streda 30. augusta 2017

OUAT - O chlp..., 4. kapitola


OUAT
4. kapitola
O chlp...
Plot

    Ponevierala sa tu už dobrú pol hodinu. Tváriť sa nenápadne nešlo.
  Z niektorých hrobov ešte páchol roztápaný vosk a zaľudňoval vzduch komparzom spomienok a budúcnosti v jednom. Tá druhá časť sa ponáhľala dolu od hlavného kríža k hlavnej bráne a odtiaľ za hlavnú cestu k poloprázdnym parkoviskám, aby doma stihli správy a trápny seriál. Spomienky zaostávali. V kučeravých, preležaných kožuchoch chúlili sa do seba a do dychu, občas v zvrásnených rukách zahrkotajúc zápalkami o kahanec, ktorý priniesli navyše. Možno pred kaplnku, možno ku krížu. Možno nabudúce.
  Nikoho tu nepoznala. Ale bol to jej prvý cintorín, ktorý vyfasovala k rodine. Dovtedy nemala dôvod na prehliadku takéhoto objektu v meste, kam ju pridelili do pestúnskej starostlivosti.  Koľko ich už bolo...
  "A teraz dôvod máš?" zaryplo vnútro a vo vrecku to zašuchotalo. Aj kdesi hlboko vnútri to zašuchotalo a vystrelilo strelu krátkeho doletu do hrdla a tam rozprsklo. Preglgla obavy. Ešte raz prejde tam a späť a keď ho neuvidí, tak zas prejde tam a späť.
   - Sleduješ ma?! - ozvalo sa jej za chrbtom a čísi vlhký čumák putoval po jej pančuche od kolena vyššie. A tuším aj pohľad jeho pána. Na pevnom obojku oboma rukami držal veľkého psa bez náhubku a mal čo robiť, aby ustál dôkaz, že je jeho pánom.
  - Prišla som sa ospravedlniť. - natrčila k nemu ruku, ktorú práve vytiahla z vrecka aj s darčekom v nej.
  Pes nechal pančuchu a chaporil sa  skontrolovať obsah ruky. 
  Stiahol ho prudko k sebe, márne hrabal prednými labami v protismere vo vzduchu, balansujúc len na zadných. 
  - Prestaň, Cerberos! Sadni! - trhal obojkom neľútostne ďalej.
  Pes ani neprestal, ani si nesadol. Iba zakňučal. Zaošíval sa, potočil okolo svojej osi aj okolo pána, zamotajúc sa do reakcie aj pásu obojka.
  Radšej ruku stiahla a počkala, kým to tých dvoch oproti prestane baviť vadiť sa a naťahovať jeden proti druhému. Kto z koho. Chlpáč mal očividne navrch.
  - Je to mladý pes. Ešte nie je celkom... vycvičený. - obhajoval sa zmätený, že ten pes sa asi cíti rovnako nesvoj, ako on sám.
  Dobre ju videl už prichádzať a za tú pol hodinu, čo sa im tu tmolí po cintoríne, sa stihol dvakrát prezliecť a vybrať si medzi Cerberom a Cháronom. Už oľutoval výber.
  - Na bráne je ceduľa, ako krava veľká, že psom je vstup sem zakázaný! Sopliaci!  Pooštievajú to tu, vykadia sa. Pováľajú lucerny... aj chvost im môže chytiť od sviečok. Aj, aj...- preťapkával okolo nich dedko s rukami na ohnutom chrbte a veľkým oblúkom obchádzal dychčiaceho psa s vyvaleným jazyčiskom, ktorý ho vážne počúval, inštinktívne cítiac, že ide o jeho monumentálnu maličkosť a akoby napodobňoval postoj, skláňal hlavu a hrbil sa v rytme dedka. Potom to vzdal a naozaj si sadol vedľa chalanovej nohy.
  - Ty mu na to nič nepovieš? - mračila sa na chrbát starca a perami jej cukalo. 
    - A ty rada dostávaš facky? Od cudzích ľudí?! - okomentoval.
   - Prepáč. Mrzí ma, že si schytal...od otca. Za mňa. Keby som sa včera nesprávala ako debo...- vyťahovala zas ruku s darčekom v šušťavom papieri, ako prídavok k ľútosti. Úprimnej. 
    - Nie je to môj foter!  - odvrkol. - Ten bol oveľa horší, ako Hádes. - trhol psom, hoci ten, chudák, za nič nemohol. A tak zostal sedieť a slintať na chodník.
 Spýtala sa len pohľadom. Odpovedal jej bez toho, aby na ňu pozrel. Zaujímal ho už darček. On dostane od nej darček?! Je trochu na rozpakoch. Trochu dosť.
    - Myslíš si, že si jediná adoptovaná v celom vesmíre? - načiahol sa za papierom a znechutene ho priložil k nosu, zmraštiac ho nevôľou.
    - To je schwarzwaldská šunka. Pravá. Čorchla som ju pri dnešnom veľkorodinnom nákupe. Kvalitné chudé mäso. Tri-štyri týždne v bilinkovom páci a potom údené na jedľovom dreve. - s nadšením vysvetľovala.
    - Ta si fakt ešte malé decko. Alebo polcolová trubka. - rozbaľoval čudné prekvapenie mrviac ksichtom intenzívnejšie. Ale je to darček. Mohol byť... Mohol, ale... Odlepil z lesklého papiera jeden plátok a natrčil psovi. Ten oňuchal, podobral a skúšal prežuť, prehadzujúc si hutné žrádlo spod jedného zuba k druhému. Pre slona malina. Podal mu druhý. Oňuchal, ale odvrátil pysk.
  - To...to...to som priniesla pre teba, nie pre psa...- urazene nadula pery vidiac, kde končí jej delikatesa.
  - Ani ten pes to nežerie. Ale dobre, že si ju priniesla. Tento druh to nebol, takže ju môžem pokojne vylúčiť. - podal jej zvyšok ukradnutého nákupu.
  Jasné, že nechápala. Jasné, že bol rád, že nechápe a dúfal, že jej bude jasné, že sa má pýtať. Nepýtala sa, skôr odpovedala.
   - To bude tým korením: jalovec, cesnak, koriander a čierne korenie sú pomerne aromatické. - pchala ohrdnutý dar späť do vrecka.
   - Nejak sa vyznáš. To som si všimol už včera. To by sa mi mohlo zísť. Možno... možno by si mi vedela helfnúť... s niečím. - potiahol psa, aby vstal a chystal sa odísť.
  Placho sa usmiala.
    - Pomôcť tebe? Potrebuješ pomoc?! - zaujalo ju.
    - Iba ak sa nebojíš a nebude sa ti to hnusiť. - povedal narovinu. - Nie je to príjemný pohľad. Ani voňavý, ani nič také... Ideš do toho?! - vyrukoval rovno s ponukou, aká sa neodmieta.
  Zakývala splašene hlavou na súhlas a stala si z druhej strany psa. Pripraviť sa, pozor, teraz!
   Teraz sa pousmial on.

   Dvor domu na cintoríne bol malý a prázdny. Iba preplnený haraburdím. Samé hlinou olepené dosky, zbité k sebe, aj voľné, hrubé povrazy, nejaké tie krompáče a lopaty, čo tu skladovali hrobári, plechy, plachty. Všetko špinavé, akoby sa to poctivo denne kúpavalo v čerstvej hline a tá sa lepila na artefakty vždy v nových a nových vrstvách. Opatrne prekračovala hrbolce nepokosenej buriny a ťahala sa za chlapcom so psom.
  Na chvíľu jej zmizol z dohľadu a vrátil sa sám. Odsunul pár dosiek a pretiahol sa dnu do zadnej časti akejsi šopy prilepenej k domu ako hniezdo. Zaváhala. Z medzery sa vystrčila ruka a prsty ju volali dnu.
  Poobzerala sa, ale veľké lipy dôkladne oddeľovali túto časť cintorína od hrobov a pozostalých, čo sa tu ešte tmolili, tak vošla.
  Svietila len holá žiarovka nad stolom. Hrabal sa v rohu a priniesol odtiaľ truhličku. Tváril sa dôležito, keď ju otváral. Vytiahol nejaký zahnusený sáčik a na ruku z neho vysypal jeho obsah. Opatrne ho položil pod svetlo na stôl.
   - Blééé! Fuj! To je čo za sajrajt?! -   chytila si nos a ešte ho prikryla druhou dlaňou.
   - To práve neviem. A potrebujem to zistiť. - ustúpil o krok dozadu, aby jej dal voľnú ruku.
  Cúvla ale tiež.
   - Hádam to nie je... nejaký kúsok z... preboha?! Mŕtvola?! - cúvla ešte o jeden a presunula ruky z nosa na ústa.
  - Si blbá...- skonštatoval. - Ja len, že... no...zdalo sa mi, že...keď si taký odborník na šunky...či ...náhodou nepoznáš aj tento druh. Je to totiž dosť dôležité. - drgal kúskom drôtika do neforemnej mastnej hrudky, čo zápachom zamorila priestor medzi nimi.
  - Ty zbieraš staré šunky?! - vybľafla.
   Hej, vraveli o ňom na škole všeličo, ale toto predčí všetky očakávania.
 - Hej, zbieram! Keby je to v mojich silách, tak vyzbieram všetky do jednej, ale... - zalovil vo vrecku a vytiahol z neho čosi malé. Položil to k rozkladajúcemu sa už žvancu na stole.
  - Pripináčik? Pripináčik.  - identifikovala polohrdzavý kus kovu.
  - Bol súčasťou tej šunky, ak by si chcela vedieť. Tento som našiel v krku... vieš, ten starý orech, čo stále utekal z karanténky. Tak tam...Skončil ...v kafilérke. - pozrel na ňu vážne.
  - To kto môže také niečo hrozné urobiť?! -  zahryzla si do spodnej pery, aby sa náhodou nerozplakala.
  - To sa práve pokúšam zistiť! Tak... pomôžeš mi?! - 
   Z druhého vrecka vytiahol papierové vreckovky. Asi ich bude o chvíľu potrebovať. Je to len baba...

domiceli



1 komentár: