OUAT - Prvá... 10. kapitola

OUAT

10. kapitola

Prvá

Ambivalentný hrdina v kontexte leta...

      To o ženení sa čertov nechcela práve použiť, ale nič iné jej mozog nevypotil z indícií očí, čo horko-ťažko rozoznávali siluety činžiakov rozpitých v daždi. Načo si umývala vlasy? Načo kulmovala? Načo žehlila a zas kulmovala? Prečo nemá vodeodolnú špirálu ako Ruby? Kto to kedy vymyslel, mať na dáždniku logo otcovho obchodného dodávateľa?! Nič nevychádza! A to má byť o desať minút na námestí. Praštený nápad Ruby na rande vo štvorici.

  - Bellinka, cestou domov od Ruby vezmi od babičky dve nealko pivká. Mne sa nechce akosik do tohoto nečasu. Aj sa ti čudujem, že tebe sa chce...- škrabkal si otec brucho ohryzenou stranou ceruzky a hľadal v brožúrke nejaké to sudoku, čo ešte nesprznil zlým výpočtom a môže začať...przniť.

   - Ruby už zohnala lístky do kina. Ozaj, potrebujem asi štyri eurá. Na lístky. - vtiahla pokorne do kuchyne v najhrubšom svetri, aký v skrini našla, aby otca obmäkčila. Platný pokus.

  - Tak, tak, len sa dobre obleč. - pochválil prvý dojem. - Tak veľa peňazí za sprosté kino? Tak veľa. - zalamentoval, ale dcéru má len jedinú, majú jesenné prázdniny, nech si trošku oddýchne. Ona aj on. On dnes nejde s kamošmi na pravidelnú partičku, čo ušetrí, dá jej. Komu inému. Vytasil sa s päťeurovkou.

  Mladej zasvietili oči.

  - Tie dve pivká nezabudni. -

   A zhasli.

    Robiac čo najdlhšie kroky, aby zmenšila časový sklz, vážne premýšľala, že sa bude tváriť, že vážne premýšľa. Také tie zasnené pohľady dopredu a pokyvkávanie hlavou. A potom, keď sa jej spýta, na čo myslí, tak to na neho vybalí. To s tou filematológiou, vedou o bozkávaní sa. Budú sa smiať, lebo on bude čakať, že ona povie, že myslí na neho a ona to nepovie. Ona je iná.  A bude to trochu trápne a potom... potom sa môžu tváriť, že robia vedecký výskum v tejto oblasti. Konečne prvý bozk. On by mal začať. Jednoznačne.

  - Doparoma! To čo...bolo?! - vyprskla celá oprskaná autom, čo neriešilo, že sa pod obrubníkmi už tvoria obrie kaluže. - Celý bok mám zasr...zadr... od...fuj, smrdím, ako naftové očko...- zhrozene sa dívala na svoje svetlé džínsy. Teraz pehavé svetlé džínsy. Pehavé, smradľavé, svetlé džínsy.

  Otec mal pravdu, mala som si zobrať ten dlhý baloňák. Ale v tom vyzerám ako prírastok v stanovom mestečku na fesťáku.

  - Došľaka! Došľaka! - nahlas ešte párkrát slušne zakliala, aby sa jej uľavilo, ale mala, čo robiť, aby aj udržala dáždnik v ruke, aj  kabelku pod pazuchou.

  Už trochu mešká. Trochu dosť. Otec ju poslal dvakrát sa prezuť. Vymeniť kotníkové ponožky za normálne a conversky za túto ohavnosť. Dobre, že jej nekázal nazuť si aj gumáčky so žabkinými očkami na nartoch. Iste ich niekde v pivnici opatruje.

  - Došľaka! - zamračila sa ešte aspoň raz do spätných svetiel auta, čo jej dokaličilo už aj tak zúfalý image. Bola by šoféra schopná aj prekliať, ale jediná kliatba, čo jej prišla v tom momente na um, bola tá čínska od Mulan: "Bodaj by si žil zaujímavý život!" A to podľa feng shuej a podľa Mulan a jej dedka je to najhoršie prekliatie na svete, lebo každý pravý číňan si váži svoje pohodlíčko. Ale podľa nej je to skôr dovolenka s All inclusive. Preklínať sa nebude. Bude sa ponáhľať pred kino, už aj tak mešká. Dnes to bude zaujímavé!

 - Čo? Telefón?! Teraz?! - zapípala k vibrujúcemu vrecku na krátkej bundičke. Rúčku dáždnika strčila pod bradu...

  Pozrela na jeho stoický profil.

   - Jazdíš, ako debil. To, že sa máš dostať na šikmú plochu neznamená, že si dáš zobrať papiere.  - skontrolovala radšej  make-up v spätnom zrkadielku, vidiac tam dievča nešťastne v štronze, ako zúfalo sleduje svoje pravé stehno, koleno aj lýtko, práve čerstvo vywellnessované v naftovej mláke spod okraja cesty. - Mal by si spomaliť. A spomaliť! - prichytila si bezpečnostný pás, pri ďalšom, už mláku obchádzajúcom manévri. - Začínaš to brať príliš vážne. Bez auta budeš outsider. Díler v MHD? To chceš pchať použité ihly do sedačiek? Kvôli klientele? - drístala do vodou vysvietených pásov na mokrej ceste, v rytme stieračov.

  - Vravela si niečo, Zelena? - strhol volant pred ďalšou mlákou, ale nevydalo. Ľadová, špinavá smršť si vybrala ďalšiu obeť. Chudera. Doma ju nepochvália. A auto po boku, čo muselo dakus nabok, zatrúbilo na debila.

  - Ruby?! Ruby! Čo?...ešte raz mi to zopakuj, - preložila mobil k druhému uchu ledva vybalansujúc dáždnik pod bradou a vrátila na prvé, lebo telefonovať vieme len s tým jedným. Ono to bude ako s tou rukou. Nie, ešte to pod paplónom neskúsila. Hanbila sa.

   - Ruby? Ruby, špliechajú tu autá, nič som nerozumela. - obzerala sa a zatiahla radšej pod najbližšiu busovú zastávku, aby sa mohla zložiť. Len aby Ruby medzitým nezložila. Aby sa nezložila. Nezdala sa byť v pohode.

  - Ruby? Počuješ? Už počujem. Tak, čo sa deje?! ...- chvíľu sa ozýval  len šlechot a bzumkanie áut svištiacich okolo. - Počkaj, prestaň revať...neplač, vravím ti! To, že Peter povedal?! Takto?!...Ruby, neblázni...Jasné, že prídem. A...čo to kino? Dobre, dobre, neškreč na mňa, kašlem na...kino. Aj na...  Idem. Jasné, že idem! Prestaň plakať. Skočím do MHDéčky. Už som u vás. - píííp.

  Hlboký nádych a výdych. Teraz buď Belle múdra. Čo urobíš? Pred kinom iste stepuje Gaston, ty máš pripravenú prednášku z filematológie, v denníčku pripravená stránka o prvom bozku a tvoja bestfriend ťa potrebuje. Ťa potrebuje! Ťa potrebuje! Ťa potrebuje! Hlásenie ukončené. Hláste sa v riadiacom centre operácie. Ruby. Ruby je kamka.

  Pred vysvieteným kinom - neónmi osvietení ľudia a rozpajedený Gaston, ktorému práve premokli zbrusu nové tenisky. A to mali byť značkové. Značkové nerovná sa automaticky kvalitné. Toto ešte fotrovi vykŕka.

  "Kde toľko trčia? Kde, do svatého?!" prekladal nohu z päty na špičku a tasil zuby. Od zimy, od jedu.  Ani dáždnik si nevzal. Zmokne jak sirota.

  Zdal sa jej taký zlatý, nemožný a zmoknutý. Stisla pery do seba a spomalila.

  Zbadal ju. Konečne nejaké svetielko v tejto svinskej smršti.

  Aký krásny úsmev má. Aj oči sa mu smejú. Aj ľudia sa im smejú. Vždy sa jej zdá, že sa všetci smejú a zízajú na nich a každého zaujímajú a vôbec. Usmej sa, Belle. Viac. Tak.

  Ide sama? Ešte viac zmoknem? Kde je tá druhá so svojím nabijákom?! To nevedeli prísť naraz?! Už aby boli v teple kina. Dnes ju už chytí za ruku a dnes sa budú bozkávať. Už nijaké také tie...

  - Ahoj, Gaston. Prepáč, že meškám, ale... Jéžiš!...už mi ide bus. Musím za Ruby, je to s ňou veľmi vážne. Pá a tu máš môj dáždnik, potom mi ho v škole vrátiš...a... - prilepila mu do ruky studenú rúčku dáždnika a na pery tie svoje.

  A zmizla v tridsaťšestke a dvere sa za ňou zavreli a rozprávky bol koniec.

  Dotkol sa prekvapený pier a zízal by jak žaba z prachu za odchádzajúcim autobusom...keby nepršalo.

  Keby nebolo pršalo, bolo by mi dievča dalo...

domiceli

OUAT - Prvá... 9. kapitola

OUAT

9. kapitola

Prvá

Monumentálnosť charitatívnej hystérie...

      S jazykom vyplazeným na pol žrde doťahovala Ruby posledné ťahy na nechtoch svojej kamarátky, kým tá poslušne s prstami od seba, aby mali čas uschnúť, držala prostredník prilepený na nejakom tom riadku novej knižky, čo práve doslova hltala. Ako vždy.

  Nebola celkom spokojná. Nie so snažením sa Ruby, lepšiu kamku nemá nikto, ale...

  - Podľa štatistiky sa denne vo svete vyrobí viac ako šesťtisíc knižných titulov, čo je skoro dva milióny ročne a akurát ja musím čítať takúto exemplárnu absurditu! - komentovala zhrozene posledné vstrebané riadky.

   - Ty furt čítaš iba chujoviny, moja. - zadržala jazyk, pricvaknutý medzi zubami, rovnako ako mozog nedešifrujúci nejaké tie cudzie slovíčka v závere vety, aby náhodou nevyšla aj na kožku pod nechtom. Vyšla. Zúrivo namočila štetček do nádobky a zahrkala. Veľmi rada počúvala zvuk ocieľky narážajúcej o sklo.

   - Normálny časák si máš kúpiť! So vzorkami parfumov a zľavami.  A nie vraziť vždy celé vreckové do nejakej pošudenej knihy, čo ťa aj tak maximálne vytočí. A mňa tiež.  - opatrne vysvetľovala a skúšala prilepiť ďalšiu neónovú kvetinku presne... hocikde na kraj nechta. -  Dáme aj krakelovací? - jemne fúkla na malíček a pochválila sa súhlasným prikývnutím.

  Belle s vypleštenými očami zízala na svoju stránku.

  Ruby to už nebavilo. Nie, že táto tu nemá ani základný kozmetický potenciál, lebo stále kupuje iba idiotské knižky a nie poriadny rúž a shimmering a bronzer a iné prepotrebné veci,  ešte ani neocení jej vynaloženú námahu?!

  - Hej, knihomolka, počúvaš ma? Čo také si sa zas dočítala, keď totál ignor chuderu Ruby? - pritlačila zo strán na inkriminovaný malíček s neodborne zamaľovanou kožou pod nechtom, aby kamku prebudila.

  - Tak, napríklad, ty si myslíš, že plávajúci skrkvaný mikroténový sáčik v jazere sa podobá na ženský klitoris? - zatiahla stláčaná úplne vážne.

  A Ruby sa prvýkrát vážne nahla nad knihu.

  - To čo čítaš? Preboha, to ti otec dovolí? Mňa by babka za toto dala na adopciu a zavrela na dva dni do mrazáka k lazaniam po záruke! -

  - Klasika. Súčasná próza. Uršula Kovalyk. - mykla plecom Belle, zatvorila knižku a zničila pätnásťminútovú prácu kamošky, lebo pán lak a jeho tri krásne dcéry vrstvy neráčili ešte doschnúť.

  Šmarila po nej odlakovač vyhrabaný z bordelu v kozmetickej taštičke.

  - Tak a dosť! Človek sa ju tu snaží počlovečiť a ona namiesto toho, aby mi porozprávala o poslednom rande, ničí moju niekoľkotýždňovú snahu! Tak ako? Jazýčková bola? Prsia očekované? Baterka vo vrecku pripravená? - hádzala, paradoxne, čitateľskou sterilitou naštepená Ruby metafory, po ktorých by sa nevinné Uršuline rozmočené mikroténové sáčky stiahli zahanbene pod hladinu.

  Aj Belle sa stiahla pod viečka. Záporne kývala hlavou, v rozpakoch zakladajúc pramienky za ucho. Nechty už nemohla viac zničiť.

  - On ťa ešte neboškal?! Gaston?! - zrevala zhrozená deva, až sa pár desiatu obžierajúcich dievčat z vyšších ročníkov strhlo a pridržalo si jedlo pred ústami, aby nevybuchlo od smiechu. Táto bojovníčka za práva dievčat na bozkávanie sa a iné telu milé činnosti bola dobre známa firma už vo všetkých triedach hneď s prvým zvonením.

   Tvár Ruby sa začala podobať nechtovej katastrofe a jej odrazu na vatovom tampóne, ktorým si dievča sediace na lavičke pred ňou zúrivo zodieralo náter.  Hrala všetkými farbami, okrem tých mejkapových, aj zhrozenie, prekvapenie, posmech a ...závisť.

  - Tak vy spolu oficiálne chodíte dva týždne a on ešte neskóroval? A ...on ešte stále s tebou chodí?! - zadrela nechápavo. Niečo v matrixe nie je v poriadku.

  Belle len prikyvovala, mala len jednu farbu v depozite. Akútnu červeň.

  Ruby si prisadla. Vytiahla jej z rúk odlakovač a privoňala si.

  - Vy dvaja nebudete normálni. Buď je to romantická love, aká tu na gympli ešte ani nebola, alebo...nie si ty lesba?! - odsadla si kúsok. - Dobre, dobre, nič som nepovedala. Ale teraz pravdu. On sa nemal k ničomu alebo ty si sa bránila? - prižmúrila oči, aby jej neunikol nijaký náznak zatajovania.

  Dievča s kožou okolo nechtov vo farbe plesnivých brusníc len dvihlo plecia a spustilo ich.

   - Dívaš sa mu pravidelne do očí? - vypleštila názorne oči na kamošku.

Dievča prikývlo.

   - A dívaš sa mu aj na pery? -

   Dievča neprikývlo. Zamyslelo sa. A hľadalo odpoveď vo včerajšej prechádzke okolo námestia. Predvčerajšej okolo parku, predpredvčerajšej zas okolo námestia... Stále videlo iba dlažbu. Chodí a zíza si pod nohy.

   - Aj si občas takto nenápadne zahryzneš do spodnej pery? - kusla si svoje si idúca kamka vôbec nie nenápadne a aj musela vypľuť nános, čo stiahla prednými zubami. - A aj si pery oblizuješ? - dokončila trojicu indícií. Aj s názornou ukážkou, ktorá sa podobala skôr na záber z National Geografic o levoch po dobrej bašte.

  Dievča sa zhrozilo.

  - Pery sa nesmú oblizovať! To mi otec hovorí už od mala. Potom sú suché a drapľavé. -

  - Hamuj, trapka. Dnes tu riešime vláčnosť pier, alebo to, aby mu bolo jasné, že sa chceš bozkávať!? -

  - Ale ja sa nechcem bozkávať. Teda, chcem, ale nie nasilu...keď on nechce...- skúsila vysvetliť konce, začiatky aj stredy  každého rande.

  - Ty si telivo, Belle. A ako on môže vedieť, či chceš, keď sa mu ani nedívaš na pery, ani si tie svoje nehryzkáš a ani ich neoblizuješ? Há? Ty si myslíš, že chalani majú nejaký mozog? Všetko je tu dolu a tam hore mu to musíš dať najavo ty! - chytila sa zúfalo za čelo. - Čum na háky. - drgla ju, vidiac, ako okolo ide Sean.

  - Hej, kámo, prosím ťa...- vyštartovala po ňom.

  Ovila mu paže okolo pliec, aby jej neušiel a natočila ho tak, aby Belle videla jej tvár. Dívala sa chudákovi do očí a na pery, hrýzla si do pery, raz vrchnej, raz spodnej, olizovala sa po kútikoch, aj dookola, až kým sa chudáčisko nevymotal z jej zovretia a rýchlym galupom nezmizol medzi skrinkami. Ruby zastala s rukami vbok a hlavou vpredu ako práve prebudená stará korytnačka.

  Belle sa pobavene usmievala.

  - No, nejako nevydalo...- zaškerila sa do odmaľovanej ruky. Smrdela po acetóne.

  Ryby potriasla hrivou.

  - Chápeš to? Iba nevinný flirt... Tomu magorovi sa postavil! - natrčila ruku ako tácku smerom, kam zmizol.

  Belle radšej preglgla ďalší výsmešok.

 - No, nič. - mávla nad nezodpovedným mladým mužom, ktorý asi nevie kontrolovať svoje pudy rukou. - Vráťme sa k tvojmu problému, lebo to sakramentský problém je. Ak sa dnes na rande pobozkáte, potom najneskôr v januári ťa dá dolu. - vyhodnotila v závere kurzu a schovávala pakšamenty dekoratívnej šlamastiky.

   Belle nestíhala vstrebávať. Aký január? Čo v januári? Prečo? Načo? Začo? Dolu? Jáj?! Dolu!

  - Dolu? - zasvietili Belle oči až si Ruby pomyslela, že jej náročná misia bola úspešná. Sklamanie. Všetko ľahké je podozrivé. Bod číslo... dlabať na to. Niečo z pánskych lifestylákov.

  Druhá takmer ťapkala rukami. Namaľovanou o tú smradľavú.  

   - Fakt, už sme dávno neboli v našich katakombách. Dúfam, že Leroy nevymenil kľúče. Teda zámky. Ideme skúsiť?! Zvoní až o päť minút. - nadchla sa pre dobrodružstvo.

   Ruby sa v tvári stále zračilo zúfalstvo. Kedy už táto dospeje? A dozreje? A odzvoní jej fatálnej naivite?!

   Kauza: Katakomby... Tajné miesta pod miestnou školou, ktoré náhodne objavili, keď školník zabudol zatvoriť masívne kovové dvere na nich. Pol starého mesta je podľa legendy obdobne podkopaného a hoci tieto neboli nič moc a tých pár metrov štvorcových niekoľkými smermi po prvé zamurované časti škola využíva ako depozit starých lavíc a iných hatrapárov, prestávky tam, v tichu, tme a tajomne bývali kedysi, keď boli ešte nové v tejto škole fajn.

   - Počuj... ty nebudeš až taký stratený prípad! To nie je zlý nápad. - nadchýnala sa rusovláska ďalej.

  Druhá už o čosi menej. A po ďalších slovách už vôbec nie.  

  - Prísť o panenstvo na tak zaujímavom mieste. Máš u mňa malé bezvýznamné plus! Zariadim, aby tam do januára bola aspoň karimatka. - usmiala sa konečne Ruby.

  - Aké...ja nechcem! Ruby...čo? Aký január?!" -

  - Svätá prostota a moja trpezlivosť. Ty nevieš, že chalana síce môžeš nejaký čas si držať od tela, ale taký mesiac je tak akurát pre normálne baby, ako ja, ktoré však dávame prednosť presa len skrátenej dvoj, trojtýždňovej verzii. - afektovala trochu. Trochu dosť.  -  Ty, moja, máš čas tri mesiace. Maximálne. Ak nezinkasuje do troch mesiacov, tak pôjde loviť inde! To je jasné ako facka! Takže teraz máme koniec októbra. Dnes to vidím na prvý romantický bozk, zajtra francuzáky, pred Vianocami nasadíme nejaký ten petting, neckting. Maximálne jednou rukou a v januári mu dáš. - uzavrela a spravila rukou čiaru vo vzduchu.

  - A čo druhá ruka? - natrčila jej Belle svoju odmaľovanú, radšej sa tváriac, že nepočúva, ale Ruby zostala na svojej línii vývoja kamoškinho vzťahu.

  - Urob si to druhou rukou, máš to ako od cudzieho. Niekedy to skús. - dvihla kútik úst. - Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku. Nebudem ťa predsa učiť, ako predstierať orgazmus, ...keď ty si sa ešte ani nebozkávala. Neospravedlniteľné! - povzdychla sklamane, ale tak trochu jej aj závidela. Kde sú tie sladko-bôľne časy krásnych naivných začiatkov... 
  - To si fakt taká nemožná, Belle?! - poklopkala si na čelo vôbec nie zhovievavo, aby zakryla vlastné rozpaky.  

domiceli

 

OUAT - Prvá... 8. kapitola

OUAT

8. kapitola

Prvá

Čaro štatistiky...

    Uznal, že rannú hygienu už prepásol, pokúsil sa zahnívanie zaživa zazichrovať aspoň pohárom vody. Stále sedela za stolom a prekladala fotky. Už nesmoklila, len mdlo hľadela na čierno-biele obrázky. Nemračila sa, neusmievala. Pri obrate čakal vety typu: "..tu si bol aký zlatý" a "...táto je z dovolenky v..." a "...v...", prípadne: "...pamätáš sa na toto a tamto...?" Celé leporelo sentimentálnych spomienok na niečo, čo by malo vyvolať nejaké emócie, len si nie sme celkom istí aké a kedy.

   Otočil sa a nič. Prekladala, vykopávala odložené a zas odkladala vykopané. 
   Má sa začať prihlúplo usmievať, alebo vyjadriť ten taký patetický smútok nad zašlými časmi deravých kolien a rozbitých nohavíc...

  - Chcel som ešte dokúpiť album, aby si ich mohol aj malý prezerať. S nami. Decká vraj rady pozerajú fotky. - vylial zvyšok vody a oprel sa o linku.

  Nedvihla oči na neho, len brušká prstov sa jej triasli nad kôpkou vedľa škatule.

  - Hľadala som... Chcela som, aby sa podobal na niekoho z našich. - trochu pomrvila perami aj čelom. 

  Má vrásky. Keď sa mračí, má aj ona už plnú tvár vrások.

  - Myslíš mamu a otca? - hľadal, kam odložiť pohár a nenaštvať ju, keď je teraz chvíľu taká krotká.

  - Na kohokoľvek! - takmer vyprskla.

  Teraz sa zamračil sám. Nechápal v prvom momente, kam mieri. Nechápal ani v druhom, keď doložila.

   - Dúfam, že aj jej decko sa bude podobať... - zopár hlbokých nenávistných nádychov. - Nech vie, čo to je... zaslúži si to! - zhrnula kôpky, čo narobila, pleskla ich do škatule, zatvorila ju a odsunula od seba.

  Už sa mu rozsvecovalo a predsa zostávala tma. Nakukol do chodby, kde nechal krpca, tak nepodobného na kohokoľvek, stavať vežu z topánok a opatrne si prisadol, tušiac, že sa pokúsi vstať a ujsť. Zadržal ju za ruku. Pevne. Bratsky pevne. 

  Chvíľu iba veľavravne mlčali. Ukladali myšlienky, ale v tajfúne to nešlo.

  - Pred pár dňami mi jedna známa povedala vetu, ktorú by si mala prijať aj ty. - skúsil trochu pomykať jej rukou, aby sa mu pozrela do tváre. Márne. - Ronia, nebuď väzňom svojej minulosti. Všetko, čo sa stalo, bola len lekcia, nie rozsudok. - stisol teda ešte trochu.

 - Prekvapuješ ma! Tebe fakt neprekáža, že tvoja, teraz už dúfam bývalá, frajerka čaká decko s tým... s niekým iným?! - mrkla bokom, ale vrátila sa k téme na obruse, nechtami druhej ruky začala oškrabkávať vzory.

  - Pre malého Robka vždy lepší nevlastný brat, ako len bratranec. - zatiahol s neskrývaným sarkazmom.

  Trhlo ňou. Zbledla, očervenela, roztriasla sa pochopiac celú špinavú hĺbku tých pár krutých slov. Ukončila úškrnom.

  - Tak tým si obhajuješ svoje zlyhanie, aby sa ti ľahšie kráčalo ďalej?! - zhrozila sa jeho nepríjemnej filozofie. - A nebodaj tomu aj sám veríš?! -

  - Možno. - uvoľnil jej ruku a spojil si tie svoje. - Uveriť je ľahko, ale sama vieš, že ja sa nevzdávam. Možno to bude trvať mesiace, možno roky, ale spravodlivosti sa nedá ujsť. Ak si ho nenájde ona, tak ja určite. - pripadal si trápne, ako tu proklamuje vieru v zákony a ich dodržiavanie a pritom kus svojho  života dosiaľ a teraz dupľom, ide postaviť mimo zákon.

  - Odchádzam od polície. - dvihol bradu, čo sestra na to.

  Mračila sa. Ako vždy. Potom nechápala. Ako vždy.

  - Nie, nebudem sa hrať na Zora pomstiteľa, ani nič podobné, neboj sa. Len... sa priprav, že budem trošku viac vyvádzať, ako doteraz. - skúsil úsmev, ale Ronii sa len prehĺbili vrásky nad koreňom nosa.

  - Zbláznil si sa?! ...a...a vyvádzať? Trošku viac?! To sa ešte dá?! Preboha, Robo, čo chceš robiť?! - vstala a zaprela sa o stôl.

  On sa pohodlne rozvalil na stoličke.

   - Nič. Budem sa flákať, popíjať, ponocovať...a zas sa flákať, nejaká tá výtržnosť k tomu...potom ma vyrazia od polície a ja budem pokračovať...Alkohol, možno nejaké drogy, flákanie a flákanie a podobne. A aj baby. - usmial sa na plné ústa, vidiac, ako ona tie svoje otvára dokorán a opäť si sadá. Ako v spomalenom filme.

  - A to už som si myslela, že si sa z toho všetkého za tých pár mesiacov, čo sme doma... dostal. - pokývala trochu hlavou do stropu. - Nespomínal si ju, nič o nej nevravel. Chodil do roboty. Všetko vyzeralo na najlepšej ceste...-

  - Kam? Kam, Ronia?! Kam si myslíš, že idú naše cesty? Tie najlepšie?! - opäť jej chytil ruku. - Dobre, pochopil som, že ona nikdy nebude so mnou. Nijako. A už vôbec nie šťastná. Odpustil som jej, odpustil by som jej vždy, keby sa chcela ku mne vrátiť...ale zrejme chce žiť svoj vlastný život... Ok, rešpektujem, beriem. Nie, že by ma to neštvalo, aj ja som len obyčajný chlap, ale...ok rešpektujem! - vytekalo mu z úst, no kdesi dovnútra stekal blen. Všetka tá horkosť za celé tie dlhé nekonečné mesiace neistoty a čakania na akýkoľvek odkaz od nej. Všetky tie nejasné správy o konci sveta od vedenia, od kolegov, od neprajníkov, od Emmy. Je čas dať bodku namiesto nekonečných otáznikov.

  -  Ja idem ďalej! Ja chcem ísť ďalej. Vždy som chcel byť dobrý policajt. Mal som svoje sny a plány, čo všetko ako poliš dokážem. A ja to dokážem! - skúsil nadšenie, ale nevydávalo.

 - Nevravel si, že odchádzaš ...od polície? - zrýchlene žmurkala Ronia úplne zaplavená protichodnými vyjadreniami jej bláznivého, nekompletného a potrešteného brata. To vedela presne a videla jasne.

  - Slová sa hovoria, chlieb sa je... -

  - Mám iba vianočku. - ukázala na tanier.

  Ok, zobral si z neho ďalší plát. Dnes ešte skoro nič nejedol. S plnými ústami pokračoval.

  - Ronia. Nemôžem ti povedať, o čo presne ide. Ber to všetko tak, akože to presne takto má byť. Ja budem chvíľu vyvádzať... - pritiahol tanier ešte bližšie a scapil dva ďalšie pláty do seba, dobre ich jeden o druhý pritlačiac, na poslednú chvíľu jazykom zachytával vytekajúce vnútornosti, ešte lepšie vediac, ako malého za to vždy vyhreší. Aj veľkého.  - Ten lekvár je ozaj príšerný. Ale... ale ty si budeš žiť tak, ako dosiaľ. O peniaze sa neboj, plat mi zostane. Nikomu nič nebudeš vravieť, ale na to sa dá, ostatne,  na teba spoľahnúť. Ja si budem žiť svoj život a ty pokojne svoj. Nič sa tebe ani malému nestane. Nedopustím, aby vás moja služba nejako ohrozila. - pokojne sa napchával a sám sebe prikyvoval. Hádam to povedal dosť jasne.

  - Robo! Čo mi to tu táraš? - popácala ho po hrudi, akože odstraňuje omrvinky.

 - Ronia! Čomu nerozumieš? - odobral plácajúcu ruku z hrudníka. - Skrátka ma poverili novým poslaním. Tajným. Budem pracovať v utajení, nie ako radový policajt. Pre verejnosť budem skompromitovaným chlapom, ktorého vyhodili zo štátnej služby. Ale ja pre nich budem makať ďalej. Len na opačnej strane barikády. - vystrúhal hnusný ksicht. Pokus o drsný.

   - Ako ožran, povaľač, drogovo závislý?! - vypúšťala z úst obrázky z apokalypsy.

   - Hej, prípadne díler, pasák. - nadsadzoval drzo, vidiac hrôzu v jej očiach.

  Docupital malý a natrčil ruku na pac. Prilepil o ňu svoju labu.

  - Vidíš, to decko ma pochopilo hneď. - žmurkol na krpca.

  - Lobko nie je decko. Lobko je plasák a dílel! - opravil ho a obom dospelákom zamrzli úsmevy.