OUAT - Prvá... 6. kapitola

OUAT

6. kapitola

Prvá

Netradičné dekorácie v exteriéri...

        Nikdy tu nebol. Dobre, možno v prenatálnom čase pred prepisovaním disku pamäte a vytesňovaním nažitého nenávratne do koša, aby vám spomienky tvorilo len rozprávanie dospelákov, fotky a vyfantazírované plnofarebné zážitky, možno. Tri a pol roka mal tak nekonečne dávno. Ani obraz, ani zvuk. Ani fotky, ani zážitky, pri ktorých nám s nostalgiou tečú po zvrásnenej tvári kadejaké telesné tekutiny. Dospelákov už v zóne intimity niet, fotky  niekde v pivnici a príbehy? Ronia dosiaľ nemala deň, že by si rada pospomínala na ich spoločné detstvo. Možno by mal začať sám.

   - Uhnite, prosím, vďakaáá...- drglo mu do chrbta. Skoro ako svedomie.

  Ahá, niektorí si udržujú kondičku behom v parku. Nie, tuto si nepovie vetu: možno by mal začať sám. "Uhnívať" môže na najbližšej lavičke. Aspoň, kým sa nezjaví tá... 

   Šrelo ju, že musí poslúchať. Sklopiť uši a šúchať nohami, aj keď sa Ruby ústa nezatvárajú. Zašila ich za búdu so záhradníckym náčiním a ako jediná s prsiami nasávajúcimi hrdzu plechostánku môže spoza rohu očumovať cestičky v parku. Hlavne nenápadne. Gaston nebude očami vyzliekať Belle, Belle nebude naivne zízať na Gastona.  Stretko až do tretice. Pekne podľa plánu.

  Ale ona tak veľmi chce, aby medzi nimi už voľačo konečne bolo. Ale nie plechová búda s harampádím!

  - Ruby, poďme sa radšej akože prechádzať a akože náhodou ho stretneme...- skúsila vyjednávať.

  - A akože nedrbe ti tak náhodou?! Chceš to celé pokaziť? Teraz, keď je všetko na najlepšej ceste? Videla si minule, že prišiel a stál tu ako taký chuj dve hodiny! A príde aj dnes. Za to ti ručím. Ozaj, napísalo ti, že tvoja správa mu bola zobrazená?! - zisťovala si detaily z nového plánu, ako si držať chalana od tela a pritom ho mať v hrsti.

  Belle len sklamane prikývla. Poslal jej len trápne OK a nijaký smajlík, nijaká nálepka, nijaký smajlík, nijaká nálepka...  A minule nevidela nič. Len počula nekonečný komentár Ruby, ktorá tu ako jediná bola zas zašitá za búdou a sondovala. Ona trčala v cukrárni na námestí a sťažovala sa veterníku, že má neprajnú kamku.

    - Ak si mu napísala presne to, čo som ti kázala, tak príde... Ručím ti za to. - stiahla sa za búdu a šmátrala po vreckách. - Zabudla som cigi. Nemáš? -

  - Nefajčím...veď vieš. -

  - Naučím ťa. - pohrkala zbytočnými zápalkami a zadívala sa na svoju nesvoju kamošku, čo sa tu ošívala a rýpala paličkou do zeme a skalpovala kríčky a bolo na nej vidno, že by sa najradšej rozbehla po hlavnej ceste s otvorenou náručou, veď sa už hádam, do nej niečo prilepí. Taká pekná a taká blbá.

    - Tak ty nefajčíš? Ani cigarety nie? - podštuchla rusovláska s úškľabkom, ako stará harcovníčka.

   - Prestaň, Ruby, je to nechutné...- začervenala sa a vykročila z tieňa kdesi dopredu, akoby tam zbadala ležať v tráve päťeurovku. Ruby prekrútila očami, ale len trochu, nekvalitná očná linka od dedka Mulan sa hnusne otláčala na viečka.

  Stála na malej parcele prvým lístím už posypanej trávy. Natrčila bledú tvár poslednému slnku a roztiahla pery do úsmevu. Bolo pred západom a bolo málo hrejivé. Taký Gaston by ju iste zahrial lepšie. 

  Vťahovala pach parku a vyselektovávala z neho niečo, čo by jej pripomenulo jeho vôňu. Smola. Pred parkom hlavná cesta, z druhej strany sieť obchodíkov, z tretej stoka, čo bola prítokom do rieky a zo štvrtej pumpa. Ani stromy nestíhali eliminovať konkrétne insígnie jednotlivých aglomerátov.  

   Kvokla si, sadla, zatiahla kolená pod bradu a uložila na ne hlavu.

 

  Blížila sa stredom cestičky, sebavedomá, načančaná a hrdá na svoj zjav. Ohnivé háro jej vstávalo a zas usedalo na plecia v pevných, pravidelných vlnách.  Dívala sa len jedným smerom, kdesi bokom,  s rukami zasunutými v tenkom kabáte, prekladala nohu cez nohu.

  - Na dievča z lokálu vyzeráš veľmi elegantne. - stiahol kolená čo najviac k sebe, aby jej uvoľnil miesto na lavičke.

  - Na to, že si ma práve nazval šľapkou ti zvysoka seriem, ale že si nezabudol aj polichotiť, beriem ako prejav priazne. Konečne si prehodnotil svoj postoj? - prisadla si, zložila kabelku k boku, pritlačila ju a napriek slovám, prekrížila ruky na hrudi.

  Dnes nebude ustupovať, podliezať, podkladať sa ani prehovárať. Má toho už plné zuby. Má poslednú šancu, inak to balí a vracia sa späť, nech si tu hnije v pozícii horšej ako SBSkár. Rozhodla sa zopakovať si to, čo si vsugerovávala celú cestu, ale...

   - Robert, nebuď väzňom svojej minulosti. Všetko, čo bolo, bola len lekcia, nie rozsudok. - rozplietla ruky aj predsavzatia.

  Díval sa ešte chvíľku dolu k topánkam. 

  - Tu nejde o mňa. A ty to vieš. - narovnal sa a do zorného uhla mu padla kôpka akejsi figúrky v tráve skrútenej v klbku. Na okamih v nej videl Emilie. Na túto však práve svietilo slnko a robilo ju takmer priezračnou. Akoby sa rozplývala a čo chvíľa po nej nezostane ani vlas. Presvietená a odovzdaná lonu prírody. S lonami opatrne. 

  - Nemôžem za to, čo sa jej prihodilo. Tam zlyhal celý systém, ale sám vieš, čo všetko obnáša naša práca a nemôžeš sa predsa upínať ku každému jednému prípadu tak, že ťa to rozloží...- mrmlala si niečo stále dookola Zelena po jeho boku. Rozkladala ruky, opierajúc ich o opierku lavičky, potom zas skladala, priliepajúc sa o koleno a spolu s ním sa dívala tým istým smerom.

   Ku klbku dievčaťa s tvárou na kolenách. Ona však videla len chuderu, čo zrejme dávno nedostala vlka, lebo októbrová zem je už raz taká vďačná na posedávanie. Navyše má totálne holé kríže. Ako môžu nosiť tie krátke bundičky a nemyslieť na následky.

   - Nepomyslela na následky. Chudera. Emilie.  -

  - Tu nemôžeš sedieť, - ozvalo sa jej nad hlavou. 

  - Sedieť môžem, ísť nemôžem. - natiahla nohu a cez predok tenisky jej trčal palec.

  Chalan nad ňou sa rozosmial. Kvokol si k nej, urval akýsi neskosený trs buriny a pošimoril ju na líci. 

  - Už sa na teba nehnevám. Za ten minulý štvrtok. Inú by som odpálkoval hneď, ale ty...si taká ...iná. - narovnal sa a načiahol k nej opäť dlaň. 

  Dívala sa mu na ňu zhora-dolu, zdola-hore, kol-dookola. Patrične zasnene. Trochu neodvážne. 

  - Ale...ja ...klamala som. Neviem veštiť z dlane. - zadívala sa zospodu konečne do jeho dúhoviek s očami celkom rozosmiatymi blaženosťou, že smie. Sa dívať...

   - Viem, že si klamala. Nemala si minule žiadneho zaracha od otca, ani nijaké domáce väzenie. Ale ja sa tak ľahko nevzdávam, to by ti mohlo byť jasné. A klamárka nie si. - pomykal prstami, aby konečne vstala.

  Prijala ponuku. Tentokrát ju stisol pevne a pritiahol k sebe. 

  - Stretol som krásnu a zaujímavú babu...- chcel sa jej aspoň nejakou čiastočkou tváre dotknúť nejakej tej jej čiastočky, ale vedela sa veľmi pekne ohnúť dozadu. 

  - Povedala som, že "skončíš s krásnou a milou babou"...- skúšala vytiahnuť svoju uväznenú labku.

   Márne. Držal dobre. 

  - Skončím? Skončiť môžem len, keď sme si spolu niečo začali! Takže to znamená, že chceš so mnou chodiť? - vybľafol neveľmi romanticky, ale obsahovo to bolo presne to, čo chcela. 

  - Ešte neviem... - skúsila sa nahlas zamyslieť, čo by asi urobila na jej mieste Ruby, ale pre neho to bolo jasné "áno".

  Vypustil jej ruku, akoby ju vyhadzoval do vzduchu. 

   - Je to na tebe. Ale ja nerád prehrávam. Ja nikdy neprehrávam... Belle! - zaznelo sebavedomo.

  Ona ale počula niečo ako: "...budem o túto krásku do smrti bojovať, ...kým si ju nezískam, ...moju lásku Belle!"  Alebo niečo obdobne kvietkovano-jednorožtekové.

  Ruby počula, alebo skôr videla, že jej lekcie sú ta tam a hľadala, čím ovaliť tú trapku s červenými lícami a nosom a čelom a doparoma cez tú motýliu háveď ju už ani nevidno.

  Nervózne klopkala gélovými skvostami do plechu búdy, držala za čelo prilepená o jej bok a čakala rozhrešenie stretka, ktoré sa ani dnes nemalo uskutočniť. Slučkový efekt, predsa. Omotáš, spravíš slučku, uvoľníš...a hentá trapka len omotáva, omotáva, omotáva... nie, necháva sa...omotávať! 

 

  Pozrel sa na zmĺknutú budúcu kolegyňu. Usmievala sa na párik laškujúci vpredu. Nepočuli nič z ich dialógu, ale jasné bolo nielen nebo. Asi jej dá ešte jednu šancu. K telu si ju nepustí, ale práca policajta mu už naozaj chýba. V tom mala pravdu. Pôjdu pekne vedľa seba, ako tamtí dvaja. Asi na krok medzi telami. 

  Ešte je čas držať sa za ruky. Ešte majú čas na prvé nesmelé bozky a celkové to zňuchávanie sa. Ktovie, či to Zelena vidí tak isto a či im fandí rovnako? Ústami jej myká, oči žiaria, tvár zmäkla. Na sebe pozoruje tie isté príznaky.

   Natočila sa na okamih k nemu a všimla si, že ju pozoruje. Vrátila sa k dvojici odchádzajúcej po cestičke.

  - Videl si? Preletela iskra. Bude jej raz ležať pri nohách. - vyprevádzala vzďaľujúci sa párik, vysmiaty a občas akože nenápadne do seba narážajúci. - V našom prípade, aby preletela iskra a ležal si mi pri nohách, by som musela použiť paralizér. - uzavrela a vstala.

  Bol rád, že vie, na čom je, ale na panáka ju pozvať môže.

  Po vzore mladíka k nej načiahol ruku. Trošku ňou trhlo, ale potom ním trhla.

domiceli