OUAT - Prestrihy - 21. časť

OUAT

21. kapitola

Prestrihy

Potom...a pred

      Prístroje zaznamenávali ďalšie záchvevy. Spotený muž pripútaný v kresle sa nekoordinovane chvel a mykal  do všetkých strán, akoby bojoval. Prinajmenšom s desiatimi naraz.

  Muž pôsobiaci mu bolesť spojenú s vymazávaním posledných spomienok sa znudene díval. Keď k aktivácii nepomohol reálny záznam z jaskyne, ani za mak, treba iný pokus. Ešte má čosi v talóne. Necitlivo vymazal posledné pamäťové stopy súvisiace s prehrávaním milovania... Vrátime panáčika pred filmové predstavenie a potom...

  Ale trvá to akosi dlho. Už by mal tvrdo spať...

  Asi sa mu darilo odrážať útoky, keď stále neupadal do pokojnej letargie, ktorá už dávno mala byť v tejto hladine a po tých intervaloch aktivity navodená. Dýchal ako pes, čo zavetril korisť, ale stále váha, či po nej skočiť. Nádychy s výdychmi sa postupne predlžovali, spomaľovali, utišovali, až takmer ustali.

   - Konečne. - chcel sa otočiť muž a odpojiť obeť. Niečo tu však nesedelo. - REM fáza?! - roztvoril oči. - REM fáza! Neobvyklé! Skrat...ideš...ideš...- takmer si zatlieskal rozrušený chlap pokúšajúci sa doteraz udržať  médium v kresle a hadičky na svojich miestach. - Tak sa pozrime, čo to tu máme. - naladil monitory mapujúce mozog obete.

  - ...vzrušenie, prekvapenie, úzkosť...strach...to by zodpovedalo stretnutiu dvoch pohlaví, ale, niečo mi tu nesedí. Niečo neladí! Niečo nie je v poriadku...- precieďal medzi zuby vedec, dekódujúc chabé šumenie a poryvy, ktoré mu prichádzali do stroja. Nemal ešte šancu ani možnosti vidieť obraz a počuť zvuk, ale aj toto boli malé zázraky techniky. EEG síce veľmi posunul neurovedy dopredu, stále to však je len neustály „šum“ vyše pätnástich miliárd neurónov nachádzajúcich sa pod krytom lebky. Spomenul si, že ktosi porovnal takýto elektroencefalogram s revom na štadióne počas futbalového zápasu. Keď padne gól alebo strelili vedľa brány, je to jasné. Ale skúste uhádnuť, čo kričí každý fanúšik a kto komu fandí... Ak bude mať šťastie, médium mu samo povie, čo videlo a kde bolo. Teda jemu asi ani nie. Ema! Ideš, zlatíčko, ešte chvíľku ťa budem potrebovať...

    - Idete ako na zavolanie. - vítala ho blondína vo dverách svojho dekadentného kancla v podpalubí.

   - Musím chodiť aj do práce. - odvrkol a zatvoril za sebou dvere. - Mal som sen...- začal s prstami odtiahnutými  od seba, s dlaňou ako slnko, dávajúc stopku jej rečiam a činom, akoby sa bál, že ak nezačne hneď, všetko sa mu vymaže podľa fámy, že keď sa prebudíte a  pozriete sa do okna - sen je v nenávratne. Našťastie tu nikdy žiadne oná neboli. Sen...ideš!

  Alebo...

   - Nezaujíma ma to. - natrčila ona k nemu svoje dve stopky dlaní. - Ja som vedec a toto, tieto snové pavedy nie sú nič pre mňa. Poďme sa sústrediť na konkrétne fakty. Naštudovala som si niečo o tom vašom "modrom svetle", a poviem vám... -

  - Emma! Počúvaj ma už konečne! - prerušil ju necitlivo a hoci stíchla, zostala natočená bokom.  - Opakujem, mal som sen, čo snom vlastne nebol. Spomínam si... no, neviem ti to vysvetliť, ale toho chlapa som reálne stretol pred časom a vtedy som mu nevenoval pozornosť. Bol to len jeden z navrátilcov, čo to už v hlave má trochu mimo. -

  - Chlap? Aký chlap?! Potrebujeme sa dostať k nej! K tej neznámej žene! K tej, čo s ňou máte...dieťa...- prekrútila očami.

  - Necháš ma dohovoriť?! - kopol do stoličky a rozvalil sa v nej s rukou podopierajúcou hlavu, ak by náhodou chcela mať táto tu nejaký trápny dlhší preslov plný feministického odporu.

  Ale mlčala. Usmial sa.

  - Mám dieťa. Dokonca dve deti a to nehovorím o svojom... poslednom, ...ak vôbec nejaké je. Hovorím o tvojom dieťati, Emma... zatiahol spomalene, dodávajúc patričnú dôležitosť vyslovovanému.

  - Prečo si mi nepovedala o svojom decku? Há?! Nezneužila si ma náhodou len na to, aby si našla to svoje? Alebo dokonca jeho? Tvojho... Chceš sa mu pomstiť?! - zaťahoval stále sarkastickejšie a tvrdšie zarýval osteň nepríjemného prekvapenia pod rebrá poblednutej ženy.

  - Nepamätám si  nič. - odpovedala na všetky otázky naraz.

  Ale neznelo to sklamane. Iba tak ako veta o počasí v bežnej komunikácii. Aj tak jej neveril. A aj tak nemal na výber. Teraz už nie. Teraz už chce aj sám. Dopátrať sa k tomu, čo ho zhrýza celé roky, ale akosi stále nebol čas a podnet to riešiť. A teraz je?

...o nejaký čas neskôr...

   Ani nedýchal. Sústredil sa. Žmúril. Výraz mu nepristal, ale jemu nepristal skoro žiadny. Aby sa trochu zabavila, skúsila si nejaký prijateľný vybaviť. Alebo lúštil rýchlo, alebo naozaj nijaký neexistoval. Pôsobil ako rušička. Zlostne búchal do klávesov.

  - Stále si myslíš, že je toto dobrý nápad? Nevrátime sa k pôvodnému programu. To "modré svetlo"...- spýtala sa zas nahlas, hoci jej to dôrazne zakázal, hneď po tom, čo si potykali.

  Preto nereagoval. Sliepňavé svetielko blikavo osvetľovalo kajutu a nedávalo veľa možností na rozptýlenie. Stoprvýkrát oľutovala, že ho sem aj dnes zas vpustila. Slabosť. Na zatrpknutého, večne namosúreného, nevrelého, neupraveného... Hru na negatíva hrala aj minule, našla ich asi sedemnásť.

  - Mala len sedemnásť. - ozvalo sa a odrazilo od obrazovky monitoru.

  Znechutene sa odtiahol. 

  Mykla plecami.

   - Odkedy si aj úzkoprsý? - upravovala si kožu okolo nechtu palca, aby mu nemusela pohliadnuť do tváre. - Nemala som viac ani ja. Možno ešte menej. Asi. - doložila ako uhorku k oblohe, natiahla ohnutú ruku a prezerala si amatérsku manikúru.

  Zadíval sa na ňu uprenejšie. Nebyť jej, nesedí tu a nemá možnosť sa rýpať po archívoch. Nebyť jej, ani netuší o tomto programe. Nebyť jej, poctivo si odrobí povinnú šichtu, napojí sa vo svojej kajute na klapkáčov o odventiluje každú sekundu, aby ráno mohol vstať čistý, pripravený na ďalší nudný, monotónny deň.

  Bola jednou z mála žien na tejto lodi. Jednou z mála vôbec.

  - Ty nie si ako ostatné, é, em, em, á. Emma. Ty si...niečo ako ...spasiteľka. - zafilozofoval.

  - Samozvaná...- dopovedala ironicky a dala palcu a jeho utýranej kožičke okolo pokoj. 

  Zaprela ruky dozadu o palubnú dosku. 

  - Nesnaž sa ma zas presviedčať, že som čosi viac. Dohodli sme sa, že ja pomôžem tebe, nie naopak! Dodržiavaj dohodu. - usmernila jeho rozcítenú chvíľku.

  Pochopil. Nemalo zmysel rýpať. V podstate si predsavzal, že riešením svojho problému následne sa vyrieši aj ten jej, hoci sa všemožne tvárila, že jej na ničom a na nikom nezáleží.

   - Ty ho nechceš nájsť? - zadrel neférovo zboku. 

   - Nie! To ty ho chceš nájsť! Nechápem prečo. Načo? Čo z toho budeš mať? Nevieš počkať ešte pár rokov? - laškovala so slovami, ale dobre vedela, že hodina od hodiny sú ich pamäte viac a viac odsúvané od možnosti dopracovať sa k pravde. A to úplne prirodzenou cestou, aj bez ich invazívnych metód.

  K pravde, o ktorú by sa nikdy neboli ani jeden z nich zaujímali, nebyť nečakaného skratu, kedy sa jemu otvoril jeden z depozitov pamäte a priniesol mu hororovú scénu. Nerozumel jej, ale vedel, že jedným z aktérov tých hrôz, je on sám. A potom stereotyp úradníckej práce. Za odmenu... A náhodné stretnutie s menom, ktoré mu vtedy nič nehovorilo, ale bolo také divné, že vedel na sto percent, že nie je náhodne vygenerované, ako čísla a písmená u tých ostatných.

  É, em, em á. Presne. Tieto štyri písmená mu spomínal v tom sne aj jeden z príchodzích "návratkov" prv, než ho... ktovie...zlikvidovali? Premiestnili? Presunuli? Zmizol jedného dňa a keď sa o nejaký čas ukázala ona a predstavila sa mu pod týmito písmenami, nevenoval tomu spočiatku pozornosť. Museli mu ju, aj to stretko s navrátilcom, čo poznal jej  meno vymazať z pamäte. To sa tu dialo permanentne. A predsa ju kedysi poznal! Emmu! Vzbudilo to v ňom zvedavosť. Toto nemôže byť náhoda. Keď si spomenul na ňu, na Emmu, môže si spomenúť aj na ...ONA. Kto? Koho to má hľadať? Nevie ako vyzerá, aká je, ako vonia, ako, aká...nevie nič! Tma!

  On by mohol vedieť viac. Musí ho len nájsť. Aj k akej línii patrí. Ale kam ho... A prečo?!

    - Mali by sme pokračovať. Cítim, že už sme blízko. Zhrňme si, čo teda vieme... - natočil sa zas k obrazovke, kde program bzučal bez nich ďalej a pomaly si vyhodnocoval zverené údaje.

  Prekrútila očami a stala si mu za chrbát.

  - Čo vieš ty. Mňa to fakt nezaujíma. Nijaký chlap ma nezaujíma! - vyslovila neveľmi presvedčivo.

  Otočil sa na stoličke, neodhadnúc trochu silu. Vrátil sa pred monitor z nedokončeného polkruhu.

  - Takže...tá inkriminovaná žena mohla mať maximálne sedemnásť, v databáze starších nie je nič kompatibilné. Vygenerovalo európsky typ, dokonca stredoeurópsky, ale so všetkými možnosťami presídľovania mohla byť prakticky odkiaľkoľvek. Pomohlo by možno nájsť presnejšie dátumy s jednotlivými konvojmi, prípadne určitá vizualizácia...- zas sa mraštil a tváril hrozne.

   - Tam sme mohli začať. Pusť ma k tomu. - potrmácala mu plecom a naznačila, že má vypadnúť zo stoličky a prenechať jej čas a priestor. - Tak, čo tu máme, diktuj...- vyzvala ho, keď sa zakuklila, ako cynicky nazval spleť drôtikov a káblov a hoci tam hore už pracovali s vlnovými dĺžkami, tu im zostali len možnosti vyradených starých prístrojov v šrotovni, ktoré urputne celé týždne znášali, skladali a obživovali. So striedavým úspechom. Zachraňovali a skrývali. 

  - Podľa tvojho rozprávania by som to...ho... videla takto. - natočila k nemu hologram. Díval sa na neho priesvitný navrátilec, ktorého črty boli zreteľnejšie, ako si sám pamätal a mohol jej radiť. Prekvapilo ho to.

 - Keby neviem, že si ho v živote nestretla, prisahal by som, že ho poznáš viac ako ja. Odkiaľ vieš o tých jazvách? - pozorne si prezeral priesvitnú lesklú hmotu, ktorá mu pripomínala  jedného z navrátilcov. Ktorý sa tu dlho neohrial...

  Teraz sa mračila sama.

  - Trepeš mi tu o ňom dennodenne. Toto puzzle by poskladalo už aj decko.- 

  Mračila sa. Ako mohla poskladať muža, ktorého jej len opísal? S detailami, o ktorých nehovoril. Kto je tento muž, došľaka?! ...Je to nebodaj ten, čo s ním má... decko?! Má...decko? Má...decko!

Decko. To bola tá príšernosť, čo mu od skratu nedala spávať a ani dvojnásobné množstvo klapkáčov neeliminovalo prítomnosť nočných môr.

  Videl ich splašené, špinavé a roztrasené. Túliace sa jedna k druhej, zahaľujúce si telá sklopenými viečkami a vlasmi. Tie vlasy. Iba tie dlhé, zvlnené. Cítil ich medzi prstami, cítil ich vôňu, cítil ich vlhkosť stúpajúcu od kože až ku končekom...

  - Nepočúvaš ma! - prebudila ho. 

  Zostal len jej výkrik. Bezmocný. Zbytočný. 

  Pozrel na ňu a chvíľu mu trvalo, kým sa sústredil na metamorfózu mužskej tváre na ženskú.

  - Asi takto. Viac to nepôjde. Na presnejšiu syntézu by som potrebovala  genetický materiál. - odsunula sa, aby videl do tváre ženy, ktorú vygenerovala z popísanej mužskej.

  Díval sa do tej tváre, ale nevidel. Nevidel to, čo ho malo prebudiť. Čo mu malo našepkať, prezradiť viac, usmerniť... Dívala sa na neho ženská tvár, ale... to nebola ona. Nemohol vedieť, ani nemohol nevedieť, ale predsa mu intuícia driapala oči s jasným, nie. A tak  dúfal...

  - Je to slepá ulička. - rozprášil hologram prudko rukou. Zosypal sa po pásoch do stratena, akoby nikdy nikde nič nebolo. Už nebol, a predsa sa mu natočil chrbtom. Musí si ju pamätať! Musí si ju vedieť predstaviť! Musí ju vedieť identifikovať! Nájde ju! Aj jeho aj to dieťa! Všetky deti? Všetky ženy? Alebo len tie tvoje...  Prehltol horkú slinu. Až teraz si uvedomil hrôzu reality, po ktorej úporne pátrajú. Že nepôjde o jedinú, jediného, jediné...

  - Nemáš iný nápad, Emma?! -

  - Nevolaj ma Emma! Som É, em, em, á! - opravila ho drsne a spätne reštartovala vizualizátor. 

  - Diktuj! - vyzvala ho.

  Ľútostivo na ňu pozrel. Prečo si ani ona stále nič nepamätá? Ako dobre, že si nič nepamätá!

  Zas videl úbohé skrčené kôpky plné modrín z nešetrného zaobchádzania, studené, bezmocné, odovzdané...

  - Tak inak. - vstala a doslova ho pritiahla k modelu, čo zatiaľ nemal nijaké ľudské parametre. - Modeluj! Nech sa páči. - 

  - Nemám talent. -

  -  Aspoň to skús. Zatvor oči. Skús si predstaviť, že si slepý. Program prípadnú asymetrickosť už napraví. - dodávala mu odvahu a lepila prsty o holú priesvitnú hmotu.

  Bola dokonale symetrická...

  To jediné si pamätal...

  Nervózny muž spozornel. Už-už to chcel zabaliť, stratiac celé týždne, nechajúc tých dvoch pracovať, ale mal pocit, že idú v inom leveli, prahnú po iných výsledkoch a hľadajú čosi iné, než chcel nájsť on. Ale teraz...

  Pozrime sa na pani sochárku a pána sochára. Bingo! To by mohol byť zásah do čierneho...

  Pracovať s optickou ilúziou Emmy znamenalo dať jej telo, ale zároveň byť iba pozorovateľom činov, niekedy prazvláštnych. Ako aj teraz...

  Aká irónia. Z temnoty zabudnutia stvoriť, náhodne, nezaujato, ale predsa. Aj - nejakého JEHO, aj nejakú JU! Toto ak sa im podarí... Potom už stačí prísť na to...ako to dokázali.

  A na to je tu on! Najlepší!

  Uložil sken muža, ktorého stvorila Emma. Prelustruje si ho. 

  ...a počká na ďalší sochársky exponát. 

domiceli