OUAT - Prestrihy - 24. časť

OUAT

24. kapitola

Prestrihy

Emma...

      Paralela s klasickými kľúčmi, v klasickom byte, na klasickej Zemi mu prišla milá. Neklasicky. Asi zdementieva. Keby smiešna, bizarná, nonsensová. Ale nie, milá. Možno to detské prevtelenie, ktorému bol pár hodín vystavený, zanechalo v ňom stopu o poznanie hlbšiu, než s Emmou pred cestou predpokladali.

  Emma. Emma! Kľúče v rukách sa mu rozochveli. Až teraz akoby sa mu pozapájali všetky kontakty. Bola toto Emma? Pravá Emma? Alebo...

  Doodomykal, uzavrel systém vlastného bytu, nadýchol sa a s výdychom v rýchlosti prelustroval priestor. Taký, ako ho zanechal. Ak sa im s Emmou podarilo stornovať čas, ktorý strávili mimo lode, nemal by si nikto všimnúť, že má za sebou pozemské dobrodružstvo. Práve sa vrátil zo šichty. Ale istý si už ničím nemohol byť.

  Minimálne jeden človek vie, o ich výlete. Ale kto to v skutočnosti je? Trpák, čo ho nechali na zemi bol len pešiakom. Pravdepodobne tiež v rukách niekoho mocnejšieho. Niekoho, kto má v područí aj Emmu a namiesto nej vysiela inú Emmu...nazve ju nejako pracovne? Emma dva?

  Emma. Musí sa zamyslieť a pospájať indície.  Musí sa napiť a konečne niečoho najesť. Lečo nie je jedlo. Ani na lodi, ani na Zemi. Nikde vo vesmíre. Lečo je lečo!

  Hľadal v  zásobách niečo tekuté a niečo, ale hej, niečo, čo pripravila ešte ona? Nie! Veľmi dobre vedel, že po deaktivácii priestor vyčistia. Ale...

  Opatrne sa vrátil do vstupnej miestnosti. Bola tam. Malá petrolejová lampa, ktorú...Veď to. Detail, ktorý by v inovovanom sterilnom byte vojaka nemal čo hľadať, zvlášť, ak bol nejako spojený s predchádzajúcou ženou. Bol s ňou spojený?

  Sadol si k predmetu, ktorý ani nevedel spojazdniť. Prevracal ho v dlaniach, šúchal bruškami prstov, medzitým prilieval tekuté medziriadky pomyselných návodov do problému, žiadal odpovede. Nič. Iba artefakt. Dopil nápoj z plechovky a odložil ju vedľa lampy.

  Oprel sa o operadlo a vážne sa zamyslel. Niečo tu nehralo. Nevie čo, ale inštinkt vojaka mu nedovoľoval apaticky veriť realite. Vždy bol pripravený, že niekde niečo môže byť inak a iné.

  Ak pravá Emma bola až tá druhá z bytu, čo mu vrátila podobu muža a ten trpák ju vrátil späť na loď, zrejme nebude mať možnosť voľného pohybu. Najskôr bude trčať v podpalubí v niektorej z väzenských ciel, zvlášť ak pred útekom bola tiež väzňom. Ak sa jej aj podarilo teletransportovať sa na zem, jej telo zostalo tu. Iste ho nenechali voľne sa povaľovať. Iste je niekde dobre strážené. A iste aj spárené s chuderou, čo ju vrátili skôr, ako chcela. Ale ako sa mohla objaviť v depozite... tamtých? Stráženom ešte prísnejšie ako väzenie? A čo tam robil on sám?! 

  S jej dlaňou v dlani. Jediné správne zaplnené políčko puzzle bola nakoniec ONA. Mladá žena. Jeho žena. Matka jeho syna. Kolonka - bývalá. Odfajknúť. Nejaká Belle-Lacey. Na okamih pocítil jej vôňu. Aká milá spomienka... 

  Spomienky! Veď to. Kameň úrazu. Nikdy by si nebol pomyslel, ako veľmi mu niekedy budú chýbať. Spomienky... Doteraz to bral, ako vymoženosť. Geniálny prostriedok, ako prežiť spokojný život. Znelo to ako slogan. "Neobzerajte sa, pani Lótová..." A čo ak sa Biblia mýlila?!  Čo ak práve ona jediná pochopila, že minulosť sa nesmie opúšťať.  Nemala by sa. Nech je akákoľvek. Aj boľavá. Aj nepríjemná. Aj smutná. Je tvoja! Nikto nemá právo ti ju vziať...Haló! Nefilozofujeme! Riešime problém! ...prerážala si cestu myšlienkami realita. O nej treba premýšľať!

  Čím viac sa o to pokúšal, tým viac mu dochádzalo, že ho zas oklamali a na niečo zneužili. Ak Emma z depozitu nebola skutočná Emma, ale zas len jej hologram, s ktorým vlastne spolupracoval celú akciu na návrat na zem, aj toto bude len ďalšia kuleha. Emma z depozitu má priveľa bielych miest. A na druhej strane priveľa vedomostí a možností. Na dlhoročného väzňa lode – priveľa!

  Musí byť opatrný. Bude sa tváriť, že jej verí a ona ho dovedie k svojmu šéfovi. Zaujíma ho. Kto je to? Prečo to všetko robí?

  Jediné „preto“ sa mu však vykreslila jej tvár. Tvár mladej ženy. Je jedno, či to bude Belle alebo Lacey, alebo jej dajú ďalšie meno. Ak sa Emme, ktorejkoľvek Emme, podarí mu ju zas prideliť, vlastne... čo mu bude chýbať? Má cenu trápiť sa niekým, kto ich drží na špagátikoch a riadi im osudy?

  Trhlo ním dopredu. Načiahol sa za plechovkou a stisol ju. Poddala.

   Ako toto mohol dopustiť?! Byť iba pešiakom, bábkou v rukách niekoho, koho pohnútky a cieľ ani nepozná... Dosť! Už nesmie dovoliť, aby jeho osudom manipulovali iní. Aj keď to bude znamenať prísť o akýkoľvek budúci osud, radšej: „Nebyť, ako byť otrokom...“ To máš ešte zo školy, kámo?! Ako vojak si jej veľa nedal. Teraz ti bude chýbať.

   Svedomie? Vysmieva sa mu? Veď počkaj... Kto sa smeje naposledy, ten sa smeje...

  - Klop-klop-klop...- ozvalo sa za dverami.

  Ten zvuk mu bol povedomý, aj keď zunel spoza mohutných dvier. Jasné! Rolničky! Dohodnuté znamenie zo Zeme! Emma! Emma jedna... Pravá Emma!

  Vystrelil z kresla a bezmyšlienkovito otváral systém. Keď sa piesty konečne rozhýbali, za dverami už nikto nebol. Vyšiel aj von. Ticho. Čas siesty. Všetci vo svojich kajutách. Vrátil sa dnu. Zatvoril. Sadol si.

  Emma! Kde si?! ...

  Prsty jej mrzli. Aspoň tak to cítila, hoci jej telom drsne pretekala agresívnejšia energia. Bola to posledná nádej. Už nejaký čas sa pokúša vysielať signály, ale jej zdroj je už vyčerpaný. Ona sama je vyčerpaná. V bielej cele to už dlhšie nevydrží.

  Obrátila k tvári dokaličené prsty.

   - Tak,  posledné roľničky, Robert. - skúsila si dýchnuť na rany, ale s dychom už tiež šla len z rezerv. Využívať vlastné telo ako zdroj energie pri vysielaní správ bolo... bolo možné, ale viac ako bolestivé.

   Cítila, že upadá do mdlôb. Ešte aspoň raz...

  - Klop-klop-klop...- ozvalo sa za dverami.

  Už tušil, že nemusí otvárať. Emma tam nie je. Emma je väzeň.

  Tušil, že bude musieť otvoriť. Emma tam niekde je. Emma je väzeň.

  Musí ju nájsť! A zachrániť. Plán premyslí cestou

 

  domiceli