RUMBELLE
Iba každá druhá
2. séria
9. kapitola
Pogumovaná
IX.
- Ja viem, že je to hnusné a kyslé, ale
dokonale to ladí k vášmu ksichtu, tak to konečne preglgnite! - útočila na jeho
zatnuté pery veľkou lyžicou, na ktorej sa triasli milióny "dobrých" baktérií,
aby doplnili stav jeho zdecimovanej žalúdočnej armády. Aj tá črevná už mlela z posledného. Zostávali už len vianočné pupáčky.
Jeho výsosť generál však už hodil flintu do
žita. A šabľu do záchoda.
- Správate sa ako decko. - skonštatovala
matersky, šmarila lyžicu na prázdny tanier, len tak šplechlo a odnášala to
všetko do kuchyne.
Ležal polorozvalený vo foteli a vyplakával na
súkromnom obrade vlastnej bezmocnosti. Triaška ním lomcovala, o to vďačnejší bol za kýbel, čo mu doniesla pred
útokom lieku, ktorým ho chcela napojiť. Dobre ho poznal. Aj jeho chuť. Otrávený
je už dosť. Beztak už nemá čo zvracať ani...Preboha! Prečo stavajú toalety za
mestom?!
- Čisté spodné prádlo...aj vrchné prádlo. -
natŕčala jeho zbedačenej telesnej schránke veci, čo našla dôkladne uložené vo
veľkej skrini.
S nedôverou na ne hľadel, ale ísť na vlak
omotaný okolo bedier v uteráku s barančekmi...
- To
bol jeho uterák na tvár. Po holení. - dôverne dešifrovala jeho provizórnu garderóbu.
- Tak
mu treba! A dúfam, že mu nepoviete, na čo som ho použil ja! - vychmatol jej
veci, ledva udržiac pôvodné prestrojenie a vtiahol späť do kúpeľne.
- Správate sa ako decko. - zopakovala
zabuchnutým dverám a šla mu rovno postlať do spálne.
Neodolala. Najskôr opatrne zasadla na kraj
lôžka, potom sa posunula hlbšie a párkrát si podskočila, či madrac dobre péruje.
Dobre péroval. Vytiahla nohy a skúsila cvičenie zopakovať v polohe ležmo. Dobre
péroval.
- A potom kto je tu veľké decko... - s rukami
pridŕžajúcimi si priveľké nohavice skočil jej do blaženého úsmevu za
prižmúrenými očami. - Opasok by sa nenašiel? - mykol neoholenou bradou k stále
otvorenej skrini.
-
Samoobsluha! - zliezala z pohodlnej postele a snažila sa ju upraviť.
Postavil sa pred skriňu, pustil gate, spadli
na pol žrde. Neriešil to, vyberal najvhodnejší opasok, lebo ich tu viselo
niekoľko.
- Tom prípade si beriem jedno čisté tielko
a...on nosí len košele? - obrátil sa, ale keďže videl len biele gaťky spod
minisukne, ako sa mocovala s plachtou, ktorú vyhegala, preladilo mu na déja vu
a radšej sa vrátil k obsahu skrine, než k predstavám o obsahu na bavlníkových plantážach.
Jediné šťastie, že déja vu sa týkalo iných bielych nohavičiek. Aj tak by
odprisahal ešte aj dnes, že boli ružové.
- Čo ste aký náročný? Zabije nás už za tie
ostatné veci, čo si tu drzo užívame, tak jedna košeľa hore-dolu! - strhla z
vešiaka prvú hneď skraja a prevesila mu ju cez pažu podopierajúcu krídlo
skrine.
Keď sa vrátil do obývačky, už ho zas čakala s
plnou lyžicou baktérií. Aj so škodoradostným úsmevom. Tentokrát sa premohol,
vstrebal, striasol sa a odmrnčal poďakovanie dávkou trochu skomolených
vulgarizmov.
- Vy si tu pokojne odpočiňte, ja sa prebehnem späť do kníhkupectva. Napadlo mi, že si možno len odskočila niečo kúpiť...jesť. - skúsila ho presviedčať, ale veľmi presvedčivo to nevyznelo.
Ani dodatok, že ju možno pozval na raňajky a sedia v kaviarni a...
- Vy nikam nechoďte! - uzavrela, chňapla po kabelke a chcela odísť.
- Vy si tu pokojne odpočiňte, ja sa prebehnem späť do kníhkupectva. Napadlo mi, že si možno len odskočila niečo kúpiť...jesť. - skúsila ho presviedčať, ale veľmi presvedčivo to nevyznelo.
Ani dodatok, že ju možno pozval na raňajky a sedia v kaviarni a...
- Vy nikam nechoďte! - uzavrela, chňapla po kabelke a chcela odísť.
Telo to však videlo inak. Zbledla.
- Nedáš si za lyžicu toho svojho bruchabôľu? -
zakričal do pazvukov ozývajúcich sa z toalety. - Alebo sa na všetko vyserieš,
rovnako, ako ja... - doložil tichšie a uložil sa späť a spať do kresla. Tvár mu
zalial pot od celkovej slabosti a triaška sa vrátila. Šumy a ruchy sa pomaly
kdesi prepadali...
Nie nadlho.
Z medzierky pootvorenej kúpeľne na neho zízala poblednutá hlava. A
tuším aj niečo vravela. Tak príjemne škemravo.
- Potrebujem nejakú košeľu a nejaké
nohavice...trebárs. -
- Samoobsluha...- zakýval jej z kresla.
Už nemohla viac zblednúť. Hlava zmizla, potom
rachot, buchot, lomoz, krik a...vie aj ona celkom pekne nadávať. Bohatá slovná
zásoba. Knihovníčka sa nezaprie.
Vybehla von obmotaná v pogumovanom závese, čo
predtým visel nad vaňou. Aj s tyčou, ktorá sa ešte cestou zbavovala krúžkov na
vešanie, aby zostala zašprajcovaná v medzidverí.
Bolo mu jej ľúto, ale keby riskne zmenu
polohy, musela by z onej miestnosti prášiť rýchlejšie.
Po chvíli sa mušľami a morskými koníkmi
pokreslená kukla vracala späť, ale dvere sa zabuchnúť nedali, tak... počul
prečo. Žiaľ, aj videl.
Trochu prispal, lebo keď následne rozďabil
oči, sedela už ustrojená obdobne ako on, v jeho veciach, na stolíku sa parilo z
nejakej inej zelenej žbrndy v šálkach a ona pozorne čítala príbalový leták k
baktériám, ktorých fľaštička sa nebezpečne týčila uprostred stola s vernou kopiou
veľkej lyžice po boku.
- Chrápete, ako keď sa starý kanec prediera
chraštím. - uvítala ho medzi bdelými. - Toto by nám malo zabrať. Čaj je na
žalúdočné potiaže. Má tu celkom slušný arzenál liekov. U mňa by ste nenašli ani
blbý Ibalgin od bolesti. - ponúkla ho nevábne vyzerajúcou, aj voňajúcou
tekutinou.
Zobral ju na milosť. Aj tekutinu.
- Tak na zdravie! Ja som nejaký Adam. -
štrngol na druhýkrát lokalizujúc jej šálku.
Trasúcou sa zoslabnutou pažou nadvihla svoju.
- Som nejaká Lacey. - posunula sa k jeho
šálke so svojou, ale cestou vyšplechla pár
hltov.
Rozplazili sa po košeli a očividne silný
odvar sľuboval, že tam zanechá riadne zelené fľaky aj do budúcnosti. Na pamiatku.
Zosnulým. Košeliam. Ktovie. Možno jeho obľúbená košeľa.
- Srať na to! - odkázala jej a chlupla si.
- Prepáč, Lacey, ale s tým by sme mali čím
skôr prestať...- usmial sa a dal svoju žbrndu na dúšok. Na zdravie sa pije
predsa do dna.
domiceli
ako majú obidvaja hromadnú otravu jedlom? :D ale dobre že majú, lebo potrebujem vedieť viac zo sanatória :)
OdpovedaťOdstrániť