OUAT
31. kapitola
Prestrihy
Stret
Rozopnutý kabát jej búchal o stehná, ale
jeho hrúbka nedovoľovala pridržať si ho jednou rukou zatvorený na hrudi, keďže druhú potrebovala na udržanie stability a rýchlosti v galupe za ním. Mohla sa maximálne rozhodnúť,
či skryje pravý, alebo ľavý presvitajúci prsník jednou zo strán. Pri dobrom
ťahu rukou prekryje aj ten menej šťastný.
Postrehol, že v behu chodbami stíha nad niečím urputne filozofovať, aj to, ako vypína a naopak
sťahuje hrudník a hrá sa s ním na akúsi skrývačku, logiku však v tom nijakú
nevidel. Veď aj tak ju nikto neuvidí. Nesmie uvidieť. Ahá, zrejme potrebuje
udržať post zdržanlivej, hanblivej a slušne vychovanej aj pred ním. Aká škoda.
Škoda? Nevravel si, že by ti sekla submisívna žienka domáca?! Pán zmenil názor?
- Tie šaty, to sú Emmine... a sú celé fľakaté,
ale ja som ich nezašpinila. - mraštila nos, keď v sliepňajúcom svetle zas ďalšej úzkej chodbičky,
kam sa konečne z kotolne domotali, aspoň
matne uvidela, čo to má vlastne na sebe.
- Je to len zaschnutá krv. Beeelle, neblázni!
Teraz nemôžeš... zvracať! - prekrútil očami potom, čo pohľadom opustil svoje práve označkované
topánky.
- Ale môžem, ako...vidíte. Aj vy ste si
mysleli, že lečo je oveľa ľahšie stráviteľné? - pokojne si spakruky utierala ústa a
pôvabne, dokonca s úsmevom, prekračovala nevábnu kôpku. - Určite tu máte také
tie kruhové príšery, čo celý deň behajú od steny k stene a vysávajú všetok
sajrajt, prípadne nabehne sanitárka a uprace. Chudinka. - okomentovala
precedens a čakala, kedy sa konečne pohne a prestane ľutovať svoje hnusné
špinavé topánky. Ako sa môže jeden dospelý chlap takto zaprasiť...
- Toto nie je predpotopná nemocnica.
Sanitárky došli. - ošúchaval špice topánok zozadu o lýtka. Blbé riešenie, ale čo oko
nevidí, srdce nebolí. Lýtka a Belle. Potiahol ju za rukáv a strčil zas za seba,
ako predtým. Nemal by ju nikto vidieť. V najhoršom ju pripučí k stene ako
plošticu.
Ploštice! Dočerta. Zabudol po návrate v kajute všetko
opätovne prekontrolovať! Pochybuje, že si nedali tú námahu, zas mu tam pozapájať
nejaké kamery... Musí to napraviť.
- Prečo ideme stále niekam dolu? - nevydržala
sa neopýtať po množstve schodov, ktorými ju ťahal nižšie a nižšie. Svetla
ubúdalo, vzduch bol potuchnutejší.
- Dobrá otázka. Musím ťa skryť. Moja kajuta
je už ...ako by som to povedal. Obsadená. Nemôžem tam mať dve... ženy. -
vysvetľoval, ale zároveň sledoval okolie, sondoval vzduch a vyhodnocoval
situáciu, tak si ani nevšimol, ako ňou trhlo.
Lacey! Priznanie ti uštedrilo facku? Haló, ženská, spamätaj sa! Snáď si
niečo neočakávala? Nosenie na rukách, romantické ofukovanie a maznanie sú pre
pubertiakov. Toto je muž v najlepších rokoch a nebude čakať na princeznú na
bielom koni, aby si vrzol! V bielych šatách s krvavými fľakmi. Je pekná? Tá
ženská? Poznám ju? Prečo práve ona? Neopováž sa čokoľvek sa z toho opýtať! Prečo?!
Bola by si aj dupla, ale bosé nohy už oziabali, nezaslúžili si ďalší trest.
- Sme tu. - zavŕzgali pánty kajuty. - Tu ma na chvíľu počkáš. Skúsim
nájsť...chlapca. - vtiahol ju do malej smradľavej miestnôstky a rozsvietil len obrazovkou kompu.
Bradou ponúkol jedno z rozheganých kresiel.
Ponúkol aj vodu a čosi, čo pripomínalo pivo, ale vôňa neodporúčala priblížiť to k perám.
Na obrazovke sa postupne preskupovali
podlažia a miestnosti v rôznych perspektívach. Hľadal, čo mu minule ukazovala
Emma. Tá nepravá, ale hádam s pravými zábermi. Zatiaľ všetko, čo vysondovala,
sedelo. Malo by aj toto. Len posledná jej veta, to, že sám nemá šancu nájsť a oslobodiť chlapčeka, mu
vytláčala kropaje potu na čelo. Čo ak aj v tomto mala pravdu.
Sedela v kresle a skúšala sa točiť, potom
húpať. Potom točiť sa a húpať. Nanič zábava.
- Chcem ísť s vami. - prudko vstala a kreslo
sa rozbehlo a vrazilo do steny.
Nezachytil ho, ale zachytil ju pripravenú
vykročiť z miestnosti. Za obe ramená. Opatrne ju natočil k sebe a mienil udržať,
ak by sa chcela metať.
Nechcela.
Povolil zovretie a namiesto neho pomaly
prechádzal po jej pažiach, aby ju upokojil.
Pozerala striedavo na jeho ľavú a pravú ruku,
ale bojovať proti dvom vyhodnotila ako márne. Tak nech si ju hladká, aj tak
pôjde s ním a basta.
- Nemôžeš ísť so mnou. Toto je vesmírna loď.
Posádku tvoria výhradne muži a...vy, ženy ste... len v kajutách na to určených.
- skúšal hľadať miernejšie slová, ale vedel, že márne. Otroctvo sa nedá povedať
ľúbivo. Asi.
- Na čo? Na to?!... Akože... akože sme tu v
nejakých háremoch a... páni tvorstva, keď majú potrebu, chodia si na nás pohopkať
ako veverice? - použila naozaj, naozaj riadne vulgárne gesto, ponechajúc
ďobkajúci ukazovák v krúžku druhej ruky pred jeho nosom.
Vlastne celkom pekné gesto. Také jednoznačné,
jasné... Ale asi jej to bude treba objasniť inak.
- Žiadne
háremy. Také plytvanie materiálom si tu nikto nemôže dovoliť. Ani šarže. Každý
vojak má nárok len na jednu partnerku. Až po jej oplodnení a odsunutí do ...iného
sektoru, mu môže byť pridelená ďalšia. -
Bože, čo jej to tu vysvetľuje?! Antikoncepcia
ako vyšitá. Ak si to v tej malej peknej hlavičke zrovná, tak ho...znovu
ovracia.
- Chce ...sa ...mi ...zvracať! - vskutku,
akoby čítala jeho myšlienky.
Z prižmúrených očí a do dola vykrútených pier
jej sršal odpor.
A to si chcela žiarliť, drahá? Vymieňať sa nebodaj s tou
chuderou v jeho kajute, čo?!
- Tá hore...- natrčila prst do stropu, -
...už ráči byť oplodnená? Alebo tu budem musieť čakať, kým budete v noci úspešný? Pán alfa samec! -
prekrížila ruky na hrudi, keď ráznym trhnutím odhodila jeho ruky.
Ustúpila o krok dozadu.
- Bol som len otvorený. - nesnažil sa už nič
dementovať, vysvetľovať, ani sa obhajovať.
- V tom prípade tu zostanem veľmi rada. Čím
ďalej od vás, tým lepšie. A ani sa nevracajte! Teda, vráťte mi syna a potom vás
už nikdy v živote nechcem vidieť! Dohodnuté? - natrčila mu ruku, ale hneď ju
zas stiahla. Tento tu sa jej nikdy ani nedotkne.
Pristúpil o krok. Cúvla. Pristúpil o ďalší.
- Tá žene hore...- natrčil aj on ukazovák do
stropu. - Nie je ako ty. -
Zvyšok slov aj tak ostal nevypovedaných, lebo
sa mu otočila chrbtom.
Musí ísť. Snáď ešte bude mať možnosť jej
všetko vysvetliť. Snáď pochopí. Snáď...môže ho aj ovracať, len nech sa zas
trochu usmeje a ...nech jej je zas zima a on môže...
On musí ísť.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára