OUAT - O chlp..., 3. kapitola

OUAT

3. kapitola

O chlp...

Klietka

    Nepovedal viac nič. Iba mlčal. Veľavýznamne. Dorozprávala si zvyšok sama. V duchu.

  - Je mi to ľúto...- chcel jej súcitne položiť  ruku na rameno, ale mykla sa.

  - Klameš! - skríkla zrazu, pozabudnúc sa, kde je. - Si odporný, hnusný klamár, smradľavý! Všetci majú pravdu, keď ťa neznášajú a nekamošia s tebou! Nikto normálny by nebýval na cintoríne! - vytriasala zo seba bezmocnosť a hnev v jednom.

  Pridávali sa ku nej všetci chlpatí miestni obyvatelia, ktorým túto noc nebolo dopriate sa vyspať a obeti bolo jasné, že to  k tretiemu plechu plota nestihne. A k piatemu už vôbec nie. Nemýlil sa.

  V šope, čo bola vlastne len prístreškom bez dvier, prirazeným ku kotercom, aby na darované matrace, deky a sáčky s granulami nepršalo, sa zažalo svetlo a rovno v jeho epicentre stála žena s vyhrnutými rukávmi košele. Parilo sa z nej, ako vyletela z tepla do zimy, zabudla sa obliecť.

  - Bež! Zdržím ju! - sotil nečakane do dievčaťa, smerom von do dvora, ale stálo ako priklincované, len ju ohlo v páse.

  - Bez Dearie nikde nejdem! Čo ste s ňou spravili?! - skríkla na ženu nezmeniac polohu.

  Zastavil by sa aj sám. Nemusela ho Cruela pri únikovom manévri okolo nej prichytiť svojimi ostrými pazúrmi na vychudnutých, ale silných rukách za rameno. Mohol sa vytrhnúť, keby bol chcel, ale nechcel. Považovala by ho za zbabelca. To nedopustí! 

  Potriasla ním. Aby upriamila na seba pozornosť. Akoby nechty v pleci nestačili.  

  - Čo tu robíš takto v noci Neal?! S otcom sme jasne dohodnutí na štvrtok. Volala som do kafilérky. Všetko je riadne objednané. - zatláčala prsty do chlapcovej ruky, ale oči nespúšťala z dievčaťa pred sebou.

  - Ste odporní! Všetci ste hnusní a odporní! Je mi z vás zle! - nedokázala už mladá vyberať slová, len sa triasla čoraz viac a viac.

  Cruela trhla chlapčiskom a vysotila ho k dievčaťu. Vytiahla mobil.

  Pozrel sa na Emmu, ale vidiac ako sa jej ústa krivia a z očí tečú slzy, radšej sa nepokúšal sa jej prihovárať.

  O pár minút tam bola mestská polícia.

  Nepočuli ani, že prišla, štekot bol už neznesiteľný. Prehlušoval všetko okolo.

  Nechala sa odtrmácať do kancelárie a znechutene si odsadla od chalana, pri ktorého ju chceli posadiť.

  Volali aj jeho otca. Stál vzadu s Cruelou a o niečom zanietene debatovali, minimalizujúc všetky možné pohyby. Dokonca vyzerali, že sa im nehýbu ani pery. Len obozretné oči sondovali okolie a prerátavali, či ich náhodou niečie uši neodpočúvajú.

  Chvíľu si decká nikto nevšímal. Dvaja príslušníci znudene prešľapovali pri dverách. Tie sa otvorili a vošiel na pohľad snáď ešte znudenejší muž, očividne nevyspatý, strhaný a otrávený z toho, že musí službu tráviť v takomto humbuku. Otočil oči stĺpkom. Nebolo jasné, či si to dôkladne premeral kanceláriu, alebo to len prevrátil očami tam a späť zo znechutenia.

  Z kroka na krok pristúpil k mládeži a s rukami vo vreckách bundy si ich obzeral.

  - Ty budeš Emma. Emma Swan. Volali tvoji pestúni. Nahlásili, že si nezvestná. Vraj zas... nezvestná. Utiekla si z domu, Emma?! - rozprával monotónne a odpovede ho popravde vôbec nezaujímali.

  Decko sa našlo. Pestúni spíšu zápisnicu. A on si pokojne zas vyloží nohy na stanici.

  Urobil krok do boku a zastal si nad chlapcom. Pokračoval rovnako ospanlivým tónom.

  - A ty budeš iste jej priateľ, ktorý... -

  - Hovno veľké! S takou zberbou špinavou, smradľavou by sa nikto ...nekamarátil! - skočila mu do reči stále naštartovaná Emma.

  Chlapík dvihol kútik úst a urobil zas krok bokom nad ňu.

  - Ten mladý muž ti nejako ublížil?  Emma? - spýtal sa s minimálne aspoň trochou záujmu, ale ani toto nebol ten veľký prípad, po akých celý život túžil. Dve decká a prvé rande. A prvé poharkanie. Zrejme. Asi pri bozkávaní slintá viac, ako by mal. Alebo jej vyštartoval po podprde skôr, ako mu ju sama ukázala.  Boh ma ochraňuj od pubertiakov...

  Zagánila na chalana sediaceho o meter ďalej.

  Pozrel na ňu zboku, ale nie nenávistlivo. Skôr akoby sklamane. Alebo to bolo smutne? A vrátil pohľad dolu k vyšmantlaným teniskám. Prečo na ňu nehľadí s nenávisťou po tom, čo o ňom povedala?!  Bol len bledý. A vážny. Emma! Vstávaj! Ublížil jej? Veď nič nespravil. Veď on vlastne vôbec nič nespravil. Dokonca ani nepovedal! Dokonca ju chcel zachrániť... Nechápavo, akoby sa naozaj práve teraz bola bývala prebudila, metala zmätená pohľadom po všetkých v miestnosti.

   - Pýtal som sa, či ti nejako ublížil. - zopakoval chlap nad ňou. -  Dotýkal sa ťa? Nevhodne sa k tebe správal? Chcel... - pomáhal jej vypovedať.

  - Chcel mi len povedať pravdu. - dokončila a bola by sa od hanby prepadla do diery v linoleume.

  Muži vo dverách sa trochu uškrnuli. Zmrazil ich zamračeným ksichtom. Nech sa len neopovážia podkopávať jeho autoritu.

  - Tak pravdu...- povzdychol a vytiahol konečne ruky z vreciek bundy. - Tak to je potom naozaj veľmi vážne.  - nešetril ironickým prízvukom. - Taká pravda...-

  - Strčte si ju...viete kde! Vôbec vás  nezaujíma. Budete robiť múdreho, ale o pravde neviete nič! Ani netušíte, čo sa tu deje! - konečne sa ozval Neal.

  A očervenel.

  Cruela s jeho otcom sa prestali zhovárať a pozreli ich smerom.

  - Neal! Ako sa to správaš?! Čo si to vôbec dovoľuješ?! - snažil sa muž najskôr z diaľky slovne spacifikovať svoju ratolesť, ale radšej pristúpil bližšie a rovno mu jednu vyťal, až chlapca hodilo o kúsok bokom.

  Emmou trhlo, musela sa chytiť opierky lavičky a stiahla sa k nej. Chalan sa však hrdo vyrovnal a doslova natrčil aj druhé líce. Druhú facku však včas zachytil vyšetrovateľ.

  - Mám vás obviniť z týrania maloletej osoby, pán... Hádes?! - precedil cez zuby a žena s rukami prekríženými na prsiach i obaja príslušníci sa v tom momente rozrehotali.

  Neal očervenel aj bez facky ešte viac. Jeho otec rovnako. 

   - To...to nie je nijaký Hádes, to je... pán Cassidy. Je správcom miestneho cintorína. - cez úškľabky vysvetľoval jeden z príslušníkov miestnej polície, baviac sa na kolegovi, ktorý je tu, na oddelení, nový a ešte neznalý. Zo srdca mu prial tento trapas.

  Mladík ešte naposledy smutne pozrel na Emmu, utrel si spakruky nos, aj keď z neho nič netieklo a vychytil sa zahanbený von. Príslušníci ho nechali prejsť. S podobnými pocitmi rázne vyšiel pred dvere aj strápnený policajt. 

  - Hej, stoj! Hej... no, tak, chlapče... - skúšal ho dobehnúť, ale zrýchľoval pred ním. -  Viem o tých pripináčikoch! - zašepkal už tichšie, ale tak, aby ho odchádzajúci  ešte začul.

  Začul. Zastal. Pomaly sa otáčal.

  S nedôverou sa zboku díval na chlapíka s rukami zas vysoko vo vreckách vlastnej bundy, ktorý je tu nový, že mu ani uniformu mestskej polície zatiaľ nedali a váhal, či mu uveriť.

  Skúsi to.

  Skôr ako vykročil k nemu, dnu do objektu prudko vošlo ďalšie auto a vyletel z neho rozzúrený pár.

   - Kde je? Kde je naše dievča? Kde je Emma?! - prekrikovali sa v hlasnom záujme.

  - Neal! Odchádzame domov. Ešte sa o tom všetkom vážne pozhovárame! - pretláčal sa cez nich muž zvnútra v protismere  a mieril na syna ukazovákom.

  Poslušne si stal vedľa otca a bez slova opúšťal areál. Ešte však nenápadne nazrel dnu cez okno, či ju nezazrie. Nezazrel. Mačkali ju v objatí pestúni. Sklamalo ho to. Trochu im závidel. Aj keď mu nabrýzgala ako svini do hranta. Má guráž... Tá by sa nebála ani na cintoríne. Iste nie. To povedala len tak. Aby reč nestála.

domiceli