OUAT - Prvá... 3. kapitola

OUAT

3. kapitola

Prvá

Itinerár v číslach, tvaroch a materiáloch...

        V šatni visela stará mapa mesta. Jeden by aj povedal, že mapy nestarnú, ale stačí nejaký magor, ktorý vyhlási určité priezviská za dobovo prezreté, prípadne hnilé a je tu problém. Pre pamätníkov aj starousadlíkov. Oficiálne patril už k obom stavom. Kedykoľvek sa však pozrel pri prezliekaní sa tým smerom, odhliadnuc od miniatúrnym písmom zaznačených slov medzi vrstevnicami, videl len schematické znázornenie oblasti, v ktorej sa stratil.

  Toto je jeho mesto a on sa tu cíti byť cudzincom. Nijaká útulná pekárnička so žoviálnym ujom, čo si bude pamätať jeho uja a uja toho uja, nijaká čiperná, ukričaná trafikantka, ktorá mu zakaždým nebude mať vydať a spoľahne sa, že príde aj zajtra, pozajtra aj po nedeli s pravidelným tringeltom,  ani staré učiteľky s nacvičeným úsmevom a frázou: "Ty si sa vôbec nezmenil, ty lapaj," opätovanou po inej: "Vy sa vôbec nemeníte, pani učiteľka," lebo učky naštepili, aby ich nemenné tváre strašili bývalých žiakov ešte roky rokúce po vychodení školskej dochádzky nezmenenou fazónou za každým rohom.

    Odkedy sem prišiel nanovo, pred pol rokom, akoby denno-denne stretal len prisťahovalcov a zo susedov zostala len stará Makovická. A ani tú už dlho nevidel robiť rapovú hitparádu po vchode.

   - Máš ísť k šéfovi. - zamrnčala vedľajšia skrinka. - Snoril tu po tebe aj osobne, má tam nejakú návštevu, tak je trochen viac neurotický. - naprázdno otáčal malým kľúčikom kolega a mračil sa do zámku. 

  Zľava-doprava. Sprava-doľava. Úžasne zmysluplná činnosť namiesto chrápania. Niekde. S niekým. Zapínal vlastný plný rozkrok do skafandra uniformy. 

  Tomuto nočná skončila už pred hodinou, ale nemal sa kam ponáhľať. Zjavne. Možno ho raz pozve poznávať staronové zákutia mesta. Ktosi spočítal, že je tu štyridsaťsedem krčiem a im príbuzných pajzlov. To by stálo za hriech očekovať ich a špendlíkmi s farebnými hlavičkami pozabíjať do mapy na znak dobytých území. Prípadne dopitých.  Ronia by po takom záťahu ukazovala vždy nadránom na hodinky a možno, možno pri ťažších prípadoch aj na kalendár.

  Už dávno sa nezoťal. Nemá guráž, čas, ani chuť. Ani kolegu. Parťáka. Emma...

  Koľkokrát šli spolu len na jedného panáka, potom to svorne prehodnotili, kvôli krívaniu, že treba aj do druhej nohy. Najradšej ju mal, keď následne vykríkla na celú putiku to svoje: "Doriti! Ešte nalej, vošiel do tej istej!"

  Do tej istej rieky sa nedá dvakrát stúpiť. Nikdy mu už nového kolegu nepridelili. Že by si ho pridelí sám? Skúsi?

   - Uhm. - pritakal na rozcvičenie bzukotom a hoci ho to nutkalo spýtať sa, či netuší, o čo zas raz ide, nechcel byť otravný. 

  Rozcvička skončila skôr, ako začala. 

  Natiahol polokošeľu a s bundou pod pazuchou zašnurovával ťažké topánky. Ešte sa z nich trúsil včerajší riečny piesok. Pri rieke nie sú krčmy. Bezďáci si nosia lacné čučo z hypermarketov. Ale dá ružový špendlíček na most. Nie, biely. Mala biele rameno. Tá malá žaba. Tá ti vošla do ktorej nohy, há?! Dupol oboma, aby striasol priodvážnu spomienku a zvyšný piesok.

  Cestou zo suterénu sa predsa len pristavil pri mape.

  - Hľadáš niečo? ...konkrétne? - namieril polovyzlečený muž sprcháč na obrovskú vysvietenú mapu. 

  Fuj, chlpaté hnedé rameno. A smrad podpazušia. Ktovie, ako voňala ona... Pod pazuchami?!

  - Nie, nie...nič. Len som sa zamyslel, prečo v legende nie sú aj putiky, krčmy, pohostinstvá a tak.  - zahováral asociácie. - Zvlášť tu na policajnej stanici by to možno bodlo. Pre nováčikov. Poznať terén a jeho nástrahy.  - rozhovoril sa úprimne.

  - Ja nepijem. - zamračil sa kolega na mapu a odťapkal do spŕch.

  Chcel sa mu ospravedlniť, že ani on nie, ale sviňa pamäť mu doviala spomienku akurát na rozrehotanú Emmu vo verajách kúpeľky, keď šla poriešiť neprestajné čľapotanie vody.  Vraj sprchovej hlavici pomerne presvedčivo niečo vysvetľoval, aby už prestala plakať. To bolo v časoch prenatálneho spolunažívania po privátoch, keď topánky obaja považovali za náramne zdraviu škodlivé, budiac sa často pred obedom obutí s bolesťami hlavy.

  Kolega bude ťažší oriešok. Z tohto kolega ani kumpán do pitiek nebude. Emma, Emma, kde si? Tvoja rada, že jesť ovocie so šupkou pre orechy neplatí, sa začína pretavovať do reality. Už viem, čo si tým myslela, keď si náš tandem rozpúšťala a šla si svojou cestou.

    - Konečne ste tu. Nechcem dlho chodiť okolo horúcej kaše, ale... a vidíte, zamyslel som sa a niečo mi vypadlo. - ovieval sa štíhly vysoký muž akýmsi fasciklom a takmer špúlil pery.

   Nie, to sa mu len čosi zaseklo medzi zubami a snaží sa toho, čo najskôr zbaviť. Pozná ten pocit. Špárať sa na verejnosti v hube sa nepatrí, ale ten pocit...ten nutkavý pocit, že to niečo musí von. A nechce. 

  Dá mu čas. Ktovie, koľko vydrží. Dáva mu minútu.

  Nadriadený odložil papiere na stôl pred seba, zastokol ruku pod sako do pása a zvrtol sa k oknu.

  Pohol očami tým istým smerom. Pohľad do okna po ráne ho vždy stojí playlist nočných správ. Snov. Aj tak sa vždy pozeráme z okna pri každej možnej aj nemožnej príležitosti a dlabeme na sny. Ak sú cestou k sebapoznaniu, niet sa čo diviť, že tak činíme. Potom sa divíme, prečo sa nám v reálnom živote sny otáčajú riťou. 

  Hej, aj muž pred ním sa mu tiež tak natočil a pokojne si špára v zuboch. Štyridsaťsedem sekúnd. Ako tých krčiem. Vyhral stávku sám so sebou. Pôjde to osláviť. Dnes sa spije. Ale ešte predtým kúpi špendlíky s farebnými hlavičkami a dá si bacha, aby tam neboli nijaké biele.

   - Urobte si pohodlie. Problém je trochu zložitejší. - ponúkol ho muž s čistým chrupom, ktorý si ešte spokojne zvnútra oblízal jazykom, stoličkou, takou nepohodlnou, aká len môže byť.

  Všetky sú u šéfov také. Na materiáli, tvare ani veľkosti  nezáleží. 

  Minúta ticha. Tak dobre, menej ako minúta. 

  - Prešiel som si vaše papiere a najmä posledné psychologické testy. Viete, ja nie som a nikdy nebudem zaujatý, ale vaša minulosť nie je pre mňa idiferentná vzhľadom k tomu, čo vám chcem ponúknuť. - posunul sa zadkom na svojom kresle a ruku zaprel o opierku. Hlava klesla k ramenu.

  Pojmy "minulosť" a "ponuka" v jednej vete pôsobia ako mačka s myšou. Bol zvedavý, čo z toho vyjde. Nahodiť dve vrásky nad koreň nosa a počúva sa ďalej.

  - Nesťažujete sa a neohovárate, - skonštatoval, prečítajúc to akoby z papiera, ale boli to jeho závery. A čakali na reakciu.

  To nemyslí vážne. To mu tu má vykladať niečo z manuálu, ako intrigovanie na pracovisku oberá o mentálnu energiu, ktorú každý policajt predsa potrebuje na riešenie prípadov, alebo čaká, že začne?! Nezačne, nech pokračuje.

   - Nepreháňate, - usmial sa šéf a poťukal na riadne hrubý fascikel pred sebou. - S vašimi skúsenosťami by ste mali skôr sedieť na mojom mieste, s niekoľkonásobným povýšením na výložkách a predsa ste sa, dokonca  niekoľkokrát, radšej dobrovoľne stiahli. Toto tu, to totiž nie sú zlyhania, ako si niekto môže mylne myslieť... Ja som vás prekukol. - zatiahol tajomne, ale nedal mu čas kuknúť sa na to zo svojej strany stola, spod svojich klapiek v postroji poslušného podriadeného.

  Pokračoval rýchlo v hodnotení. Len obeť si prestávala byť istá, či ide o superlatívy, či naopak, klince do rakvy.

  - Nestaráte sa o názory iných. A to sa mi na vás páči najviac a ešte, že nepočúvate svojich neprajníkov. - nahol sa nad stôl, či fakt vidí dobre svojho práve v ružových farbách vymaľovaného favorita.

  Favorit sa cítil ako kôň.

  Jockey sa zas oprel a uzavrel blahorečenie.

  - Nikdy sa nezavďačíte všetkým. - vymenil rukám miesto, natočil sa bokom, preložil nohu cez nohu, ak si ešte začne obhrýzať nechty, chrstne mu rovno do toho vytešeného ksichtu pravdu o tom, že sa asi zasekol v štádiu orálnej fixácie, lebo ho jeho matka priskoro odstavila od prsníka. Nikto nechce počúvať o prsiach svojej matky v akomkoľvek zmysle. Ak sa bude chcieť dať raz vyhodiť, tak to povie nahlas.

  - Preto sa vás chystám vyhodiť. - zaznel výstrel a kone v jeho hlave sa bezhlavo rozbehli všetkými smermi.

  Jockey šiel po vlastných k dverám, otvoril ich dokorán, skontroloval, či sa nezatvárajú bez jeho dovolenia a vracal sa späť k svojmu kreslu.

  - Prepáčte, ale smiem už uviesť našu návštevu? - vtiahla do kancelárie hlavička Ingridky a potuteľne sa usmiala na šéfa opäť usalašeného na svojom tróne.

  Blahosklonne privolil.

  Z koňa sa prevtelil do vola. 

  Otvorené dvere? 

  Náhrada za neho za nimi?!

  Veď o tých ceckoch nepovedal predsa  nič nahlas!

domiceli