RUMBELLE - Iba každá druhá II. - 9. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

2. séria

9. kapitola

Pogumovaná

IX.

    - Ja viem, že je to hnusné a kyslé, ale dokonale to ladí k vášmu ksichtu, tak to konečne preglgnite! - útočila na jeho zatnuté pery veľkou lyžicou, na ktorej sa triasli milióny "dobrých" baktérií, aby doplnili stav jeho zdecimovanej žalúdočnej armády. Aj tá črevná už mlela z posledného. Zostávali už len vianočné pupáčky.

  Jeho výsosť generál však už hodil flintu do žita. A šabľu do záchoda.

  - Správate sa ako decko. - skonštatovala matersky, šmarila lyžicu na prázdny tanier, len tak šplechlo a odnášala to všetko do kuchyne.

  Ležal polorozvalený vo foteli a vyplakával na súkromnom obrade vlastnej bezmocnosti. Triaška ním lomcovala, o to  vďačnejší bol za kýbel, čo mu doniesla pred útokom lieku, ktorým ho chcela napojiť. Dobre ho poznal. Aj jeho chuť. Otrávený je už dosť. Beztak už nemá čo zvracať ani...Preboha! Prečo stavajú toalety za mestom?!

  - Čisté spodné prádlo...aj vrchné prádlo. - natŕčala jeho zbedačenej telesnej schránke veci, čo našla dôkladne uložené vo veľkej skrini.

  S nedôverou na ne hľadel, ale ísť na vlak omotaný okolo bedier v uteráku s barančekmi...

   - To bol jeho uterák na tvár. Po holení. - dôverne dešifrovala jeho provizórnu garderóbu.

   - Tak mu treba! A dúfam, že mu nepoviete, na čo som ho použil ja! - vychmatol jej veci, ledva udržiac pôvodné prestrojenie a vtiahol späť do kúpeľne.

  - Správate sa ako decko. - zopakovala zabuchnutým dverám a šla mu rovno postlať do spálne.

  Neodolala. Najskôr opatrne zasadla na kraj lôžka, potom sa posunula hlbšie a párkrát si podskočila, či madrac dobre péruje. Dobre péroval. Vytiahla nohy a skúsila cvičenie zopakovať v polohe ležmo. Dobre péroval.

  - A potom kto je tu veľké decko... - s rukami pridŕžajúcimi si priveľké nohavice skočil jej do blaženého úsmevu za prižmúrenými očami. - Opasok by sa nenašiel? - mykol neoholenou bradou k stále otvorenej skrini.

   - Samoobsluha! - zliezala z pohodlnej postele a snažila sa ju upraviť.

  Postavil sa pred skriňu, pustil gate, spadli na pol žrde. Neriešil to, vyberal najvhodnejší opasok, lebo ich tu viselo niekoľko.

  - Tom prípade si beriem jedno čisté tielko a...on nosí len košele? - obrátil sa, ale keďže videl len biele gaťky spod minisukne, ako sa mocovala s plachtou, ktorú vyhegala, preladilo mu na déja vu a radšej sa vrátil k obsahu skrine, než k predstavám o obsahu na bavlníkových plantážach. Jediné šťastie, že déja vu sa týkalo iných bielych nohavičiek. Aj tak by odprisahal ešte aj dnes, že boli ružové.

  - Čo ste aký náročný? Zabije nás už za tie ostatné veci, čo si tu drzo užívame, tak jedna košeľa hore-dolu! - strhla z vešiaka prvú hneď skraja a prevesila mu ju cez pažu podopierajúcu krídlo skrine.

  Keď sa vrátil do obývačky, už ho zas čakala s plnou lyžicou baktérií. Aj so škodoradostným úsmevom. Tentokrát sa premohol, vstrebal, striasol sa a odmrnčal poďakovanie dávkou trochu skomolených vulgarizmov. 
  - Vy si tu pokojne odpočiňte, ja sa prebehnem späť do kníhkupectva. Napadlo mi, že si možno len odskočila niečo kúpiť...jesť. - skúsila ho presviedčať, ale veľmi presvedčivo to nevyznelo. 
  Ani dodatok, že ju možno pozval na raňajky a sedia v kaviarni a... 
  - Vy nikam nechoďte! - uzavrela, chňapla po kabelke a chcela odísť.

  Telo to však videlo inak. Zbledla.

  - Nedáš si za lyžicu toho svojho bruchabôľu? - zakričal do pazvukov ozývajúcich sa z toalety. - Alebo sa na všetko vyserieš, rovnako, ako ja... - doložil tichšie a uložil sa späť a spať do kresla. Tvár mu zalial pot od celkovej slabosti a triaška sa vrátila. Šumy a ruchy sa pomaly kdesi prepadali...

  Nie nadlho.

 Z medzierky pootvorenej kúpeľne na neho zízala poblednutá hlava. A tuším aj niečo vravela. Tak príjemne škemravo.

  - Potrebujem nejakú košeľu a nejaké nohavice...trebárs. -

  - Samoobsluha...- zakýval jej z kresla.

  Už nemohla viac zblednúť. Hlava zmizla, potom rachot, buchot, lomoz, krik a...vie aj ona celkom pekne nadávať. Bohatá slovná zásoba. Knihovníčka sa nezaprie.

  Vybehla von obmotaná v pogumovanom závese, čo predtým visel nad vaňou. Aj s tyčou, ktorá sa ešte cestou zbavovala krúžkov na vešanie, aby zostala zašprajcovaná v medzidverí.

  Bolo mu jej ľúto, ale keby riskne zmenu polohy, musela by z onej miestnosti prášiť rýchlejšie.

  Po chvíli sa mušľami a morskými koníkmi pokreslená kukla vracala späť, ale dvere sa zabuchnúť nedali, tak... počul prečo. Žiaľ, aj videl.

  Trochu prispal, lebo keď následne rozďabil oči, sedela už ustrojená obdobne ako on, v jeho veciach, na stolíku sa parilo z nejakej inej zelenej žbrndy v šálkach a ona pozorne čítala príbalový leták k baktériám, ktorých fľaštička sa nebezpečne týčila uprostred stola s vernou kopiou veľkej lyžice po boku.

  - Chrápete, ako keď sa starý kanec prediera chraštím. - uvítala ho medzi bdelými. - Toto by nám malo zabrať. Čaj je na žalúdočné potiaže. Má tu celkom slušný arzenál liekov. U mňa by ste nenašli ani blbý Ibalgin od bolesti. - ponúkla ho nevábne vyzerajúcou, aj voňajúcou tekutinou.

  Zobral ju na milosť. Aj tekutinu.

  - Tak na zdravie! Ja som nejaký Adam. - štrngol na druhýkrát lokalizujúc jej šálku.

  Trasúcou sa zoslabnutou pažou nadvihla svoju.

  - Som nejaká Lacey. - posunula sa k jeho šálke so svojou, ale cestou  vyšplechla pár hltov.

  Rozplazili sa po košeli a očividne silný odvar sľuboval, že tam zanechá riadne zelené fľaky aj do budúcnosti. Na pamiatku. Zosnulým. Košeliam. Ktovie. Možno jeho obľúbená košeľa.

  - Srať na to! - odkázala jej a chlupla si.

  - Prepáč, Lacey, ale s tým by sme mali čím skôr prestať...- usmial sa a dal svoju žbrndu na dúšok. Na zdravie sa pije predsa do dna.

domiceli