OUAT - Pristrihnuté krídla III., 34. kapitola

OUAT

34. kapitola

pristrihnuté

krídla 3.

Ústa...

      Priveľa svetla. Rezalo oči. Privysoké stropy. Rezali halu a robili z nej trojposchodovú dutú tortu strácajúcu svoj vrch kdesi v...  Vlastne, čo je tu strop? To je otázka. Koľkí by na ňu vedeli asi tak zodpovedne, alebo aspoň len zodpovedať? Takmer si zlomil krk, ale tam až nedohliadol. Zavadzali mu kadejaké nainštalované serepetičky obrích rozmerov. Na jarnú výzdobu to už veľmi nevyzeralo. Alebo ešte. Aspoňže vajcia zmizli. Blbá paralela. Veľmi blbá.

  Strhol oči z troch nad sebou pavlačovo porobených poschodí, po vzdušnej línii s nainšlaovanou skládkou nezrecyklovateľného matroša, čo predsa len zrecyklovali a podávajú bežným smrteľníkom, ako umelecké dielo. Len si nebol istý, či je to inštalácia alebo performance. 

  Isté bolo len to, že mu škvŕka v žalúdku.

  Fakt sa vážne zamyslel, ktorým smerom je v tomto labyrinte nejaký obchod s potravinami. V každom nákupáku niečo také je. Ale kde? Si poliš, vypátraj. A nikomu ani nevrav, že si tu už najmenej desiatykrát.

  Chodí sem nakupovať po nočnej. Niečo narýchlo do seba a niečo domov, aby sestra nemusela od malého. Večierka pri stanici má o takomto čase padla, ale tu to ešte takto zavčas rána nežije. Po chodbách sa tmolia zamestnanci a rolby. Väčšina brán má ešte zavreté tlamy. 

  Ani svoju neotváral. Až pri mekáčovom menu. Sralo ho, že k nemu nedávajú hračku. Pre decká až po pol desiatej. To už bude vyspatý na jeden bok. Smola Robko. Nebude hračka, nebudem si ťa kupovať,  a neriskne ani marshmallowky, aj keď teraz s príbalovým letákom v ústnej podobe o ich liečivých účinkoch by možno u Ronii uspel. Neuspel. Vedela by, odkiaľ vietor fúka.

   - Prečo nefungujú eskalátory? - jedoval sa vpredu hore nejaký ženský hlas a jeho majiteľka celkom slušne brzdila premávku v rannej špičke smerom k horným podlažiam, kde už z panvíc vyprskovali bublinky prepraženého oleja, v mikrovlnkách sa zohrievali včerajšie nepredané bagety a z mrazáku sa vyťahovala ďalšia marlenka z povianočného výpredaja, aby úhľadne nainštalovaná s mätovým lístkom obohatila majiteľa cukrárne o dve-tri éčka.

  Brigádničky mali čas to všetko pripraviť. Masa hladných, posmenových podobných jemu, tu dolu, ešte v podpalubí, bola nútená posúvať sa slimačím tempom za babou, ktorú zrejme z nejasných, ale iste z niekoľko promilových príčin neposlúchalo koordinačné centrum. Odsúdená. Ďalší, prosím...

   Ku každej, na nový schod vyloženej nohe, ktorej musela pomôcť oboma rukami najskôr priložila tú druhú, zaostávajúcu o schod dolu, vydýchla si, nadýchla sa a znova. Zapretá z oboch strán o čierne, ešte neutreté, gumy mantinelov pohyblivých schodov, nedala zástupu za sebou šancu, aby ju popredbiehal. Nedala ani jemu šancu. Nedala ani jemu...  Zatiaľ, ale pokojne stál posledný v dlhom šomrajúcom rade.

  -  To robí náročky, hento?! To akurát teraz sa tu musí dr... je... to akože náročky...to...-  skríkol nejaký netrpezlivec a dal to radšej z opačnej strany.

  Teraz to bolo jedno, nefungovali ani tie, čo mali ísť opačným smerom. Podaktorí šli po jeho vzore. On počkal. A ešte dve dôchodkyne, čo sa radovali, že sú na tom podobne, ale ony majú na to právo. A francúzsku barlu ako bonus.

   - Pomôžeme vám slečinka? - ochotne sa ponúkli, hoci netušili, ako by to asi chceli zrealizovať. Nechceli, len sa ponúkli.

  Našťastie sa neobzrela. Ignorovala všetkých. Aj jeho.

  Čo tu vlastne robí? Kam má namierené?

  Prepustil pred seba ešte zopár ľudí. Ty sa chceš hrať na skrývačku?

  Z ničoho nič, alebo skôr kvôli otvoreniu celého nákupáku sa schody spustili.

  Vydýchla o čosi dlhšie, spotená a nepripravená na toľkú námahu. Priznáva, precenila sa. Nechala sa vysunúť a potom sa ešte chvíľu posúvala len šúchaním vpred. Akoby sa bála lesklej dlažby. Iba chvíľu. Vykročila. Opatrne našľapovala, ale kráčala celkom v pohode. Len tie schody podcenila. Za celý ten čas, čo nevyliezla z ich bytu s nimi neprišla do kontaktu. Tie dva vo vestibule vchodu sa ju ešte doma snažili upozorniť na možné riziko, ale že v nákupnom centre, v centre mesta, nepôjdu eskalátory, s tým nepočítala. Nadopovaná šťastím zo svojho prvého výletu do civilizácie eliminovala všetky nástrahy a nebezpečenstvá. Večer si zas napustí vaňu. To uboleným nohám pomôže. Dozaista.

  Vrchné podlažie so žrádlom sa napĺňalo lavínou hladných. Otepľovalo sa.

  Musí jej byť zima. Jarné slnko je ešte zubaté a dnes ešte ani neráčilo prísť. Vonku ju muselo dobre prefúkať. Odkiaľ má takú peknú blúzku? Páči sa ti? Odkedy sa ti páčia žlté blúzky s bodkami? Fuj. Bruchá gekoniek. Preskočila ho zimnica. Kde zobrala takú škaredú blúzku?! Celý čas, čo je u nich, chodí v jeho veciach...

  Maskoval sa za prerastenými kríkmi, čo odspodu páchli umelinou a vyliatou kávou. Alebo vygrcanou. V anonymných centrách je všetko možné. Bojoval medzi odtajnením sa a zvedavosťou. Čo tu robí?

  Tápala. Obzerala sa a čítala nápisy na jednotlivých prevádzkach. Mračila sa na ne. Jasné, nosí okuliare. To si si doteraz nevšimol? To si doteraz nevšimol. Nenosí okuliare. U nich doma nie.

  Musela sa zamotať medzi tlupy ľudí a hľadať zbližša. Majúc ju nadohľad, pribrzdil pri mekáči.

  - Dvakrát raňajkové menu. Hej, dvakrát. - objednával bokom, aby ju predsalen nestratil.

   Nakoniec ju pozve na raňajky. Brigádnička trpezlivo čakala. Smola veľkých nákupákov. Nikto si ťa ako stáleho zákazníka nebude pamätať. Márne sem chodíš už pár mesiacov, ona je tu nová. Brigádnička, aj...

  - Čo prosím? Ako...? -  strhol sa, keď sa mu zazdalo, že mu kladú otázky. - No predsa tie vajíčkové...oné, raz kávu a raz horúcu čokoládu, alebo ...ešte ten croissant. Maslový.  Je mi jedno či s džemom alebo nutelou! - už sa jedoval, že ho vytrhávajú z koncentrácie zbytočnými detailami. Je mu fuk, čo pozžrie!

  Zmizla mu z dohľadu.

  - So sebou! - zhúkol netrpezlivo na drobnú pokladníčku, ale tá bola vyškolená. Ďobkala spomalene do pokladnice a ešte pomalšie kompletizovala menu. Dnes bude dlhá šichta. Musí sa šetriť.

  S dvoma hnedastými balíčkami sa snažil nenápadne ju zas nájsť. Nevie, či ho viac páli káva, či čokoláda, pohrdol podnosom. To má karmu.

  Stál takmer tesne za jej chrbtom oddelený len nejakými trsmi imitácie plota. Na žltej blúzke mala drobné kvietky. Všetkomožne farebné. Boli také milé. Vôbec, ale vôbec sa nepodobali na bruchá gekoniek, ktorých majiteľka sedela oproti nej, jemu čelom a čosi do nej dosť rázne hustila.

domiceli