Rumbelle
5. kapitola
Prievan v tráve...
Teší ma...
To je ten pocit, kedy si nadávate, že ste do
sprchy mali ísť neskôr, aby sa úmera, že ste stále čistá, rovnala času, kedy už
kráčate... na popravu. A tečie vám po chrbte a spod pŕs a za uchom a pod krkom a od členkov dolu... V lete by sa aspoň čo-to vyvetralo, ale teraz? Zababušená,
kvôli zime, do toho dážď a vietor a cesty v dezolátnom stave, kde si na vás
zgustne každé väčšie auto, ktorému robí radosť širovať si to tesne popri obrubníku.
A kreatívne sa nadchýnať veľkosťou a naftovou krásou tsunami, ktorú vedia
kolesá vyčariť z obyčajných mlák. Aj zabudla, že mu kázala čakať pred nemocnicou.
- Obišla si ma zámerne, alebo mi dala ešte
poslednú šancu na výber? - dobehol ju pred recepciou a naozaj ho napadlo
naštelovať tvár do výrazu, ktorý si naozaj ráno v zrkadle skúšal, aby naozaj
nevyzeral ako stratené šteňa. Nemala na neho náladu. Naozaj.
- Postrážiš mi kabát a šál a kabelku a
...musím zohnať kľúč od toalety. - nervózne stláčala čudlík na výťahu, hoci
jednoznačne dával zelenou šípkou na vedomie, že už ide.
- Prečo tu nemajú zrkadlo? - zúfalo si obzerala
oplieskané steny výťahu.
Odvážil sa si ju pritiahnuť a aspoň letmo
pobozkať, aby ju upokojil.
- Prestaň! Budem zas celá zaslintaná a
rozmažeš mi make-up a vôbec... prečo si tu?! - drgla do dvier, ale nepomohla
si. Drzo jej dali čas na vydýchanie sa, kým otvorili do strán svoje zasúvačky.
V čakárni bolo sterilné ticho. A nemohol povedať, že
preľudnené, lebo tu z ľudí boli len samé ženské. A tvárili sa veľmi, veľmi
dôležito.
Len čo sestrička otvorila dvere, donútila ju vrátiť sa po kľúč od
toalety, zbombardovala ho všetkými svojimi zvrškami a zmizla na chodbe.
Opatrne si prisadol pri nejakú tú matku-čakateľku, čo mu s úsmevom urobila miesto vedľa svojho brucha.
- Prvorodička, však? - žmurkla na neho s
veľavravným úsmevom, keď si opatrne prisadol, snažiac sa horko-ťažko držať nohy
neprirodzene pri sebe, aby opticky zabral menej miesta.
- To si ešte užijete. Ale berte to s
rezervou, pri druhom, treťom, štvrtom to už ani nebudete vedieť, že je tehotná.
- pomáhala mu zdvíhať veci, čo sa just zošuchovali na zem, hoci každé jej
ohnutie sa rovnalo ponoreniu sa pod hladinu s obrovským nádychom a ešte väčším
výdychom.
- Nebudem vedieť... veď my to nevieme ani
teraz. - priznal otvorene, ako vďaku za pomoc a predstavil si Belle ako
veľrybu, ktorá hľadá pod gaučom arašidy a vyťahuje mu ich k písaciemu stolu,
vypľúvajúc ich veľkým oblúkom jemu rovno do tváre.
- Ale tehotenská schizofrénia už zaberá na
plné obrátky, ako tak vidím, však? - odbremenila ho od vecí a prehodila ich cez
voľnú časť lavičky.
Premerala si ho pozorne s prižmúrenými očami.
Diplomaticky nedala najavo, aká je sklamaná. Vždy lepšie takýto otec, ako
nijaký.
- Každú chvíľu iná nálada...- začala pani
okato sondovať svoju teóriu.
- A za
všetko som zodpovedný...- pokračoval.
- To
je samozrejmé a vadí jej na vás úplne všetko... -
- Zo
všetkého má strach... -
- Bojí
sa, čo bude... - upresnila.
- Stále chodí na wecko - ukázal na chodbu,
ale to len obratne kontroloval, či sa nevracia a nenačapá ho ju ohovárať.
- Je unavená...-
- Zvracia...-
- Je nafúknutá a prídu aj vetry...-
Dialóg sa mu prestával páčiť. Ale ako
vykľučkovať a neprehrať kontumačne. Už teraz pani vedie, lebo súka múdrosti
nečakajúc, že sa ešte zapojí.
- Bude mať naliate prsia. Väčšie a budú
citlivejšie na dotyk...- lapla si svoje a poposúvala, aby sa im lepšie ležalo
na obrom bruchu.
Tak v týchto intenciách by mohla pokračovať,
to znie lepšie ako to predtým o náladovosti, paranojach, smrade a trávení
polovice života na toalete.
- Hrozná toaleta! Príšerná! Vôbec sa tam
nedalo umyť! - doletela so zúfalstvom v očiach, akoby videla genocídu
posledného hniezda z nejakej červenej knihy ohrozených zvierat. - Také malé tiťorivé
umyvadielko! ...a nijaký toaleťák... a ja nemám hygienické vreckovky! A teba to
vôbec nezaujíma!... a čo tu vôbec debatuješ?! O čom?! - osopila sa na neho
rozhadzujúc mokrými rukami.
- Len sme tu s vaším manželom riešili tehotenskú
schizofréniu. - pomkla sa pani bokom, aby si medzi nich prisadla a mali obeť
rovno pred očami.
- Schi...čo...čo?! - potriasla nervózne
hlavou.
- Predposratosť. - vysvetlil jej rázne, aby
prestala panikáriť, na čo sa iná budúca mamička zhrozila a odsadla na opačný
koniec čakárne.
- Precitlivelosť sme zabudli...- dodala na
adresu sťahovania divných husí pani sprava, vyprevádzala tú precitlivenú
pohľadom, stíhajúc prekrúcať nad ňou očami. Vrátila sa však k Belle.
- To keď teraz uvidíte šteniatko, mačiatko
alebo dieťatko v telke, budete buliť jak najatá a vyhrabete aj také
zdrobneniny, čo nikdy jakživ nikto nepočul. -
Opatrne sa pozrel tiež na ňu a vystrúhal
starý známy ksicht strateného šteňaťa.
- Prestaň, ty magor trápny, lebo sa nezdržím
a... -
...-
alebo bude brýzgať jak starý kočiš a nebudete sa stačiť čudovať, koľko nadávok
vaša krehká, roznežnená tehuľka pozná a všetky sa budú hodiť práve presne na
vás. - doplnila ju, aby nedošlo k horšiemu a on jej pritakal hlbokými úklonmi.
Schytal štuchanec do boku a pani zachránil
len vypuklý vandel, pred ktorým mala vskutku rešpekt.
Odula sa a tvárila odosobnene.
- Nech sa páči, kto je na rade? - vykukla
postaršia sestrička s materským prístupom ku všetkým, ktoré jej ešte stoja na
ceste k desiatovej káve.
- Tuto títo mladí majú naponáhľo, nech idú
miesto mňa. Ja už si to tretie aj sama vysedím. - mrkla pani na neho, namiesto
na ňu, ale splnilo to účel, sestrička ich so širokým úsmevom vcucla do
ordinácie a pribuchla.
-
Vy sa zložte tu a vy mi dajte kartičku poistenca a materskú knižku už máme? -
komentovala dianie a usmerňovala zmätenú ženu, čo sa bezcieľne hrabala v
kabelke.
Presunula ju radšej vedľa, rovno k pani
doktorke a vrátila sa pre fascikel, do ktorého s láskou vložila nový čistý list
s dnešným spomalene vytlačeným, patrične pofúkaným dátumom. Potešila sa
estetike svojho pedantného vedenia písomností a odniesla to na stôl pani
doktorky, ktorá už vážne pritakávala dokrkvanému kalendáriku s rôznofarebnými
bodkami, habkavo vysvetľovanému vyplašenou žienkou, čo sa krčila na stoličke
pred ňou.
Potom vypli obraz a zostal len on a sestrička
s ozaj veľkým úsmevom.
-
Vy ste stále taký zamračený? - nerozpakovala sa ho prelustrovať a zrejme aj
usmerniť na cestu všeobjímajúceho vesmíru, keď následne spustila.
- Viete, čo sa týka počatia a následného tehotenstva a jeho priebehu, je vždy lepšie, ak sa vajíčko na spermiu
teší. -
"Boh opatruj moje gule!" vystrelo
ho a priklincovalo o opierku erárnej plastovej stoličky a vážne sa zamyslel nad
tým, ako sa dvaja očividne vysokoškolsky vzdelaní ľudia v rokoch môžu baviť na
tejto úrovni...
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára