobrať ho. Na skúšku. Jeden nikdy
nevie. - vstal, načiahol sa za pohárom, ale vidiac, že je poloprázdny, zasunul
palce za opasok, aj v stoji tlačil a stal si nad ňu. - Pre takého je
ťa škoda, ale každý máme nárok na nejaké slabosti. – nadvihol jej bradu,
priložil ukazovák na jej pery a ťukol ním po jej nose. Aj po jej čele. Aj
doložil.
- Mám u riti, že mi klameš. Také ako ty
poznajú len dva extrémy hodné lovestorky. Buď totálny chudák alebo totálny
boss. Alebo oboje...- spokojný s posudkom odkráčal na pevných nohách
k baru.
- Bude zaujímavé sledovať, kto z koho. -
nenechala si ujsť posledné slovo. Len stlmila zvuk.
Ignoroval to. Taký, ako on, také ako ona pre
neho nie sú hrozbou, ani výzvou, ani...
- Ani biele. Už nemáme. Obliekaj sa, vyrážame
do podniku. Tvoje šteniatko má tuším službu. - zhaslo sa v chladničke.
Chcel nepremeriavať, ale starého psa novým
kúskom nenaučíš. Teplý, vyžitá a debil. To mali byť jeho traja
spoluorganizátori miestneho nočného vyžitia na periférii mesta, aj periférii
periférie, v diere, kde kameň jebe tehlu.
Ako rád by sa bol mýlil. Aspoň 50 na 50.
Debil sa nafúkol.
-
Môžeš začať s tými beňňami v sklade. -
Nemôže. Nevie, kde je sklad a začínať si
s debničkami asi nebude zaúčanie polcoloviek do tajov najstaršieho remesla, aj
keď... Blen kdesi zvnútra nenápadne vyložený do ústnej dutiny po spomienke na
včerajšiu noc si vedel aj vizualizovať. Mal by zelenú farbu a zeleninovú
príchuť. Ako mohol?! Nešlo skôr o to, že si mohol? Priklopil fascikel
s argumentmi, obhajobou, svedomím a ostatnými prkotinami. Dno? Tak
dno!
Premeral si vyžitú. Zhora-dolu, zdola-hore.
Podľa tupého výrazu, ktorým okopírovala ten jeho, drzo a úplne spontánne,
vedel, že to bude s ňou fajn. Aký požičaj, taký vráť je prijateľnejší ako
všetky diplomatické a strategické chujoviny sociálnej integrácie.
Odjakživa si lepšie rozumel s opačným
pohlavím. Ale nie opačne opačným! Fľochol prísne na Davidka. Leštil si vrch
dlane. Prostredníkom prilepeným o ukazovák. Že by pigmentové škvrnky? Zle
rozotretý výživný krémik?
- Máš to dobré, len si to neškriab. -
neodolal neprovokovať.
Čakal našpúlené pery a vzdušný bozk,
ale Dávid sa pozrel inteligentne. Jasné. Ak chce zapadnúť, bude rešpektovať.
Podpichovať môže až neskôr. Pichať...Do riti! Hamuj! Nie! Asociácie stop!
Zhrozil sa sám seba. Je tu pár minút aj s cestou a dno sa prepadá
hlbšie a hlbšie. Mohol tušiť pivničné priestory. Nory. Kanály. Stoka.
Ešte sa dá voľne dýchať. Zatiaľ.
Natočil sa radšej ku Katryn.
- Potrebujete s niečím helfnúť? - jeden
dvihnutý kútik stačí.
- Potrebujem, aby si mi nevykal. To po prvé.
A potrebujem normálneho chlapa, nie vytrasenú cigu alebo soba vo výslužbe.
- mykla plecom na kamošov.
Ona mohla. Je mu jasné, kto tu velí. Rozhodol
sa správne.
Švacla utierku o pult, utrela ruky
o pás z bokov, nechala ich tam zatlačené a vysúkala sa
s nacvičeným vykrúcaním zadku, čo nepustil ani mimo služby a prevelenia,
niekam dozadu.
Prijal ponuku.
Pár vetami mu predstavila celú putiku.
Pomerne slušné zámorie s neslušnými funkciami all inclusiv, nenápadne
skrytými za mrakodrapmi tovaru.
- Sem si zlož veci, aj tak budú páchnuť, ale
zvykneš si. Aj doma si zvyknú. Máš ženu? - prehadzovala z jedného háčika
na iný nejaké zvršky, aby ho mal prázdny.
Prázdny ako jeho život. Ani žena ani syn.
Ale, ale, koľký pátos.
- Ani žena, ani syn. Ani strom... -
- Ani sa nečudujem. - jeden kútik mu bude
stačiť.
Zrazu bola sympatickejšia.
- A čo sa týka stromu, šťať chodia na
hajzlíky. Tie ti ukážem neskôr. Budeš ich rajbať. Vzadu je kanapa, ak som
pochopila správne, že nemáš kde bývať. - vyzvedala diplomaticky, ale mala
otázku na každé riešenie, tak tých sympatií nepribúdalo.
Potiahol za háčik, koľko toho unesie. Unesie
dosť. Všetky tunajšie háčiky toho dosť unesú.
- Ja mám dve sestry. Občas ti dám môj obed.
Hen je chladnička. Ale neriskovala by som. Sem má prístup mrte veľa ľudí. -
komentovala a prešacovávala všetky vrecká vo vrstvách pod háčikmi.
Cigarety, čo našla, odľahčila o pár
gramov nikotínu. Drobáky ju nenadchli. Odcinkali späť do vrecka hneď po výlove.
Ešteže služobnú zbraň musel odovzdať.
Odteraz vrecká prázdne. Pochopil. Bol jej vďačný za túto lekciu, lebo vedel, že
to lekcia bola. Nikdy sa nehrabala vo vreckách. Nebola odkázaná na cigarety ani
drobné z tringeltov. Katryn má bod.
Je to skrátka sympatická baba. Tu to stopni a túto líniu príbehu nerozvetvuj.
- Nezašívaj sa tu často. - lekcia číslo dva.
- Mám sestru a synovčeka. - jeden kútik.
Nahnevala sa. Lekcia číslo tri. Pochopil. O
slovách sa toho ešte musí veľa učiť. Najmä, ako ich používať čo najmenej.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára