RUMBELLE - Iba každá druhá II. - 1. kapitola

Tak som tu po dlhšej pauze zas. Začínam druhú sériu staršej prózy, preto najskôr pridávam jej reprízu.

Mr. GOLD - Iba každá druhá ( 30. kapitol)...

http://anazuz1.blogspot.sk/2016/10/mr-gold-iba-kazda-druha-1-kapitola.html

...plus asi 105 kapitol tohto tu...  

  Rumbelle  REČ  TRÁVY 

http://anazuz1.blogspot.sk/2015/01/rumbelle-rec-travy-jednoaktovka.html

...a teraz môžeme pokračovať.

 ANOTÁCIA

  Iba každá druhá II...

  Belle má namierené z mesta, kde šla vybavovať čítačku pre svojho partnera Adama – spisovateľa, domov. Nečakané stretnutie ju trochu vykoľajilo, bude mať nad čím premýšľať. Netuší, že ju sem, do vzdialeného mestečka, ktosi sledoval...a ten ktosi na to aj doplatí. Spustí sa lavína nečakaných bizarných udalostí, kedy všetci štyria protagonisti uviaznu v meste a opäť poprepájajú nitky svojich osudov...

  Ktorý príbeh sa len viac zamotá, ktorý začne len odvíjať, kto bude mať čo robiť rozmotať uzly a nepretrhne sa niektorá z nití?

  Na tieto otázky odpovie môj najnovší FF...

  Pekné čítanie...

RUMBELLE

Iba každá druhá

2. séria

1. kapitola

Hodvábna

I.

      Odchody a príchody. Červené, zelené, vysvietené, zhasnuté. Písmenká sa jej mihali pred očami a menili rýchlejšie, než stíhala vnímať. Nestíhala. Nesústredila sa a galimatiáš v hlave sa nedarilo zresetovať. Keď vám v hlave behá dookola obohratá odrhovačka, stačí si vraj dať žuvačku a mozog sám preladí. Aj keby si do úst vysypala celý balíček, nemá šancu vytvoriť bublinu, v ktorej by sa teraz vzruchotesne ukotvila. Keby tu aspoň boli lavičky. Čakáreň bez lavičiek. Mnohým stačilo schodisko, pätky obrích stĺpov, dokonca i dlážka pod bannermi. Jej nestačil ani vzduch.

  Rozviazala si  šatku na krku, rozopla kabát, uvoľnila pár gombíkov na blúzke. Stále málo.

  Vlak domov ešte nevypísalo a v dohľadnej dobe ani nevypíše. Nepočítala s tak skorým návratom. Predsa len naplánovať prvú čítačku v živote, treba si dať záležať. Riadne záležať! Nevybavila nič. Aspoň čo sa tej čítačky týka. A čo sa týka... JEHO?! Zákerné svedomie! Sviňa je to!

   Ale nemala odvahu vrátiť sa do mesta a nájsť niekde útočisko, kde by sa čas strácal zmysluplnejšie, trebárs v mrvení koláča, či v teple čaju. To kakao dnes jej neurobilo dobre. Od rána nič nejesť a preliať žalúdok presladenou žbrndou. "Kedy už dospeje?" Ani tá jeho poznámka o detinskosti a vylizovaní cukru prstami zo dna šálky...

  Vždy si myslela, aké to musí byť sexi, keď sa pri tom tak nežne na ňu usmieval...

  Skúsila pozornejšie prehrať dnešný playlist. Nie, predpoklad potvrdený, dnes sa neusmieval. Vôbec. Akoby to ani nebol on. Krátky strih vlasov, prvé šediny, ďalšie vrásky a pohľad, čo neustále uhýbal, akoby sa bál, že práve ona sfúkne poslednú iskierku akejsi stále nevyhasnutej nádeje na...

  Nenamýšľaj si. Nemal záujem. Snažil sa byť slušný, ústretový, diplomatický. Presne taký, aký býval k cudzím ľuďom. Nie k tým úplne cudzím, tam to hraničilo s aroganciou a otrlosťou, ale k takým, čo sa...no, povedz to pokojne a nahlas. Čo sa mu odcudzili. Vzdialili, už nepatrili do vrstevníc jeho osobného priestoru. Ako Emma, Regina. A aj ty, Belle.

  Potrebovala sa zhlboka nadýchnuť.

  Prudko sa zvrtla a razila si cestu von, pred stanicu. Zostával po nej nebadaný prievan, vôňa a zeme sa práve dotkla ľahučká hodvábna šatka, čo sa katapultovala z jej krku a po ktorú sa práve zohla babka vo flanelovom kabáte plnom žmoliek.

   - Dovolíte, odnesiem to tej slečne, čo ju stratila. - načiahol sa aj muž za kúskom látky, ale babizňa sa jej očividne  nemienila vzdať.

  - Ale čo?! Ale, čo, panáčik! Ja som ju našla a ja rozhodnem! - vyprskla na neho jedovatú slinu spod zafúzenej vrchnej pery.

  Stiahol sa.  Baba smrkla a rozmyslela sa. Rozhodla.

 - Ešte ma obviní, že som ju ukradla! Nate! Som zvedavá, jak ju dohoníte, šťandu. Drahá SILK šatka a nedá si to pozor na ňu. Já by tak dcéru nerozmaznávala. Nevieš si vážiť, prd dostaneš! - trela medzi hrubými prstami jemné vlákna a natŕčala mu ju pod nos, akoby bola zasoplená, ale ešte trochu použiteľná.

  Dotkol sa jej a prešla ním elektrina. Aj zabudol poďakovať za ústretovosť. Alebo vynadať za sprosté narážky, alebo aspoň do baby naraziť. Húf však vrážal do neho a ísť proti prúdu vyzeralo byť ťažšie, než si myslel. Iba sa díval smerom k východu, či ju náhodou nezazrie v dave.

  Poznal tú šatku. Aj jej históriu. Oboznámil sa s detailami a vyhlásil embargo na tú tému. Aj na sprostú šatku. Rešpektovala, že ju nechce ani nemieni vídať.Nikdy ju nenosila.

  Ale dnes ju má. Dnes ju mala! Aká náhodička...

  Nie, nemal chuť vyjsť zas pred stanicu a vykúkať ju. Narval šatku do vrecka a nechal sa pohltiť davom, v naivnej viere, že si vybral správnu cestu. 

   - Mohli by ste sa nám legitimovať, občan? - potľapkal ho po pleci príslušník železničnej polície.

  Vzdal ďalší pokus zapáliť si na poloprázdnom ešte nástupišti nenápadne cigaretu. Zamračil sa na rušiteľa. Rušiteľov.

  - Viete, že na peróne je prísne zakázané fajčiť? Tamto visia tabule. Neznalosť zákona neospravedlňuje. - mykal ujo v tmavomodrom ukazovákom do bokov, až mal nenormálnu chuť vyštartovať a zahryznúť mu doň.Mal však rečí ako koza bobkov, už-už cítil aj ten puch.

  - Navyše nás tu občianka oslovila, že bola svedkom odcudzenia istého predmetu istej nemenovanej slečne...- obracal sa po podporu k batohu vo fialkovom kabáte, čo ho doprevádzal, ako slepca pes.

  - Hej, veru. Vytrhol mi ju z ruky... a já by som ju bola patrične odovzdala na stratách a nálezoch, tak, ako sa patrí. Ale tento tu nie! Mala som ho v merku! Nespustila ho z očí! Ten sa veru nenamáhal utekať za tou ženskou. Vo vačku ju má. Kuknite! - drncala do lakťa policajta a schovávala sa mu za chrbát, aby nebodaj od tohto zamastenca zarasteného, iste bezďáka dákeho, neschytala jednu do držky.  

   - Odcudzili ste peňaženku? Mobilný aparát?  Prípadne niečo ...ukážete mi vaše vrecko?... Šatku?! - vypleštil príslušník oči na muža i na babu a rozhodoval, ktorého roztrhne jak žabu skôr. 

  Kupoval si akurát hamburger, keď ho odtiahla zo staničných minútiek, vraj tiež len na minútku, ale že ide o precedens minimálne globálneho významu s dopadom na celú krajinu i priľahlý vesmír.

  S babou by si neporadil. Kvákala ďalej a osočovala jedna radosť.

   - To je pravý hodváb! To ja poznám. Robila som v galantérke a dovážali nám ho z východu. Ale táto je Hermés. Viete vy čo je Hermés?! - vypúlila baba oči, ale očividne jeden aj druhý vedeli tak maximálne, čo je herpes.

  -  To neni len taká lacná šatka, ale drahá, dobre drahá. ...si napríklad všimnite okraje. Sú ručne obnitkovávané, to sa robí len na pravom hodvábe. Tak ho rozoznáte. Tak, tak...-  bahnila si v jemnosti šatky, čo sa medzi trojicou rozprestrela a zúfalo nadúvala svoje amorfné do kvetinového vzoru sa mierne štylizujúce kúsky, aby ňou tak netrmácali, kým obria pani  robila pánom prednášku, pomaly sa už dopracovávajúc až k priadke morušovej.

  - Ukradli ste ju? - prerušil ju muž zákona ešte pred vykuklením, aby sa tohto tu trápneho  "incidentu" aj baby zbavil.

  Neodpovedal. Ale baba hej.

   - Jasné, že ju čorchol. Povedal, že pobeží za tou slečinkou a vidíte? Napratal ju šikovno do vačku a iste by ju za pár šupov predal pod rukou, aby mal na chlast. Skôr keby zašiel k holičovi... Či sa patrí takto medzi slušných ľudí?! Neogabaný, dogabaný...- stavala jeho profil zločinca.

    - Ďakujem, občianka, splnili ste si svoju oznamovaciu povinnosť, nechajte to už na mňa. - pokúsil sa ju odpálkovať, ale baba sa nedala.

  - A zápisnica? A svedectvo? -

  - Ujde mi vlak. - konečne našiel reč.

  - Je mi to ľúto, ale pokiaľ ide o krádež, budete musieť ísť so mnou. - zakončil vážne muž v uniforme prípad a ukázal smerom do útrob stanice.

  Zagánil na babizňu, ale nepomohlo mu to. Pohol sa dobrovoľne, beztak, stojí tu už pridlho a nechce, aby ho tu videla. Je tu predsa inkognito.

II.

    - Koľko?! Čo ste sa s koňmi zrazili, dofrasa?! Štyri stovky?! Za blbý kus handry?! - vystrelil zo stoličky do ostrého uhla, aby lepšie videl na monitor obrazovky, kde príslušníčka policajnej kancelárie práve vygúglila identickú šatku, ktorá ležala pred nimi na stole.

  - Vravela som. Hermés. Pravý francúzsky luxus. Ferrari medzi šatkami, ako by môj nebožtík povedal....alebo lambordžíny? Kto sa v tom má vyznať?! Ale v šatkách sa ja vyznám! Dvadsaťpäť rokov praxe, páni! Galantéria v obchodnom centre, prosím! Rovných tristodeväťdesiat päť dolárov, ako vidíte,  za tento kus a ešte by to malo špeciálne balenie, aby ste vedeli. - doplnila, čo prečítala a teraz už ľutovala, že ju tak veľkodušne prenechala tomuto chmatákovi. Mohla mať sama luxusný kúsok. Pravý luxusný hodváb. Parížska kvalita. Ešte má aj meno. A nebodaj aj rodný list..."Fleurs de Giverny".

  - Nuž, tak v tom prípade to musíme preklasifikovať na trestný čin krádeže a obohacovania sa na úkor...-

  - Nič neklasifikujte! - skočil už rozpajedený do reči po plešatej hlave sa oškrabkávajúceho policajta. - Tá šatka patrí mojej... mojej priateľke... Dám jej ju doma. - 

 - Jasné, ako dáreček! To by sa ti tak hodilo! Zlodejisko nemorálne! Svoju škatuľu obdarovávať drahými vecami. Akiste dáka zlatokopka...-  vybúrila sa zas baba.

  Moja priateľka... Ani nemal guráž prešpikovať babu čo i len pohľadom.

  Ako pekne začal...a tu pekne aj s obhajobou skončil.

  A teraz? Budú ju volať. Príde. Bude sa pýtať. Bude musieť vysvetľovať, prečo je tu. Bude to trapas na hovado!

  - Môže vaše slová dokázať? Vaša...údajná...priateľka. Viete, účtenka z obchodu, doklad o zaplatení...- usmiala sa na neho mladá policajtka a bol jej zrazu sympatickejší, keď jeho priateľka nosí takéto luxusné veci.

 - To ťažko. Tú...sprepadenú šatku... dostala už dávnejšie...ako darček. Nie odomňa....- a zase ticho po plešine. 

  Policajt sa prestal oškrabkávať.

  - Bude to komplikované. Najlepšie bude zavolať ju, aby ...no, viete, neviem, či bude stačiť slovo proti slovu...-

  - Možno by postačila fotka, videozáznam... kde tú šatku má, kde by bol dátum, aby bolo jasné, že bola jej majiteľkou ešte predtým, než sa stala predmetom doličným, odcudzeným... - skúšala mu neveľmi úspešne pomôcť príslušníčka.

  Fotka? Nejaká fotka, kde bude ona a ON, nebodaj v objatí a medzi nimi len tá sprostá šatka?! Kde sa budú oslintávať a oblapkávať a obom bude vyhrávať na ksichte ten idiotský zaľúbený úsmev?! Už len to by mu teraz chýbalo ku šťastiu!

  - Apropó, keď je to šatka vašej priateľky, ako to, že nie ste s ňou? Teda ona s vami? Teraz? Nejako vás nehľadá...- zadrela baba a čakala vyznamenanie za prínos do vyšetrovania.

   Mladá žena za pracovným stolom sa tiež zamyslela. A všetky oči na ňom.

  To im tú ma vykladať story o svojej pridrbanej žiarlivosti, ako ona ráno s úsmevom odišla z domu na fiktívnu čítačku do vzdialeného mestečka a on tajne za ňou, lebo jej nedôveruje? A oprávnene?! Dokonca, že ju načapal stretnúť sa s ním?! S tým darebákom, ktorý jej pred rokmi kúpil takú hriešne drahú šatku, na ktorú sa on nezmôže, ani keď predá celý náklad svojej knižnej novinky?! Vraj 395 dolárov? Za kus tenkej kikiríkatej handričky na krky?! Za šatku, ktorú prekvalifikoval na sečnú zbraň už pri prvom videní, aj keď zaťala až dnes?! Za sprostú šatku, čo mu pripomínala, že nebol prvý a nie je ani jediný?! Pane Bože prečo?!

   - Počúvame...- založila si víťazoslávne nezvaná svedkyňa a žalobkyňa v jednom bucľaté ruky na tučné prsia. Policajtka jej zvedavo prikývla.

domiceli