OUAT
45. kapitola
pristrihnuté
krídla 3.
Odosielateľ
Miešal si nápoj v šálke. Ani káva, ani
čaj, nejaký "vyprošťovák", čo pomieša a ani si z neho nelogne, lebo
polomŕtve chuťové bunky v ústach už vopred presvedčil, že stačí glg a znamená
to pre nich okamžitú smrť.
- Volala ti včera Emma. Mal by si sa jej
ozvať. - kričala Ronia kdesi z útrob bytu.
- Načo? Zdžubala si ma už ty. Dupľu si
neprosím. Ste obidve rovnaké. - vysúkal sa spoza stola a vylial šálku do dresu.
Zasyčalo to. Alebo len zašumelo. Skrátka dalo
to najavo, že to bol jed. Bol a basta!
- Koľkokrát ti mám vravieť, že mi nemáš pľuť
do dresu! Fuj. - zhodnotila Ronia zašpinenú výlevku.
Ani sa jej nesnažil protirečiť.
Obdarovala ho zaslintanou malého fľaškou, s obsahom, kde už plávali pavučiny nejakej novej civilizácie v žltom náleve, aby ju podržal, kým obriadi dres. Ronia rada obriaďovala. Chvalabohu. Časy, keď to bolo naopak, sú už, dúfal, dávno preč. No, čo?! Tak si len vyberá, čo do nej investoval.
Pokojne
odšróboval malého fľašku na čaj a prelial nevypitý zvyšok dolu hrdlom. Smäd je sviňa. Nič
horšie ako "vyprošťovák" to byť nemôže.
- Feniklový. Dnes ti neradím ísť medzi ľudí.
To bol čaj na zastavené vetry, drahý brate! - do dvoch prstov chytila
inkriminovanú fľašku a napustila do nej vodu.
Treba riadne vyčistiť vnútro aj okolie.
Kontaminácia istá.
- Vetry vraviš? Ok. Ideme sa teda vyvetrať. Obleč malého,
vezmem ho na prechádzku. Vyzerá to byť pekná sobota. - ošíval sa previnilo a
skúsil nenápadne načúvať pochodom vo vlastnom vnútri.
Bol smiešny.
- Keď už, tak pekná nedeľa. Ale nedbám. Zíde
sa vám obom trochu rozptýlenia. Ale nezabudni, že je po chorobe a nemal by byť
dlho na čerstvom vzduchu.-
- Na čerstvom? Žartuješ? Obaja sme vypili
toho lektvaru na prdenie, tak si okolie pekne upravíme. Však drobec? - spýtal
sa akéhosi prilezivšieho štvornožca, čo sa mu po gatiach driapal do stoja
vyrovnaného.
Výraz jeho vytešenej tváričky, hoci absolútne
netušil, o čom je reč, mu na okamih stačil na úpravu dnešného portfólia s
ponukou nálady. Bude s malým a budú sa baviť. A kúpi mu tie kocky.
- A
kúpim mu tie kocky. - oznámil matke pri drese, čo kefou riadne rajbala
smradľavú zájdenú fľašku.
-
...sa čudujem... že si to vôbec pamätáš. - pritlačila na steny a radšej si
nevšímala grimasy tých dvoch. - A pochybujem, že dnes bude ešte niečo
otvorené...a ...motať sa po nákupáku, to môžete rovno zostať doma. - trepla
neumyteľnú fľašku späť do dresu.
- Nie,
nemôžeme. - heglo ich od nárazu a pratali von.
Nákupák hučal ako inokedy. Sviatok - piatok
tu vždy znela otravná hudba, čo sa vpíjala pod kožu a kým sa človek naučil ju
eliminovať a odstaviť zmysly, stihla mu nejaká odrhovačková melódia zaprasiť
centrum na opakovanie. Aj teraz si hmkal niečo, čo sa jeho hudobnému vkusu
bridilo, ale po včerajšku otupený mozog to nasal a odmietal deratizáciu.
Malý v kočíku zaspal. Na kockách. Ani škatuľu
nerozbaľoval, stačilo, že na vrchu bolo obrovské šteniatko. Kým zalomil,
obštekal všetkých okoloidúcich, ktorý roztomilej dvojici venovali svoje umelé
úsmevy. Hau hau-hauúú.
Žalúdok mal na vode, ale z niečoho musí byť
človek živý a hubovej polievky vlastnej sestry už mal nadnes dosť.Bagrovať sa bude v teréne.
- Jedno detské menu. Hej, to s hračkou. Je mi
jedno, čo mi tam dáte, beztak to bude chutiť ako polystyrén, verte mi. - štengroval babu v zásterke.
Mračila sa.
- Nie,
nie, nechcem urážať vašu prevádzku, len moje chuťové bunky po včerajšku
nestihli vybudovať domobranu tak majú cintorín prekladaný kafilérkou... jasné,
už mlčím. - vrele podebatoval s brigádničkou, ktorej sa dotýkalo jeho navážanie
sa do jej práce.
Nejaká netýkavka vzťahovačná. To sú dnes ženy...
Striasol sa a
vyhľadal voľné miesto. Nie, nevyhľadal voľné, zámerne počkal, kým traja tukom
už obrastení tínedžeri dobagrujú, doohadzujú svoje pukaté ksichty odpadkami, dorehocú sa na blbých poznámkach a nechajúc všetko tam, odpracú sa do najbližšieho obchodu s počítačovými vychytávkami na hry a spol.
Rád si počkal. Mal záujem o to
konkrétne miesto. Psychologický moment. Asi. Pravdepodobne.
Zaparkoval kočík pod paravan s umelou flórou a
s nedôverou sa díval na tenučké hranolky trčiace z matného papiera. "Čo ťa
nezabije, to ťa posilní..."
Spomenul si na feniklový čaj a hodil zopár
žltých prúžkov do tlamy. Ako predpokladal. Chuť servítkov namáčaných v tapetovom
lepidle, posypaných sódou bikarbónou. Fajn. Je to jedlo. Na jedlo sa nevraví
fuj, však Robko. Mrkol na spokojne chrochtajúce dieťa. S kockami pod hlavou.
- K menu majú iba ľadový čaj. Ale fajn, že si
prišiel. - pristál na malom stolíku ďalší balíček s detským menu a oproti si sadla
žena.
Po chrbte mu prešli zimomriavky, zabehlo mu,
vyrazilo dych a štronzo s otvorenými ústami, z ktorých negustiózne trčala
rozžuvaná potrava bolo už len bonusom k celkovému dementnému obrázku.
Emilie sa usmievala. Tak Emiliovsky, boľavo,
ako skoro vždy. Nezmohol sa na slovo, tak sa ho chopila sama, rozbaľujúc svoje
jedlo.
- Myslela som, že prídeš do čajovne. Ale ...zmýlila
som sa. Nemala som toľko šifrovať to pozvanie, uznávam. - vykladala si na jeho
tácku kuracie nugetky a zeleninový šalátik a plastový pohár s načapovaným
ľadovým čajom.
Ten mu podala.
Mal trochu problém
skoordinovať pohyby dlane a prstov, ale chopil sa ho, presvedčený, že prípitok
už je na ňom.
-
Emilie! Kde si bola? Prečo? Ako si mohla... - snažil sa po prebudení sa rýchlo odložiť pohár, aby mal
voľné ruky a mohol sa ku nej načiahnuť a lapnúť ju za tie jej. Čo ak by mu
chcela ujsť.
- Musela som. Vravela som ti, že musím. Je to
takto lepšie. - dívala sa na štyri ruky uprostred všetkého toho nezdravého
kalorického žrádla. Je to takto lepšie...
- Čo
to trepeš?! Nič nie je dobré! Vieš, ako som...ako sme sa o teba báli? Ten
gauner je vonku, stratili ho a ty... si vo veľkom nebezpečenstve, čo keby ťa
našiel?! Je schopný všetkého! Kde si bola celý ten čas?! - zvyšoval tlak,
neuvedomujúc si, že nie je v posilňovni, nemačká tam trubky, aby vytvarovali sval zaňho, ale drží krehké ženské ruky.
- Som s ním. - skúsila povoliť zovretie.
Povolilo samé.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára