OUAT
4. kapitola
Prestrihy
Dnes
Vysoký vystrihaný muž sa hneval. Nedával to
najavo ničím jasnejším, než bolo absolútne ticho, ktoré prišlo ako reakcia na
práve dočítanú správu.
- Nie je to on?! - bola posledná jeho veta,
čo doznievala v ušiach vo všetkých možných moduláciách, ktoré prichádzali do
úvahy, aj ktorých sa prítomní vskutku obávali. Iba jeden odvážnejší sa po hrobovom odmlčaní sa, predsa len spotený rozhodol pokúšať šťastenu.
- Navrhujem podrobenie testom. V rukách
našich odborníkov máme najväčšiu šancu zistiť... - muž nedopovedal.
Nenápadný povel od suseda mu zauzlil
myšlienku skôr, ako na ňu mohol doplatiť. Ale toho za vrch stolom to
asi aj tak nezaujímalo. S rukou vo vrecku zatínal nechty do brušiek prstov, aby sa mohol
lepšie sústrediť. To, čo počul, ho znepokojilo. Ale aj rozrušilo a vyštengrovalo jeho záujem na maximum.
- Chcem hovoriť ...s ňou. - vstal a skôr ako
došumelo v malej rokovacej miestnosti trasľavé zhrozenie a prekvapenie
ostatných, sprevádzané len šumivými nádychmi a výdychmi, už ho tam nebolo.
Neriešil povolenia, zo svojej funkcie mu
stačilo dávať príkazy len dvihnutým prstom, aj keď šlo o najvyšší stupeň
ostrahy. Dvere pípali jedny za druhými a zatvárali sa rýchlo a natesno. Pred
poslednými dvoma ho nechali osamote. Ako bol žiadal. Neváhal dlho.
V miestnosti, plne osvetlenej a bielej, až to
ťahalo oči, bola zima. Neľudské, ale asi nutné. Pred jednou stenou, jemu chrbtom stála postava
a dívala sa kúsok vyššie, než bola jej výška. Vo väčšine kajút by na tom mieste
bolo okno. V prípade tých obyčajných. Táto obyčajná nebola. Ani kajuta, ani
žena, ako prezrádzala dlhá biela košeľa. Prezrádzala ženu.
Premýšľal, ako ju vlastne osloviť. Jeho
predchodca mu v manuáli odovzdal niekoľko pokynov ohľadom tejto persony, ale
nič konkrétne. A navyše, pomerne dávno, hoci čas tu momentálne mal relatívnu
funkciu. Stále sa však meral a prepočítaval, kvôli presnosti údajov.
- Prišiel som sa pozhovárať o vašom poslednom
projekte. - začal bez okolkov, aj bez kúska slušnosti a zdvorilosti. Stroho,
ako to vyžadoval protokol.
Urobila divný pohyb rukami, dokonca niekoľko
pohybov a natočila sa k nemu.
- Zatvorila som okno. Aj zastrela záclony.
Zišlo by sa ich už vyprať. Teraz nás nič nebude rušiť. - ozvala sa z iného
konca a založila ruky na bruchu. Na pravej sa leskol náramok. Pritesno prisatý o kožu, aby mohlo ísť o ozdobu.
Naklonil hlavu k plecu, ale odhadnúť či je
mimo, alebo si z neho len strieľa, si netrúfol. Zopakuje ráznejšie, po čo prišiel.
- Prišiel
som sa pozhovárať o projekte. Je možná transformácia pri zachovaní duchovnej
podstaty v mimopriestore? - vyrukoval rovno.
- Neexistuje nijaký mimopriestor. Stále sme
nohami na zemi a tam aj zostaneme. Kde ste ho ...alebo ju našli? - vrátila mu
tajomnú otázku ešte tajomnejšou.
- Takže ...je. - sklonil hlavu a akoby sa
zamyslel.
Usmiala sa. Vedela, že sa bude musieť pýtať. Rozrušilo ju to.
- Chcem ho...lebo ju vidieť. Môžem vám pomôcť, ale žiadam voľnosť... pokojne aj
s ostrahou. - potočila s náramkom na ruke. Chcela potočiť. Zarezal sa ešte hlbšie.
Konečne dvihol hlavu a ešte raz sa na ňu uprene
zadíval. Mladá, bledá, hrdá a rázna. A on nový, neskúsený, ctižiadostivý
a zvedavý.
- Súhlasím. - skúsil povedať
dôležito, akoby mohol rozhodovať o jej osude. V podstate mohol. Ako jediný. Ale
nikto nepredpokladal, že bude chcieť. Poznal predsa cieľ tejto misie.
Cesta späť viedla opačným koncom. Nepotreboval svedkov.
Chodba z jej väzenia vyústila na medzipodlaží.
Stále mlčali. V ďalšom sektore niečo pár vetami vysvetlil prítomným a bez ďalších
slov z ich strany skončil pred jednými z dvier.
Piesty zasyčali a prijali nesúrodú dvojicu.
Nahý muž v kajute spal. Zrejme nedobrovoľne, lebo poloha na lopatkách s rukami
znehybnenými za chrbtom a nohami priviazanými o lôžko, pohodlná určite nebola.
- Hovorili ste o transformácii? Aké sú
rozdiely v parametroch? - opatrne sa dotýkala tela, ale bolo v hlbokom spánku.
Takto nič nemôže zistiť.
-
Podľa... strážcov, čo telo zachytili a stiahli na palubu, ide buď o mentálne
narušenie, alebo...to je to, ...čo mi napadlo ...a preto tu aj ste. Ide o úplnú
transformáciu a podľa prejavov by rozdiel mohol byť aj niekoľko desiatok rokov.
Regresne.- vysypal, čo vedel a s pohŕdaním si obzeral telo, pod ktorým sa urobila mláčka.
- Dieťa?! - zhrozene zvrtla hlavu, až začula
puknúť čosi v krku.
- Ak to potvrdíte... -
- Nemôžem. Uspali ste ho! -
Prikývol a vrátil sa do predchádzajúcej
miestnosti.
Skúšala telo priviesť k životu aj sama, prv
než prídu, ale márne. Poistili sa. Hnevalo ju to.
Muž sa vrátil s iným chlapíkom z personálu a pokynul jej, aby ustúpila
dozadu. Nerada, ale poslúchla.
Personál aplikoval niečo niekde, nevidela.
Dal znamenie nadriadenému a vzdialil sa.
- Môže to trochu trvať. - ospravedlňoval
predlžovanie a začínal sa potiť nedočkavosťou.
Nenávistne na neho pozrela. Ak sa dokáže, že
to telo je dieťa... tak čo? Pravdepodobne ju zatvoria späť. A čo bude s ním?
Radšej ani nemyslieť.
- Ako predpokladáte, že sa dostal do nášho
kontaktného priestoru? - skúsila zistiť vopred viac.
Muž vytiahol z vrecka kocku.
- Mal v rukách toto a pomerne dosť to bránil.
Podľa správy. -
Chcela ju vziať do rúk, ale nepustil. Len sa
ironicky pousmial.
- Nemôžem
to pustiť z rúk. Povedzte, čo viete. - zavydieral.
Usmiala sa spätne.
- Bez bližšieho preskúmania, vám nepoviem
nič. - prižmúrila oči.
Ak netuší, čo to drží v rukách, mohla by to
byť jej výhoda. A jej šanca na slobodu. Železo treba kuť za horúca. Vyzeral, že
nepustí. Zmena taktiky. Pol na pol pravdy.
- Ak je to teleportačný modul, nemali by ste
to držať v holých rukách. Má dostatok energie...respektíve môže mať, aby
pokračoval vo svojej aktívnosti. Podľa farby a z nedostatku žiarenia však
usudzujem, že nefunguje. Buď je vyradený, zničený... v každom prípade by som
povedala, že nefunkčný. - opäť natiahla ruku po kocke.
Opäť ju stiahol viac k telu.
- Tak toto má byť onen slávny kanál
transformácie?! - s nedôverou sa zadíval na obyčajnú sivú vec vo svojich prstoch.
- Transportácie. - opravila ho.
Usmial sa viac. Zakýval záporne hlavou.
Pochopila. Vie viac, ako si myslela. Márne zatajovali všetky výsledky jej
výskumov, stále tu zrejme bolo kdesi podhubie, ktoré sa k nejakým informáciám
dostalo. Teraz len zistiť, na ktorej strane je tento pešiak.
- Ukážem vám ako
to funguje, pokiaľ mi zaručíte bezpečnosť a slobodu. Tentokrát bez ostrahy. -
zašepkala tichšie.
Zakýval záporne hlavou.
- Prezradíte mi to aj tak. Inak vás obviním a
skončíte nie v tej krásnej kobke tam dolu, ale niekde v intergalaktickom
priestore pre odpadové látky. Takže začnite... - vyzval ju, sadol si k nohám
muža, čo sa začínal akoby rozmrazovať, lebo telo mu pokrývala topiaca sa srieň, ale stále sa nehýbal.
Kocku položil medzi jeho rozkročené členky.
Pešiačik bude na inej strane. Pochopila. Nadýchla sa...
Sled okamihov bol rýchly. Vyskočila hore na
lôžko a nerozpakovala sa zostať rozkročmo nad jedným mužom a pred druhým. Ten
automaticky uskočil, ale sediac priveľmi na kraji, zabalansoval, neudržal
rovnováhu a spadol na zem. Kým sa zviechal a prudko vyštartoval po kocke, mala
ju už v rukách ona, vztýčená na posteli, premieľala ju, mrmlúc si čosi pred
očami.
Nie, nikdy nemôže zabudnúť k čomu ju
zostrojila. V miestnosti vyrazilo poistky, zhaslo svetlo, rozpípali sa alarmy.
Keď obnovili zdroje svetla a vtrhli do
miestnosti, našli prapodivný obrázok. Na stole sedel holý muž, brhlil si oči, z nosa
mu tiekli sople a srdcervúco plakal. Na zemi ležalo bezvládne telo bielej ženy.
Nikto iný v miestnosti už nebol.
Prvé, čo pocítila, bola buchnutá hlava. A
zas. Jasné, je v niečom, alebo v tom lepšom prípade pod niečím. Druhá možnosť,
z boku ide svetlo. Pokoj. Nepanikáriť. Skúsila natočiť hlavu, lebo prevrátiť
celé telo nepôjde. Druhé, čo videla, bolo niečo fialkové a pri tom detské bosé
nôžky.
-
Cikuškaj, maminka ide vyvešať prádlo. - zaznelo z opačnej strany izby.
Buch dverami.
Teraz!
Vysúkala sa obratne spod postele. Dieťatko
natočilo k nej hlavičku, ale nepreľaklo sa.
- É, em, em...ááá - zvýsklo skoro radostne.
Strhla sa. Pozná ju?
Došlo jej. Súvislosti...
- Sorry, krpec, síce som ťa pred chvíľkou
videla v dospeláckej podobe, ale neviem, kto si, ani na akej strane fachčíš,
takže sa budeme tváriť, že si ma nikdy nevidel, jasné?! - mrmlala, kým si z
košele trhala spodnú časť, aby sa jej neplietla pod nohami. Rýchlo siahla na
kopu s vecami v kúte, zamračila sa na svetlomodré nohavice, ale snažila sa do
nich nasúkať prv, než príde žena z balkóna.
- É, em, em...á, ...é, em, em, ááá...eemma...-
opakovalo ťarbavo a šušľavo dieťa a nedarilo sa mu vstať z
nočníka.
- Počuj, seď a radšej cikaj! Ja musím
zmiznúť. - dohovára mu a pchala konce košele do riflí. - Pá krpec! -
Nechápal. Kde sa tu vzala? Ako sa to správa?
Prečo sa tvári, že ho nepozná?! Emma! Dočerta, čas beží, musíme všetko navrátiť
a odísť...
Žena však siahla ešte po nejakom teplejšom
zvršku, opatrne otvorila dvere a vyšuchla sa pred ne.
Počuje smiech. Pohľad do výkladu všetko
vysvetlil. Chlap v ženských šatách, navyše nemoderných...
- Aby to ďas bral, ešte aj toto! Čo tam hore
robia?! - zahrešil a stiahol sa do najbližšieho podchodu.
domiceli
Emma :D
OdpovedaťOdstrániť